Robert Fico je ako postava z Marquéza. Ale stále lepšie ako v base

Na opis situácie, v ktorej sa momentálne nachádza Robert Fico, sa hodia tieto štyri knihy Gabriela Garciu Marquéza: Generál vo svojom labyrinte, Plukovníkovi nemá kto napísať, Patriarchova jeseň, Sto rokov samoty.

Keď som pred niekoľkými mesiacmi písal článok o Robertovi Ficovi osamelo blúdiacom tmavými zákutiami prázdneho sídla (a svojej mysle), predstavoval som si práve toho generála, hoci som knihu nikdy nečítal.

Myslel som vtedy aj na plukovníka, ktorému nemá kto napísať a vysvetliť mu, že neexistuje žiadne sprisahanie a žiadny nepriateľ; to všetko sa naozaj odohráva iba v jeho hlave.

No a Sto rokov samoty a Patriarchova jeseň vysvetlenie nepotrebujú — toto naozaj je jeseň politického života Roberta Fica a trávi ju osamote.

Záleží na tom, čomu veríte: Robert Fico je alebo nie je v Izraeli; lieči alebo nelieči si tam srdce; vráti sa alebo sa nevráti a bude alebo nebude ďalej predsedom. Robert Fico čoraz viac pripomína mýtickú postavu, ktorú už dlho nikto nevidel, ale o jej sile kolujú legendy.

Aj listy mu píšu: sú naozaj smutní, lebo veci už nie sú tak, ako boli, keď boli dobre. Byť smerákom bola vždy tak trochu hanba, ale predtým to aspoň znamenalo aj moc — teraz je to už len tá hanba. Smerákom môžete ešte chvíľu byť, ale prišiel čas radšej o tom mlčať a obzerať sa, kam ďalej.

A tak mu píšu, že niečo treba robiť, lebo takto to ďalej nejde; hnevajú sa, že zo strany sa vytratili hodnoty, ktoré tam aj tak vždy boli len v divokých snoch Borisa Zalu. Sťažujú sa, že nikto sa už s nikým nerozpráva, a ďakujú: bolo to pekné, ale je koniec. Alebo by aspoň mal byť.

Strana drží pokope silou vôle, strachu, záväzkov a takpovediac zotrvačnosti. Lenže čo ak sa ukáže, že za výkladom už nič nie je? Že to všetko medzičasom vyhnilo, zlenivelo, skorodovalo? Šanca, že Smer bude po parlamentných voľbách zostavovať vládu, klesá, je čas na plán B; teda ak existuje a má aspoň elementárny vzťah s realitou.

Smer už ani nepredstiera činnosť navonok, je príliš zaneprázdnený sám sebou. Teda svojím predsedom. A práve to je ten problém: s ním to nejde, lebo je toxický, ale bez neho tiež nie. To on je predsa stelesnením vzťahov a prepojení — aj keď ostal už vlastne celkom sám a elementárny vzťah s realitou stratil.

Nakoniec je jedno, či hovoríme o patriarchovi, generálovi alebo plukovníkovi; vo finále totiž v prvom rade hovoríme o klinicky chorom človeku, ktorý nemá kam ísť. Toľkokrát to skúsil, toľkokrát to nevyšlo. Sám seba vmanévroval do slepej uličky a stranu do nej dostal so sebou. Sme prajní — každému doprajeme presne to, čo si zaslúži.

Existuje vtip, v ktorom sa na lyžiach po svahu rúti muž. Zrazu v plnej rýchlosti spadne, ale kotúľa sa ďalej, až sa z neho stane obrovská snehová guľa. Lyže aj palice odletujú na všetky strany. Keď sa kdesi pri vleku konečne zastaví, horko-ťažko postaví, opráši a vystrie sa a víťazoslávne povie:

„Aj tak lepšie ako v robote!“

To isté platí aj pre Roberta Fica. Je ako z ľubovoľnej Marquézovej knihy a nie je to pekný pohľad — ale stále lepšie ako v base.