Denník N

Ako Igor pomohol Rómke Irene, aby vyštudovala právo

Irena Bihariová a Igor Fejko počas vysokoškolského štúdia. Foto - archív I. B.
Irena Bihariová a Igor Fejko počas vysokoškolského štúdia. Foto – archív I. B.

Koľko Igorov potrebuje táto krajina, aby mali šancu aj šikovní a chudobní?

Prvý stupeň základnej školy, čas obeda. Do jedálne sa hrnú deti. Hlučne vytvárajú dlhý rad. Postupne si berú tácky, pri okienku im naložia jedlo a usádzajú sa na svoje stoličky. Každé dieťa presne vie, kde má sedieť, je na to vytvorený zasadací poriadok. Svoju stoličku nemá jediné dieťa – malá Lucka.

Je Rómka a nik s ňou sedieť nechce. Učitelia preto rozhodli, že Lucka bude každý deň sedieť pri inom stole. Aby žiadne biele dieťa nebolo diskriminované tým, že sedí len pri ňom.

Účastníkom tohto každodenného procesu je aj vtedy malý žiačik Igor Fejko. Dnes 39-ročný právnik, mediátor, prevádzkovateľ kníhkupectva v Humennom a vášnivý milovník bojových umení vraví, že to bolo desivé a šialené zároveň. A možno práve vtedy a tým sa v ňom začal formovať súcit s bezbrannými.

Bageta či MHD?

Prenesme sa do roku 2002. Igor Fejko už študuje právo v Bratislave. Pochádza zo strednej vrstvy, mama je učiteľka, otec pracuje ako drobný živnostník. „Neboli sme bohatí, ale v porovnaní s chudobnými rodinami zo znevýhodneného prostredia, ktorých máme na východe veľa, sme sa nemohli sťažovať. Vždy som žil skromne a striedmo, považujem to za cnosť,“ opisuje Igor.

V tom roku sa vrátil z brigády v USA, kde si našetril 5,5 tisíca dolárov. Jeden dolár pri vtedajšom kurze znamenal 45 a aj viac slovenských korún. Mal teda sumu, za ktorú si vtedy mohol v Humennom kúpiť garsónku. Peniaze si naozaj odložil na bývanie a malú časť z nich sa chystal minúť na výlet do Afganistanu.

Lenže to už sa poznal s rovesníčkou Irenou Bihariovou, Rómkou, ktorá študovala rovnakú fakultu, hoci v inom ročníku. Spájali ich ľavicové názory, a tak sa prirodzene skamarátili, pričom spolu viedli nekonečné diskusie nielen o politike. Igor sa postupne dozvedal, že Irena je z chudobných pomerov a že má problém vôbec naškriabať na cestovné z Trnavy do školy v Bratislave.

Keďže si nemala za čo kopírovať študijné materiály ani zaplatiť internetovú kaviareň, niektorým prednáškam sa vyhýbala. O tom, že by si so spolužiakmi mohla sadnúť do kaviarne a zaplatiť sebe či iným pitie, prípadne ísť na diskotéku, teda byť štandardnou súčasťou partie, nemohlo byť ani reči. Riešila vážnejšie veci – či si kúpiť lístok na MHD, alebo ísť zo Šafárikovho námestia na Hlavnú stanicu peši a za ušetrené si kúpiť bagetu či kávu z automatu.

Aby toho nebolo málo, obaja jej rodičia doma bojovali s onkologickými ochoreniami. Irena sa za svoju bezvýchodiskovú situáciu pred druhými hanbila. Okolnosti vnímala ako ponižujúce, a tak všetko nasvedčovalo tomu, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie