Martin Vician
Za Slovan Bratislava som hral futbal už ako desaťročný. A ako všetci chalani, ktorí raz boli súčasťou tohto klubu, som vždy sníval o tom, že si raz zahrám za prvý tím na vypredanom Tehelnom poli.
Nikdy nezabudnem, ako som stál pár metrov od Luisa Suáreza, keď na tomto štadióne hral Slovan proti Ajaxu Amsterdam. Alebo ako som podával lopty počas exhibičného zápasu proti Neapolu.
Hrať za Slovan, to je to najviac, čo sa dá v slovenskom klubovom futbale. Žiadny slovanista nechce hrať našu prvú ligu za iný klub. Ja nie som výnimkou.
Podriadil som tomu veľa. Tvrdo som trénoval, dostal som sa do mládežníckych reprezentácií, no nepodarilo sa to.
Nedostal som sa dokonca ani na tréningy prvého tímu. Profesionálna zmluva? Na tú som čakal márne.
Kým som bol v Slovane, prepojenie akadémie s prvým tímom veľmi nefungovalo. Minimálne som to tak cítil. Vedenie nakupovalo zahraničných hráčov a veľakrát odchovanci márne čakali na šancu. Pravdepodobnosť, že by som si v blízkej budúcnosti zahral ako odchovanec za Slovan, bola veľmi malá.
Na druhej strane to chápem, Slovan mal a má najvyššie ciele a nemal čas, aby zapracovával mladých hráčov. Som rád, že sa to postupne mení a už teraz môžeme vidieť hrať odchovancov, ako je Dominik Greif alebo Dávid Strelec.
No ale skúste to vysvetliť mladíkovi ako ja, ktorého spoluhráči z reprezentácie už hrajú za mužov v Žiline, Podbrezovej či Michalovciach.
Napriek tomu, že sa mi v Slovane nepodarilo presadiť, vždy zostanem slovanistom a rád sa budem vracať na Tehelné pole. Aj keby som tam mal do konca života chodiť len ako divák. Slovan je Slovan!
Ale späť k veci. Keďže som v Slovane nevidel veľa šancí, aby som sa presadil do prvého tímu, v maturitnom ročníku som odišiel do Ostravy. Cieľ bol jasný: ukázať sa v juniorskom tíme, dostať sa do zimnej prípravy seniorov a vypýtať si profesionálnu zmluvu.
Prišli však zranenia a mne sa to nepodarilo. To, že sa mi to nepodarilo, si zapamätajte. V tomto príbehu to zohrá ešte veľmi dôležitú úlohu. Ale o tom až neskôr…
Na internátnej izbe, ďaleko od domova, som sa chvíľu pýtal, prečo sa to deje práve mne.
Veď tak tvrdo trénujem.
Všetko robím, ako mám.
Prečo práve ja?
Medzitým som na výborné známky zmaturoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde som mal posledný rok individuálny študijný plán.
Vedel som, že chcem študovať, aj keby som bol profesionálnym futbalistom. Neviem si predstaviť, že by som po skončení kariéry ako 35-ročný vedel len jedno: hrať futbal.
Keby som študoval a hral na Slovensku, dalo by sa to na pár vysokých školách, ktoré ma však nelákali.
Taktiež som cítil, že chcem niečo viac. Rád sa líšim od ostatných a teraz som dostal možnosť to pretaviť na činy. Som typ človeka, ktorý si vždy radšej vyberie tú ťažšiu cestu.
Ale kto tvrdí, že musím študovať na Slovensku? Veď môj brat, síce neskutočne šikovný a inteligentný, no z rovnakých pomerov ako ja, je absolventom Cambridge.
Zrazu môj spoluhráč z reprezentácie Rišo Beďatš pridal na Facebook fotku z USA, kde popri štúdiu hráva futbal. Ten náš, európsky. Začínal v Marylande a teraz je v Seattli.
Prečo by som to neskúsil aj ja?
Tak som začal posielať emaily…
Martin Vician (20)
s futbalom som začal v Lamači, odkiaľ som ako 10-ročný prešiel do Slovana. Počas maturitného ročníka som pôsobil v Baníku Ostrava a posledný rok v seniorskom tímu druholigovej Petržalky. Od nového školského roka som študentom Harvardu. Popri škole budem hrávať futbal za univerzitný tím. Po absolvovaní úvodných všeobecných kurzov a seminárov sa chcem špecializovať na psychológiu.
Futbal aj škola? Neblázni!
Futbal alebo škola? U veľkej časti futbalistov je to dilema, na ktorú zvyčajne rýchlo nájdu odpoveď. Čím ste starší a úspešnejší vo futbale, pribúdajú vám povinnosti.
Viac tréningov, viac regenerácie, viac cestovania, viac turnajov. „Popri tom absolútne nemám čas na školu,“ hovoria si futbalisti.
Majú pred sebou vidinu hviezdnej kariéry. Áno, niektorým sa to podarí a vo futbale si zarobia tak, že zabezpečia ešte svoje vnúčatá. Taká kariéra však vyjde jednému zo sto futbalistov. Možno ešte menej.
Potom sú tu takí, ktorí si zahrajú v najvyššej slovenskej seniorskej súťaži. Bohužiaľ, veľakrát im tam peniaze budú stačiť akurát tak počas kariéry. Taká je realita.
A zvyšok? Keď sa neuchytia v seniorskom futbale, nebudú vedieť nič. Zrazu sa pohodový život futbalistu zmení na krutú realitu, v ktorej ste odkázaný robiť prácu, o ktorej ste ako 18-ročný nesnívali…
U mňa to tak, našťastie, nikdy nebolo. Niežeby som bol odmalička nadšeným študentom, to nie, nikdy som nebol ani bifľošom.
Kým som mal desať rokov, hrával som za bratislavský Lamač. Na jednom z tréningov si ma všimli tréneri Slovana a rodičom povedali, že by ma radi videli v belasom drese.
Mama o tom však nechcela ani počuť. „Nie je to pre teba!“ hovorila.
Aj ona si myslela, že sa nedá stíhať oboje a že keď sa viac budem venovať futbalu, budem zanedbávať školu. Popravde, myslela si to väčšina ľudí. Mýlili sa.
Neboli sme futbalová rodina, otec hrával volejbal, mama basketbal. Starší brat Lukáš však raz išiel okolo ihriska, začal hrať, bavilo ho to a futbal teraz hráme všetci štyria bratia. Dvaja mladší sú stále v Slovane.
Futbal z mojich súrodencov nehrá len sestra, piate dieťa v poradí, mamou vysnívané dievčatko.
Navyše, bývali sme v Lamači a Slovan má tréningové centrum až za Kuchajdou. „Slovan nie, do školy treba chodiť. Chcem, aby z teba bolo niečo viac ako len športovec!“ hovorila mama.
Slovan je však Slovan. Zabralo, že ide o veľkú značku. Bol som poctený, že taký klub ma chce, a mamu sme nakoniec prehovorili.
K Slovanu som už vtedy mal taký rešpekt, že som na prvých tréningoch mal trému.
No a čo škola? Síce sme bývali v Lamači, no dochádzal som do centra mesta na základnú školu, z ktorej som plynule prešiel na Evanjelické lýceum, jednu z najnáročnejších stredných škôl v Bratislave.
Do trinástich rokov som okrem futbalu hrával aj florbal a k tomu dva-trikrát do týždňa chodil popoludní na angličtinu. Moje známky však neutrpeli, na vysvedčeniach som mal samé jednotky. Až ku koncu strednej školy som mal zopár dvojok.
Mám to šťastie, že som sa nikdy nemusel bifľovať. Keď som sa učil, látku som sa vždy snažil pochopiť.
Možno sa pýtate, ako vzorného študenta vnímali spoluhráči z futbalu. Nikdy si zo mňa pre dobré známky nerobili srandu, to nie. Ale mám pocit, že všeobecne platí, že do športového kolektívu ľahšie zapadnú tí, ktorí na školu kašlú. Sám neviem prečo.
Odpísali z Harvardu!
Emaily som posielal na americké univerzity. V Európe nemáte možnosť študovať a zároveň sa aj rovnocenne venovať športu na vysokej úrovni. V USA to však ide.
V poslednom čase sa dosť hovorí o univerzitnej hokejovej lige NCAA, skvelú úroveň majú aj univerzitné ligy v basketbale či americkom futbale.
Možno ste nevedeli, ale na vysokej úrovni sa hrá na univerzitách aj soccer, európsky futbal. Aj vďaka futbalu môže v Amerike študovať spoluhráč Rišo Beďatš, tak som to skúsil aj ja.
Písal som na viacero škôl, niektoré odpísali, iné neodpísali dodnes.
Email som poslal napríklad na Stanfordskú univerzitu či na Yale. Na UCSB v kalifornskej Santa Barbare som sa neskôr dokonca bol osobne pozrieť na ich pozvanie.
Hmm, keď už som poslal emaily na tieto všetky univerzity, prečo by som neskúsil aj Harvard? Vedel som, že je to ak nie najlepšia, tak jedna z troch najlepších škôl na svete. Keď sa povie Harvard, každý vie, o čo ide.
Veď za email nič nedám.
K mailom som priložil aj nejaké zostrihy mojich výkonov či dokonca celé zápasy, ktoré som odohral.
Ako prvé sa ozvali univerzity z Texasu a Floridy. No odpísali aj z Harvardu!
Najprv som komunikoval len s asistentmi trénerov cez videohovory. Postupne si ma skúšali a dostával som sa k vyššie postaveným ľuďom.
Asi mi pohovory celkom išli, pretože si ma zavolali priamo do Bostonu. Absolvoval som rozhovor s ľuďmi, ktorí majú na starosti prijatie nových študentov. Bolo to super, vedel som na všetko odpovedať.
K tomu som na Slovensku musel napísať SAT, čo sú univerzálne testy pre všetkých, čo sa hlásia na americké univerzity.
Maximum bodov je 1600, priemer okolo 1000 a ja som získal 1250 bodov. Celkom slušné, ale na Harvard to podľa tabuliek nestačí. Tam je to skôr podpriemer.
Harvard však nie je len o SAT testoch a výbornom prospechu. Čistých jednotkárov nájdete všade, ale sú všetci z nich úspešní aj v dospelom živote? Sú automaticky prijatí na najlepšie školy na svete? Sotva.
Na Harvarde hľadajú niečo viac a u mňa to je futbal. Som reprezentantom svojej krajiny a aj keď mám často problémy ohodnotiť sa, musím povedať, že futbal hrať viem.
Futbal mi tak paradoxne pomohol, aby som mohol študovať na jednej z najlepších škôl sveta. Absurdné? Nie. Taká je realita. Našťastie.
Keby som bol len dobrý študent, dostal by som sa tam oveľa ťažšie. Keby som bol len dobrý futbalista, nespravím si ani maturitu. Ja som však riskol a išiel som naplno do futbalu aj do štúdia.
Na Harvarde nechcú priemerného študenta. Chcú niekoho, kto má potenciál robiť škole dobré meno, keď ju vyštuduje. A to môžem robiť napríklad ja ako profesionálny futbalista s vyštudovaným Harvardom. A nebudem prvý. Už sú hráči, ktorí uspeli v drafte americkej MLS a podpísali profesionálne zmluvy.
Inak, profesionálne zmluvy. Pamätáte si, ako som bol v úvode tohto textu zúfalý z toho, že som na Slovensku ani v Česku žiadnu nedostal?
Chválabohu!
Keby som podpísal zmluvu, už nikdy by som na americkej škole nemohol hrať univerzitný futbal. Síce by som mal pár sto eur na Slovensku, ale na americkú univerzitu by som nemohol ani pomyslieť.
Možno moje rozprávanie znie ako z veľkej knihy, ale verte tomu, že nebyť mojich rodičov, nikdy by som to v hlave nemal takto nastavené.
A nemyslite si ani to, že mi školu zaplatili. Mám ďalších štyroch súrodencov, mama je v domácnosti, odkiaľ pomáha otcovi so znaleckými posudkami (a žartuje, že pracuje ako taxikárka svojich detí) a otec chirurgom v štátnej nemocnici na Kramároch.
Nemáme sa najhoršie, no nie sme ani milionári.
Ročné školné na Harvarde stojí okolo 80-tisíc dolárov, no škola má našťastie program pre rodiny, ktoré si to nemôžu dovoliť.
Ja vlastne ani nemám športové štipendium, ale akési sociálne štipendium pre študentov, ktorých rodičia ročne zarábajú menej ako 65-tisíc dolárov.
Môj príbeh, ktorý ani zďaleka nie je na konci, ukazuje, že aj obyčajný chalan môže ísť študovať na Harvard.
Stačí nabrať odvahu, byť ochotný pre to spraviť všetko, čo je vo vašich silách, a čo má vyjsť, vyjde.
Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Martinom Vicianom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
