Denník N

Svedok pekla. V Normandii sa Robert Capa stal legendou vojnovej fotografie

Foto - Robert Capa. TASR/AP
Foto – Robert Capa. TASR/AP

Všade naokolo horiace tanky, potopené člny, Nemci zúrivo pália z bunkrov. Vtedy ešte neboli vojny v priamom prenose. Šiesteho júna 1944, presne pred 75 rokmi, bol na francúzskych plážach pri vylodení spojencov s aparátom jediný.

Narodil sa v roku 1913 v Budapešti v židovskej rodine ako Endre Ernő Friedmann. Prezývku Capa mu vymyslela jeho milenka, fotografka Gerda Taro. Jeho pôvodné meno sa jej zdalo pre bohémsky Paríž obyčajné.

Spoločne dokumentovali občiansku vojnu v Španielsku – Gerdu tam v roku 1937 zabili.

Bol vojnový fotograf, reportér a spoluzakladateľ agentúry Magnum. Zaznamenal päť vojen. Španielsku občiansku, čínsko-japonskú, druhú svetovú, arabsko-izraelskú a indočínsku.

„Ak vaše fotografie nie sú dostatočne silné, neboli ste dosť blízko,“ táto Capova ikonická veta ovplyvnila generácie jeho nasledovníkov. Vždy bol v epicentre deja.

Dotyky smrti a zničené filmy

Prvé minúty po brieždení 6. júna 1944. D-Day sa zapísal do dejín ako vylodenie Spojencov v Normandii, najväčšie svojho druhu v dejinách. Capa je v prvej línii, francúzskej pevniny sa v zúrivej nemeckej paľbe dotkol ako prvý zo šiestich akreditovaných fotografov magazínu Life.

Od amerických vojakov sa na pláži odlišoval iba jedným. Nemal v ruke zbraň, ale fotoaparáty na 35-milimetrový čiernobiely film vo vodotesnom puzdre.

Inak, krutou hrou osudu sa podarilo zachrániť iba osem jeho záberov vylodenia. Laborant v Londýne totiž pri ich spracovaní príliš horúcim vzduchom v tmavej komore roztavil emulziu na jeho filmoch – ostatné zábery tak zničil.

Tak ako vojaci, aj Capa sa vrhol z člna do mora. Ako vojaci, aj on čelil guľkám, ktoré svišťali všade naokolo, skrýval sa s vojakmi za železné bariéry v tvare písmena X. Postupoval meter po metri. A napriek všetkému fotografoval. Tak blízko, ako to len bolo možné. Mrazivo autentická rozmazaná fotka seržanta Eda Regana vo vlnách oceánu (na snímke hore) je toho najlepším dôkazom.

Capa sa plazil pomedzi mínometné šrapnely aj okolo mŕtvych tiel.

„Zo vzduchu musela pláž vyzerať ako otvorená konzerva sardiniek. Moje fotografie sú plné zelených tvárí a dymu. V jednej chvíli mi dal vojak Larry suchú cigaretu, ja jemu za odplatu dúšok z ‚ploskačky‘. Dôstojník, s ktorým sme iba včera večer hrali poker, sa mi zdôveril s tým, čo videl. Bol to obraz jeho mamy na pavlači ich domu. Vzápätí ďalší šrapnel preletel tesne ponad naše hlavy. Neodvážil som sa zodvihnúť oči od hľadáčika. V priebehu polminúty som vyfotil celý film. Ruky sa mi tak triasli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie