Denník N

Siroty žijúcich rodičov alebo Aké to je, keď mladí ultraortodoxní židia zídu z cesty viery

Ilustračné foto - Flickr.com/Damir Janaev
Ilustračné foto – Flickr.com/Damir Janaev

Navštívila som tri deti, ktoré zavrhli ich rodiny, pretože si namiesto prísne nábožného života diktovaného rodičmi vybrali sekulárny svet.

V skromnom byte vo veľmi starom činžiaku v bývalej proletárskej štvrti Tel Avivu žijú traja mladí ľudia. Dve dievčiny a mladík. Na návšteve u nich ma sprevádza sociálny pracovník z organizácie Hillel. Tá pomáha mladým ľuďom, čo sa rozhodli opustiť ultraortodoxné komunity a začať nový život medzi sekulárnymi aj modernými pobožnými (tak sa zvyknú označovať židia, ktorí si zachovávajú svoje tradície a pravidlá, ale prijali súčasný životný štýl) Izraelčanmi.

Odchod z komunity takmer vždy znamená aj rozchod s vlastnou rodinou. „Naši klienti sú de facto siroty žijúcich rodičov, a preto jedna z prvých vecí, čo pre pre nich robíme, je to, že im hľadáme rodinu, ktorá je ochotná ich prijať,“ rozpráva sociálny pracovník Yoav.

K svojim klientom má až ochranársky vzťah. Prosí ma, aby som ich identifikovala iba prvým písmenom ich mena. Im povedal, že mi nemusia odpovedať na nepríjemné otázky. Vysvetľuje to tým, že ľudí „zvonka“ a sekulárnych novinárov jeho klienti fascinujú, prídu im exotickí, a preto o nich aj tak píšu. O ich predchádzajúcom živote bez internetu, bez televízie či o tom, ako sa chlapci učili len Tóru a dievčatá len správu domácnosti a starostlivosť o seniorov.

„To sú iste zaujímavé príbehy. Ale ja vidím hlavne zlomených mladých ľudí, ktorí sa sami ocitli vo svete, ktorému nerozumejú, ale zároveň v ňom chcú žiť a uspieť. Sú sami, nemajú peniaze, nemajú žiadnu sociálnu sieť – a teraz nehovorím o virtuálnej, ale o skutočnej: o kamarátoch, ktorým sa dá zdôveriť, ktorí môžu pomôcť, ktorí majú kontakty, keď si hľadáš prácu, vedia ti odporučiť lekára, kaderníka, reštauráciu, dobrú knihu, vybehnú s tebou na pláž,“ hovorí Yoav.

A čo vy robíte na sviatky?

G. odišiel z domova, keď mal 18 rokov. Dôvodom bola jeho homosexualita. Tá narážala na túžbu jeho rodičov dobre ho oženiť.

G. pochádza z prominentnej rabínskej rodiny. Keď zomrel jeho starý otec, na pohreb prišlo toľko ľudí, že policajti museli odkláňať dopravu z centra mesta. To, že by sa neoženil s dievčaťom z podobne váženej rodiny, bolo nemysliteľné. A že by urobil coming out, na to sa ani neodvážil pomyslieť.

Od kamaráta v náboženskej škole sa dozvedel o linke pomoci pre ultraortodoxných mladých. Ponúkli mu tam viacero možností pomoci; on si vybral odchod z komunity, lebo „už k nám mali prísť rodičia mojej budúcej nevesty a ja som ju nechcel urobiť nešťastnou a zahanbiť moju aj jej rodinu“.

S ľuďmi z linky sa dohodol, kedy a kde ho prídu vyzdvihnúť. Mal jednu tašku, oblečený bol v čiernom obleku a bielej košeli, ako je to u nich zvykom. Prvé, čo si vypýtal, boli džínsy a tričko s nejakým nápisom.

Najprv býval v internáte; teraz už v byte, kde čiastočne prispieva na nájomné. Pomoc dostáva od mimovládky aj z ministerstva sociálnych vecí. Tam však dávky sústavne skresávajú, aj pod tlakom náboženských strán, ktoré nechcú, aby štát dotoval takéto prípady a tak nepriamo pobádal mladých ľudí, aby odišli z komunity.

Prihlásil sa na národnú službu, čo je alternatíva k vojenskej službe pre ľudí, čo majú výhradu svedomia alebo zdravotné či náboženské dôvody.

G. sa najprv musel naučiť, že život sekulárnych má iný rytmus ako v jeho komunite. „My sme žili od šábesu po šábes, rok sme delili podľa náboženských sviatkov. Keď som prišiel do Tel Avivu a videl som, že ľudia tu aj cez najväčšie sviatky sedia v plavkách na pláži, bol som v šoku. U nás boli sviatky všetkým.“

Priznáva, že počas sviatkov cítil aj najväčšiu osamelosť, smútok za domovom. Má osem súrodencov, viacerí sú už zosobášení a majú deti.

On je pre rodičov mŕtvy. To mu povedala mama, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie