Zaskočilo ma, aká je Bratislava rozmanitá, hovorí organizátor 145-kilometrového behu cez Karpaty

Pred ôsmimi rokmi si Bratislavčan Martin Urbaník zobral na letnú dovolenku dve knihy – Stvorení pre beh a Štefánik a Československo. Prvá kniha rozpráva príbeh domorodých indiánov z mexických Medených kaňonov, ktorí dokážu bežať viac ako sto kilometrov a uštvať tak jeleňa. V druhej knihe našiel zmienku o tom, ako si Milan Rastislav Štefánik počas prvej svetovej vojny viac ako 120-kilometrovým prechodom cez srbské hory zachránil holý život.

Pri čítaní dostal Martin nápad zorganizovať na hrebeni Malých Karpát preteky na dlhú vzdialenosť – takzvaný ultrabeh, ktorý pomenoval Štefánik Trail.

Už po siedmich rokoch je podujatie najpopulárnejším ultrabehom na Slovensku, tento víkend na ňom pobeží takmer 800 bežcov a starať sa o nich bude viac ako 250 dobrovoľníkov.

Trasa pretekov meria 145 kilometrov s vertikálnym stúpaním viac ako 5000 výškových metrov. Začína sa na mohyle pod Bradlom a končí sa v Bratislave na nábreží Dunaja pod sochou Štefánika. Najrýchlejší bežci zvládnu trať pod 17 hodín.

Martin Urbaník v rozhovore hovorí aj o tom:

• ako sa sám presvedčil, že každý zdravý človek dokáže odbehnúť sto kilometrov;
• o svojskej povahe a veľkej psychickej odolnosti ultrabežcov;
• čo prežíval v noci, keď počas pretekov prišla do Karpát búrka, ktorá vyvracala stromy;
• aká rozmanitá je príroda Karpát a či jej preteky neubližujú;
• ako v Srbsku a Kosove putoval po stopách Štefánika a ako sa stretol s jeho rodinou.

Hovoríte, že ste predtým nebehali a za pár mesiacov ste už organizovali stokilometrové preteky?

Ak mám byť úprimný, na začiatku to bola pracovná frustrácia v kombinácii s uvedomením si, že by som mal so sebou niečo robiť. Na začiatok som behal len krátke trate, motiváciou bolo, aby som schudol.

Aj knihu o behaní som si vtedy zobral na dovolenku len ako motiváciu. Vtedy som ešte nevedel, že ultra behy už na Slovensku existujú. Bolo mi však jasné, že ak raz chcem niečo podobné zorganizovať, musím osloviť ľudí, ktorí mu rozumejú viac ako ja. A aby som im rozumel ešte lepšie, rozhodol som sa trénovať tak, aby som aj ja ultrabeh zvládol.

Podarilo sa?

Áno. Začal som behať stále dlhšie a dlhšie trate a na jeseň 2013 som zvládol Javornícku stovku – ultra beh po hrebeni Javorníkov. Absolvoval som aj druhý ročník Štefánik Trailu.

Ešte predtým som sa ako člen štafety zúčastnil na ultrabehu okolo Balatonu. Tu som videl, že na ňom ako prví štartovali sólo bežci a o niekoľko hodín neskôr za nimi vyrazili štafety, ktorých členovia bežali relatívne krátke úseky a ultrabežcov na trati postupne dobiehali. Tento model sa mi veľmi páčil a zaviedol som ho aj u nás. Zdalo sa mi skvelé, že dva také diametrálne odlišné svety – klasických bežcov a ultrabežcov sa na jednej trati spoja.

V čom je svet ultrabežcov diametrálne odlišný?

Na začiatku ma prekvapilo, že sú zdanlivo menej súťaživí. Ale bol to skôr len prvý dojem. Neskôr som pochopil, že ultrabeh je taký náročný, že v ňom hrá úlohu oveľa viac faktorov, vďaka čomu odpadá úzkostlivá naviazanosť na výsledný čas.

Ani najlepšie pripravenému bežcovi nič nezaručuje, že preteky dokončí. Kritériá úspechu sú iné, a preto aj povaha ľudí a to, ako sa vyrovnávajú so splnením si svojho bežeckého cieľa, je úplne iná.

V čom sa to prejavuje?

Oveľa exponovanejšie do behu vstupuje napríklad správne stravovanie. Takisto je dôležité mať vymyslených oveľa viac cieľov pre dané preteky, pretože keď prichádza kríza, mentálny boj je obrovský.

Nech máte akékoľvek skúsenosti, na trati sa vám niekoľkokrát stane, že vám už nič nedáva zmysel a hlava úplne jasne hovorí, že máte skončiť. Ak je vašou víziou len čas a náhle sa začnete prepadávať, takmer určite skončíte.

Ešte maratón sa dá relatívne dobre naprogramovať. Býva pravidlom, že ak na trati urobíte chybu, na 35. kilometri narazíte do steny. Viete sa na to pripraviť. Na ultratrati je však oveľa viac premenných a neviete ich tak dobre kontrolovať. Často ani vtedy, keď sa naozaj dobre pripravíte.

Aký je potom kľúč na zvládnutie stokilometrových behov?

Ultra behy vyžadujú vyzreté rozhodnutia. Myslím si, že aj preto je vekový priemer bežcov o niečo vyšší v porovnaní s kratšími pretekmi. Tým pádom spôsob, akým táto komunita navzájom komunikuje a prežíva konkurenčný boj, je iný.

Pomôžem si príkladom z Kysuckej stovky, kde sa pred niekoľkými rokmi v neprešľapanom snehu často nad kolená vytvorila na čele skupina piatich bežcov, ktorí sa ako cyklisti striedali pri prešľapávaní cesty, aby nestratili tempo. Tí chalani potom prišli do cieľa piati spoločne a držali sa za ruky. Keď prežili takú situáciu v takých náročných podmienkach, umiestenie nebolo podstatné. Ten zážitok je úplne iný a do popredia vystupujú úplne iné hodnoty.

V tom je to zaujímavé. Paleta ponúkaných príbehov, ktoré sa môžu v daný deň udiať, je oveľa pestrejšia.

Vy ste napriek tomu ultrabeh zvládli. S minimálnymi skúsenosťami.

Je to aj o mentálnom nastavení. Bežný človek, ktorý nie je chorý, žije aktívne a aspoň priemerne sa hýbe, sa vie pripraviť a zvládnuť aj takúto vzdialenosť. Hovorí sa, že dokáže slona zjesť vidličkou – malými čiastkovými cieľmi, po ďalšiu zákrutu, po ďalší strom, dokáže do 30 hodín prekonať sto kilometrov. Veľkú časť trasy, najmä stúpania do kopcov, pochopiteľne vykráča.

Aj preto hovorím, že na sto kilometrov sa môžete poraziť len sami. Nesprávnym menežovaním situácií či prehnanými ambíciami. Zničí vás hlava, nie telo.

Prekvapili vás v niečom Karpaty pri plánovaní 145-kilometrovej trasy?

Po pravde, ako Bratislavčan, kým som nezačal riešiť tento sen, myslel som si, že Karpaty sa končia niekde za Kačínom, nechodil som ďalej. Vnímam to ako veľký bonus, že som vďaka pretekom spoznal hory okolo môjho mesta a to, aké sú krásne.

Trasa vedie z bradla až do mesta. Má v sebe skôr prírodné aspekty, ale v poslednej štvrtine je to už viac mesto. S parkami či lesoparkami. Tam si vždy uvedomím, aká je Bratislava kopcovitá. Sú to malé kopce, ale sú. To si napríklad nemôže povedať Poprad, z ktorého sa síce pozeráte na vysoké hory, ale ste takmer výlučne na rovine.

Kopce znamenajú prekážky. Väčšina bežcov si na 107. kilometri na Kolibe myslí, že už je v cieli. Ale prebehnúť ešte do Devína cez tri či štyri kopce, to nie je sranda.

Trasa je rozmanitá a zaujímavá. Primárne – až po Devín – je vyznačená červenou turistickou značkou. Je tam pár odbočiek kvôli občerstvovacím staniciam, ale v zásade má trasa priamočiary smer zo severu na juh. Do Bratislavy.

Približne pätina je asfaltová, zvyšok sú lesné chodníčky. Ale samého ma prekvapilo, že napríklad kopce Záruby a Vápenná sú skalnaté a z veľkej časti „technické“. Na svoje si tak prídu aj bežci, ktorí prídu z Tatier. Ale je to skôr výnimka, samotný terén je veľmi behateľný. Je to rýchla trasa.

Za koľko ju zvládnu najlepší bežci?

Rekord trate je z roku 2017, Richard Zvolánek vtedy 144 kilometrov v teréne zabehol za 16 a pol hodiny.

Minulý rok ste preteky pár hodín po štarte zrušili. Čo sa stalo?

Problémom bolo, že dva týždne pred pretekmi v Karpatoch intenzívne pršalo a z vlhkého vzduchu nad nimi začali vznikať silné lokálne búrky. Mali sme veľmi podrobnú meteorologickú predpoveď, no ani tá tieto búrky dlho neprognózovala.

Keď to prišlo, museli sme karpatské vrcholy uzavrieť a posielať ľudí únikovými cestami do bezpečia. Tie máme vždy definované, no vlani sme ich použili prvýkrát.

Bolo zrušenie pretekov nevyhnutné?

Ja som sa po štarte presúval autom v smere trasy popod Karpaty a komunikoval som s ľuďmi, ktorí dozerali na bežcov priamo na hrebeni. Už oni avizovali, že sa blíži šlamastika. Dal som preto pokyn, aby bežci použili únikové cesty. Keď prišli do doliny tí najrýchlejší a opisovali, ako v hore padali celé stromy, neváhal som ani sekundu a preteky som ukončil.

Bola to veľká skúsenosť a priznávam, že aj veľké nováčikovské šťastie, že sa nikomu nič nestalo. Pokladám to za zázrak. Tento rok chceme byť ešte lepšie pripravení. So záchranármi sme napríklad priamo na trase modelovali konkrétne krízové situácie. Medzi dobrovoľníkmi sú aj tímy špecialistov na pátranie po ľuďoch v náročnom nedostupnom teréne.

Ako sa cíti organizátor, keď musí zrušiť podujatie, ktoré pripravoval celý rok?

Ľudia majú pocit, že to muselo byť veľmi ťažké rozhodnutie. Ale opak je pravdou. Dnes ma túto prípadovú štúdiu pozývajú prednášať aj iným. Svoju prednášku som nazval Najľahšie rozhodnutie v živote organizátora. V danom momente nebolo možné uvažovať o inej alternatíve. Nezaujímajú vás sponzori ani finančné straty. Zaujímajú vás len ľudia. Nepreháňam, keď poviem, že som cítil úplne inú blízkosť k tým bežcom a z celého srdca som si želal, aby sa nikomu nič nestalo.

Rozhodnutie prišlo v momente, keď sme mali 230 bežcov v nočnom lese roztiahnutých na 55 kilometroch. Bola to veľmi ťažká situácia.

Ako ste všetkým oznámili, že je koniec?

Mali sme ľudí priamo na trase, ktorí dostali cez vysielačky pokyn všetkých bežcov stiahnuť z trate. Bežci, ktorí sa na únikovú cestu vracali v protismere, dostali príkaz, aby zastavili každého bežca, ktorého stretnú a išli spolu na pripravené stanoviská. Odtiaľ sme už bežcov naspäť na trať nepustili.

Ukázalo sa, že môžete mať akokoľvek dobre nadizajnovaný plán, naozaj vás preverí až realita. Som rád, že to máme za sebou.

Dá sa na takej dlhej trati dohliadnuť na dodržiavanie pravidiel?

Robíme pre to maximum, no aj tak je to do veľkej miery na svedomí bežcov. Ale, z pre mňa nepochopiteľných dôvodov, aj amatérsky šport zvádza občas k podvádzaniu. Je to vec, ktorej nerozumiem, ale keďže som organizátor, žiaľ, viem, že existuje.

Ani my sme nemali v začiatkoch dokonalý systém kontrol. Museli sme teda často diskvalifikovať nie pre podvod, ale pre nedodržanie pravidiel. Ten systém neustále vylepšujeme a za posledné tri roky už nemáme žiadnu diskvalifikáciu ani časovú penalizáciu.

Ako súťažiaci podvádzali?

Zo začiatku sme na kontrolu toho, že bežec skutočne prešiel celú trasu, napísali na strom heslá a bežci ich mali opísať a priniesť do cieľa. Museli sme to urobiť na takej dlhej trati niekedy aj 48 hodín pred pretekmi. Stalo sa, že si niektorí heslá posielali SMS-kou alebo si ich prišli na hrebeň pozrieť skôr. Doviezli sa do blízkosti sporných bodov autom, vybehli k heslu a v čase, keď mali bežať po trase, už ho vedeli a mohli si v Karpatoch trasu skrátiť. Takých miest je v týchto kopcoch neúrekom. Bohužiaľ.

Teraz máme na trati hliadky, pričom bežci nevedia, kde hliadky sú, nevedia, koľko ich je, a nevymýšľajú. Členovia hliadky bežcom kontrolujú elektronické čipy, takže už nikomu nejaká SMS-ka nepomôže.

Koľko bežcov dnes absolvuje preteky?

Pred siedmimi rokmi sme začínali s ôsmimi ultrabežcami a s ôsmimi štafetami. Dnes je to takmer 800 bežcov. Prihlásených je približne 225 ultra bežcov, 25 ultraštafiet (dvaja bežci), 70 sedemčlenných štafiet a viac ako 70 sprievodných bežcov „pacerov“, ktorí môžu od polovice trasy bežať po boku ultrabežca, ktorý zdoláva celú trasu.

Nie je to pre Karpaty veľká ekologická záťaž?

Číslo 800 znie zastrašujúco, ale je vymyslené inak. Keďže v jednom čase môže bežať po trase len jeden člen štafety, pre prírodu je jedna štafeta vlastne len jeden bežec. Tí ostatní sa popri Karpatoch vezú v aute na nasledujúcu stanicu, kde sa vymenia. Reálne teda karpatským hrebeňom počas našich pretekov prebehne približne 350 bežcov a tí tiež štartujú v troch vlnách. Netrpí tak ani terén, ani zver.

Na rozdiel od iných pretekov sa nevozíme po trati ani na autách, ani na štvorkolkách, ani na motorkách. Nič také. Trať na dvoch úsekoch prechádza piatym stupňom ochrany, na čo sme, samozrejme, museli dostať povolenie. Ale na základe práve takéhoto podrobného vysvetlenia sme ho vždy bez väčších problémov dostali.

Navyše máme zriadený takzvaný zadný voj, ktorý spolu s pelotónom posledných štartujúcich štafiet vyráža na trasu krokom, zbiera značkovanie – fáborky a prípadné nečistoty, ktoré náhodou vykĺznu počas behu našim bežcom z ich vakov. Za úmyselné odhadzovanie odpadkov na trase je u nás okamžitá diskvalifikácia. Nikdy sme ju však nemuseli uplatniť.

Podujatím sa snažíte prispieť aj na dobrú vec.

Áno. Od prvého ročníka podporujeme detský mobilný hospic Plamienok a vždy robíme finančnú zbierku. Okrem toho nám ju za každý odbehnutý kilometer každého bežca sponzoruje istý anonymný darca. Aj vďaka tomu takto každý rok vyzbierame tisícky eur. Vlani to bolo približne 11-tisíc. Náš sponzor prepláca za každý kilometer 14 centov, no pri ultra bežcoch, ktorí dobehnú až do cieľa, je to dvojnásobok. Inými slovami, jeden ultrabežec dokáže svojím výkonom priniesť Plamienku do cieľa až 40 eur.

Dočítal som sa, že pretekmi chcete pripomínať aj príbeh Štefánika z prvej svetovej vojny. O čo išlo?

Chceme pripomenúť udalosti z roku 1915, keď si Štefánik v Srbsku zachraňoval a zachránil holý život. Je to príbeh prežitia a toho, čo nasledovalo. Lebo až keď sa Štefánik zachránil, až potom sa zoznamuje v Paríži s Benešom a spolu s Masarykom vedú účinnú diplomatickú misiu, na ktorej konci je vznik slobodného Československa.

Čo tam Štefánik robil?

Štefánik bol v tom čase vojenským pilotom v službách francúzskeho vojenského letectva. Francúzsko bolo spojencom Srbska, ktorému Bulharsko vyhlásilo vojnu. Štefánik mal za úlohu robiť nad Bulharskom špionážne lety a fotiť pozície nepriateľskej armády. Srbská armáda už bola v tom čase totálne zdecimovaná súbojom s Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom. Keď sa do vojny zapojila bulharská armáda, začala srbské civilné obyvateľstvo tlačiť pred sebou. Ľudia tak nemali inú možnosť, len utekať cez srbské hory na územie Kosova a Albánska. Do tejto situácie sa dostal aj Štefánik, ktorý si pri jednom z pristátí poškodil lietadlo a nebol čas ho opraviť. Musel ho preto spáliť a vydať sa so svojím technikom na dlhý peší pochod.

Štefánik bol vo veľmi vážnom zdravotnom stave a je zázrak, že putovanie prežil. V denníku jeho technika, ktorý sa zachoval, sú opísané udalosti, ktoré na ceste prežili. V horách ich prepadli banditi, napriek tomu kopce prešli. Potom nasadli do lietadla, aby previezli zraneného Štefánika, tri hodiny leteli úzkym priesmykom a pri pristátí na albánskom pobreží ich začali vlastní spojenci ostreľovať, lebo nevedeli, o koho ide.

Je neuveriteľné, čo tam Štefánik zažil. Bol ako mačka, akoby mal niekoľko životov. Jedenásť dní mu trvalo, kým sa dostal na albánske pobrežie a previezli ho do Ríma.

Pri príležitosti 100. výročia smrti ste spomínané hory navštívili. Ako to v nich vyzerá?

Sú to naozaj nehostinné miesta. Hlavne v Kosove vám to dôjde, keď vidíte popri cestách náhodné hroby, keďže ani nebol čas ľudí pochovávať.

Spomínané historické udalosti sú označované aj ako Srbská golgota a dotkli sa stotisíc civilistov, ktorí boli nútení cez hory utekať pred vojnou. Bola to masa ľudí, Štefánik bol jedným z nich. Keď som si tento príbeh na dovolenke prečítal, bol som v úžase a vedel som, že ho treba na Slovensku pripomenúť.

Malým zázrakom sa mi podarilo dopátrať sa k jeho rodine. Štefánik síce nemal potomkov, ale mal desať súrodencov a mne sa podarilo spojiť s pani Dudášovou, rodenou Štefánikovou. Hneď ako som jej predstavil svoj bežecký projekt, s radosťou súhlasila a dostal som aj dobrozdanie, že môžem pracovať so Štefánikovým menom. Bol to už vtedy pre mňa záväzok a Štefánik Trail som sa rozhodol za veľkej pomoci priateľov a dobrovoľníkov premeniť z vízie na skutočnosť.