Denník N

Protestoval som! Protestujem a nikam neodchádzam

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo opúšťam Za slušné Slovensko? Pretože sa chcem uchádzať o politickú moc.

Autor je právnik,
od marca 2018 do mája 2019 bol hovorcom iniciatívy Za slušné Slovensko 

Hlavou mi idú myšlienky. Mám pred očami obrazy. Mnoho, rôznorodých, živých. Od rána mi zvoní mobil. Dookola tie isté otázky. Čo idete robiť? S kým? S Kiskom, Čaputovou, KDH? V hlave som však ešte stále s iniciatívou Za slušné Slovensko. Lúčim sa. Hm, lúčim sa?

Áno, v živote je pár momentov, ktoré sú definičné. Často ich nevieme precítiť. O pár rokov však vieme povedať: boli to tieto, nezmazateľné. Niektoré sú veľmi konkrétne, iné sériou viacerých okolností.

Matka, ktorá sa od malička obetovala, aby sme sa mali dobre a mohli ísť študovať. Dookola opakovala, že vzdelanie, slušnosť a pracovitosť sú tým, čo nám nikto nikdy nezoberie. Aj keď sme nemali peňazí.

Alkohol a alkoholizmus, ktorý ničil blízku i vzdialenú rodinu, ktorý ničí Oravu, východné Slovensko. Utópia na dne pohárika.

Veľký ruksak, ktorý mi dvíhal špičky a ja som ako 14-ročný odchádzal do Šaštína, do povinne internátnej strednej školy. Zrazu s možnosťou ponoriť sa naplno do kníh. Odstrihnutý od ostatného sveta, aby sme sa skúsili so spolužiakmi pripraviť na svet. Právnická fakulta a láskavá mladá ústavná právnička, ktorá nikdy neodmietla diskutovať a blúdiť s mladou mysľou stránkami ústavy a judikátov. Kolégium Antona Neuwirtha a putovanie dejinami ľudstva od Platóna a Aristotela k Tatarkovi a Wojtylovi.

Priatelia, bez ktorých by bol človek sám, aj keby stál uprostred plného námestia. Pochopenie a láskavosť, ktoré sú výsostne súkromné, intímne, neprenosné.

Babka, ktorá ma volala Miro, aj keď tomu nikto okrem nás dvoch nerozumel. S úsmevom, v tichosti, s príkladom tej najhlbšej úcty k životu a bázne pred smrťou. Smrťou, ktorá je bránou k večnosti. Viera a s ňou spojená neustála pochybnosť o sebe, svete okolo nás, neuhasiteľná túžba po poznaní skutočnej pravdy. Lebo On je pravda. Áno, ale ako by povedal Vilikovský, „… ale koho by to zaujímalo“.

A potom je tu vražda. Ráno, keď rozospatý hľadím na telefón: „Zavraždili novinára a jeho snúbenicu.“ Všetko spojila. Všetko doteraz. Všetkých? Mnohých.

Slovensko sa zobudilo do dňa, ktorý navždy zmenil náš obraz o stave krajiny. Zobudil som sa do dňa, ktorý navždy zmenil môj život. Stojac pred otázku, čo urobíš? Synergia všetkého prežitého.

Ostatné už poznáte, bolo to opísané, vysvetlené, niekedy nepochopené. No vždy pravdivo a úprimne komunikované. Sviečky na Námestí SNP, pietny pochod, prvé zhromaždenia Za slušné Slovensko. Pád vlády, zrušené zhromaždenie. Iniciatíva Za slušné Slovensko, vypočúvania na NAKE, rok od vraždy Jána a Martiny. 15 mesiacov veľkého vypätia, zápasu, radosti a priateľstiev, priam spoločenstva, ktoré každému, ktorý ho cítil, vtlačilo do srdca nezmazateľnú pečať.

Príliš poetické? Romantické? Ako príbeh zo zle napísaného románu. Ozýva sa cynik vo mne. Tak to však bolo, veľmi osobné a zároveň spoločné. Všetky veľké príbehy národov sú postavené na príbehoch osobných. Nie, nie je to lacný pokus o sebastredné heroizovanie. Naopak, tisíce príbehov, svetiel, ktoré nakoniec porážajú tmu. Každé jedno by na tom námestí chýbalo. Horia nedokonale, ale čistým plameňom nádeje.

Instantná pravda hovorí, že život je neustály zápas. Áno je, osobný, spoločný, štátny. Koniec koncov, to je demokracia. Diskusia a hľadanie odpovedí na to, ako žiť lepšie. Jednotlivec, rodina, komunita, obec, štát, Európa a svet. A to je vlastne politika. Schopnosť priniesť nápady a riešenia, ktoré zlepšujú náš život a život okolo nás. V závislosti od úrovne náročnosti, rozsahu riešení a veľkosti komunity potom možno hovoriť aj o miere politickosti. No v princípe je politika rovnako schopnosťou presvedčiť ľudí o potrebe nevyhnutnosti rekonštruovať bytový dom, tak ako je ňou schválenie rekonštrukcie ciest alebo modernizácie nemocníc.

Stál som na námestiach a volal po spravodlivom a slušnom Slovensku. Apeloval a presviedčal, tlačil, ako som vedel. Obviňovali mňa rovnako ako mojich priateľov, že delíme ľudí na slušných a neslušných. Hlúposť. Aké to je delenie, ak hovoríte nie korupcii, rozkrádaniu a ste za spravodlivosť pre všetkých? Kto už len kráča do volebnej miestnosti s tým, že ide voliť tých, ktorí kryjú mafiánov alebo vrahov? Taký mandát sa neodovzdáva, taký mandát je získaný podvodom na vlastných voličoch. Takýmto politikom treba povedať – stačilo!

Hovoril som to z tribúny. Má a vždy to bude mať svoju váhu. Nie, ani omylom nie je vyčerpaný občiansky aktivizmus, práve naopak. Stále je potrebný, je základom kultúry a kultúrnosti. Je pôdou, z ktorej vyrastá generácia za generáciou, ktorá sníva svoj sen o slušnej krajine. Je základom živého, autentického a reaktívneho spoločenstva, bez ktorého je politika odtrhnutá od reality každodenného života. Preto som tam stál, aby som mohol hovoriť. My sme tu, chceme žiť inak, lepšie a spravodlivejšie. Slušnejšie.

Podozrievali ma, že tam stojím, aby som použil tribúnu ako výťah k moci. Prosím, každý, kto si ten výťah chce skúsiť, nech sa postaví pred 70-tisíc ľudí, opakovane, sledovaný krajinou, opľúvaný bývalým premiérom a jeho partiou.

Stál som tam, lebo som bol postavený pred možnosť bojovať za to, čomu verím, za to, čo považujem za správne. A nestál som tam sám. Naopak, tisíce a tisíce so spoločnou nádejou a túžbou.

Prečo opúšťam Za slušné Slovensko? Pretože sa chcem uchádzať o politickú moc. Nie, nie ako spasiteľ. S pokorou, ale s odhodlaním, ako jeden z mnohých, ktorí očakávajú od verejnej služby viac ako len populistické frázy a náplasti sociálnych balíčkov.

Moc je vraj magická, priťahuje a mení ľudí. Áno, ale moc otvára možnosti meniť krajinu. Ja nechcem moc pre moc. Na tú kašlať, ja chcem meniť krajinu. Pre ľudí a za ľudí. Môžem začať veľmi konkrétne, od súdov cez prokuratúru a políciu. K školstvu, zdravotníctvu a starostlivosti o starších a chorých. Ale toto nemá byť priestor na volebný program.

Odchádzam vedený tým, čo som hovoril na námestiach. Viem, čo chcem urobiť. No rovnako viem, že časť tej roboty som mohol odrobiť na námestiach a časť tej roboty môžem a musím skúsiť odrobiť v politike. Straníckej. Tak je to rozdelené a tak je to u nás nastavené. Každá má svoje možnosti a svoje limity. Každá je potrebná.

Pred piatimi rokmi som čítal Šimečkovu esej o tom, ako po Nežnej revolúcii intelektuáli neprevzali moc, tak musel niekto iný. Prišlo mi sympatické, ako úprimne povedal, že nemali pohŕdať politikou, ale po revolúcii vstúpiť do politického zápasu. Teraz sa pozerám do zrkadla. Po 15 mesiacoch na námestiach, necelých 10 mesiacov pred parlamentnými voľbami, ktoré môžu prehodiť výhybku Slovenska.

Mám ukazovať na iných, keď mi hovoria: „Choď ty.“ Veď sám verejne voláš ľudí, aby sa angažovali, aby sa nebáli vstúpiť do politiky a menili veci k lepšiemu. Ako odpovedať na otázku: „Ty to prečo nejdeš skúsiť?“ Lebo konšpirácie o tajných plánoch a dohodách? Somarina, to nie je odpoveď, to je výhovorka. Dlho som hľadal odpovede na otázku prečo nie. No našiel som iba odpovede prečo áno.

Vždy sme opakovali – „My všetci sme tí, na ktorých sme čakali!“ Každý vo svojej úlohe, každý podľa toho, ako najlepšie vie. No spoločne ako krajina, ktorá je na ceste k tomu, aby bola slušná a spravodlivá.

Lúčim sa s iniciatívou Za slušné Slovensko. Nikam neodchádzajú. Budú mi chýbať, veľmi, ako najstatočnejší, akých som kedy spoznal. Ani ja však nikam neodchádzam. Zostávame všetci spoločne, každý vo svojej úlohe. Preberáme zodpovednosť a moc. A túto moc musíme vrátiť ľuďom.

Kvôli sebe, našim drahým, Jánovi a Martine. Kvôli slušnému Slovensku.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Za slušné Slovensko

Komentáre

Teraz najčítanejšie