Denník N

Utrpenie Radoslava Procházku

Foto - TASR
Foto – TASR

Tí, ktorých je veľa a Procházka potrebuje ich hlas, by najradšej počuli, že utečencov treba topiť ako mačence v Stredozemnom mori, nech nám len sem, doboha, nepritiahnu.

Ja si myslím, že tomu Procházkovi rozumiem. On je politik a chce uhrať výsledok vo voľbách. Na to potrebuje strašne veľa hlasov od strašne veľa ľudí.

Základnou vlastnosťou čohokoľvek „strašne veľa“ je, že si človek nemôže veľmi vyberať. V demokracii má, ako gazda upozornil vo svojom blogu, každý hlas rovnakú hodnotu, a je teda úplne šumafuk, či ho jeho majiteľ odovzdal po zrelej úvahe podloženej množstvom zdrojov a všeobecného rozhľadu, alebo reagoval skôr na prázdne slová z bilbordu, obrázok ľudí v hokejových dresoch a trocha toho primárneho strachu z čohokoľvek, čo nepije domácu.

Kvantita v demokracii vyhráva voľby, kvalita nie je ani len doplňujúcou otázkou. Taká je premisa každého nádejného politika, okrem OKS, a teda aj Procházkova.

Rado Procházka, a teda tu sa skôr domnievam, ako že by som išiel na istotu, pretože osobne ho nepoznám, je však zároveň aj človek. Taký, čo po práci, keď už sú všetky faktúry pol na pol uhradené, chce ísť na pivo.

Na jeho smolu, na pivo nechce ísť s nezamestnaným baníkom z Handlovej ani s dopravným policajtom z Veľkého Krtíša, pretože by si s nimi nemal veľmi o čom „pokecať“. Na také pivá chodia politici len v rámci kampaní, keď sú diktátom pokryteckej verejnej mienky donútení tváriť sa, že sú osobnými priateľmi všetkých svojich voličov bez rozdielu sociálneho postavenia a diapazónu spoločných konverzačných tém.

Čiže Procházka ako rodený Bratislavčan, človek vzdelaný, pyšný na svoje osobné úspechy a lačný po dobrej popracovnej konverzácii nemá v podstate inú možnosť, len vyhľadať služby onej povestnej bratislavskej pivárne™ či tamtiež situovanej kaviarne™.

Tam sú ľudia jeho krvnej skupiny, ľudia, ktorých hodnota ide preňho osobne nad rámec ich významu ako voličov, ľudia, od ktorých nepotrebuje ani tak hlas do urny, ale skôr osobný rešpekt, pochopenie a potľapkanie po ťažko upracovaných, intrigami slovenského parlamentarizmu zmorených pleciach.

Problém je, že tí ľudia, pokiaľ ide o praktickú politiku, by veľmi radi videli svojich obľúbených politikov ako romantických bojovníkov za ušľachtilé idey, ako niekoho s kariérne samovražednými sklonmi, kto bude hovoriť nepopulárne veci masovému voličstvu priamo do tváre.

Tak jest aj v prípade aktuálneho problému utečencov. Tí, ktorých je veľa a Procházka potrebuje ich hlas, by najradšej počuli, že utečencov treba topiť ako mačence v Stredozemnom mori, nech nám len sem, doboha, nepritiahnu.

Tí, ktorých je málo, ale pre Procházku ako človeka má ich pochopenie cenu zlata, by na tú tému zasa radi počuli onú lokálnu verziu politickej samovraždy o tom, ako Slovensko musí byť postavené na hodnotách nikdy nekončiaceho humanizmu a tak ďalej.

Rado Procházka ako wannabe gazda pravice, pán 20 percent dáme a Rado Procházka ako súkromná osoba vnútorne pevne zakorenená v bratislavskej pivárni™ či v jej ľubovoľnom podobne zhýralo intelektuálnom klone tu sú v ťažkom rozpore. Protichodný pohyb, tektonické dosky v San Andreas šuviks.

Nečudo, že občas, keď sa človeku také dlhodobo deje, to nakoniec niekde vybuble. U pána Procházku malo vybublanie formu dlhočizného blogu neistej štylistiky, v ktorom sa veľmi komplikovane snaží povedať v podstate jednoduchú vec: Bratia a sestry, ja viem, čo si vy myslíte, že je správne, a ja s vami súhlasím, ale nemôžem to spraviť, lebo ja chcem byť úspešný politik, a tam idú naše ideály bokom, tam treba hovoriť tak, aby som si proti sebe nepoštval voličskú masu, a tá ako na potvoru v tomto prípade nechce počuť, čo je správne, ale to, čo je pohodlné. Nie som rasista, to dobre viete, ale potrebujem hlasy rasistov, teda aspoň tých menej rasistických rasistov.

Potiaľto by to bolo v poriadku. Zo psychohygienického dôvodu si však ohrdnuté ego jedným šmahom, lebo veď blog je fakt dlhý, vyrovná účty so všetkými tými žabomyšími pozérmi odtrhnutými od reality a vytkne im pohŕdanie reálnou politikou, nevidenie lesa pre stromy a vo všeobecnosti apatiu k vyšším cieľom nápravy Slovenska, za ktorými on smeruje jedinou možnou cestou, robí to pre nás všetkých a cynicko-uštipačná kaviareň nevie prejaviť ani len tú smietku rešpektu.

Rozumiem mu, aj mu to všetko verím. Len neviem, či mu to pomôže, pretože zatiaľ to vyzerá tak, že v snahe zachrániť oboje, trápiť sa rovnako prieskumami verejnej mienky aj statusmi kamarátov a ich kamarátov na Facebooku, má niekde okolo desiatich percent tam vonku a pobavené úsmevy kombinované s ťukaním na čelo tu doma. Ale do volieb ešte ďaleko, tam sa ešte plamenných blogov aj výjazdov po krajine zmestí.

Teraz najčítanejšie