Futbal alebo škola? Keby som si vybral len jedno, nie som študent Harvardu a reprezentant Slovenska
Za Slovan Bratislava som hral futbal už ako desaťročný. A ako všetci chalani, ktorí raz boli súčasťou tohto klubu, som vždy sníval o tom, že si raz zahrám za prvý tím na vypredanom Tehelnom poli.
Nikdy nezabudnem, ako som stál pár metrov od Luisa Suáreza, keď na tomto štadióne hral Slovan proti Ajaxu Amsterdam. Alebo ako som podával lopty počas exhibičného zápasu proti Neapolu.
Hrať za Slovan, to je to najviac, čo sa dá v slovenskom klubovom futbale. Žiadny slovanista nechce hrať našu prvú ligu za iný klub. Ja nie som výnimkou.
Podriadil som tomu veľa. Tvrdo som trénoval, dostal som sa do mládežníckych reprezentácií, no nepodarilo sa to.
Nedostal som sa dokonca ani na tréningy prvého tímu. Profesionálna zmluva? Na tú som čakal márne.
Kým som bol v Slovane, prepojenie akadémie s prvým tímom veľmi nefungovalo. Minimálne som to tak cítil. Vedenie nakupovalo zahraničných hráčov a veľakrát odchovanci márne čakali na šancu. Pravdepodobnosť, že by som si v blízkej budúcnosti zahral ako odchovanec za Slovan, bola veľmi malá.
Na druhej strane to chápem, Slovan mal a má najvyššie ciele a nemal čas, aby zapracovával mladých hráčov. Som rád, že sa to postupne mení a už teraz môžeme vidieť hrať odchovancov, ako je Dominik Greif alebo Dávid Strelec.
No ale skúste to vysvetliť mladíkovi ako ja, ktorého spoluhráči z reprezentácie už hrajú za mužov v Žiline, Podbrezovej či Michalovciach.
Napriek tomu, že sa mi v Slovane nepodarilo presadiť, vždy zostanem slovanistom a rád sa budem vracať na Tehelné pole. Aj keby som tam mal do konca života chodiť len ako divák. Slovan je Slovan!
Ale späť k veci. Keďže som v Slovane nevidel veľa šancí, aby som sa presadil do prvého tímu, v maturitnom ročníku som odišiel do Ostravy. Cieľ bol jasný: ukázať sa v juniorskom tíme, dostať sa do zimnej prípravy seniorov a vypýtať si profesionálnu zmluvu.
Prišli však zranenia a mne sa to nepodarilo. To, že sa mi to nepodarilo, si zapamätajte. V tomto príbehu to zohrá ešte veľmi dôležitú úlohu. Ale o tom až neskôr…
Na internátnej izbe, ďaleko od domova, som sa chvíľu pýtal, prečo sa to deje práve mne.
Veď tak tvrdo trénujem.
Všetko robím, ako mám.
Prečo práve ja?
Medzitým som na výborné známky zmaturoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde som mal posledný rok individuálny študijný plán.
Vedel som, že chcem študovať, aj keby som bol profesionálnym futbalistom. Neviem si predstaviť, že by som po skončení kariéry ako 35-ročný vedel len jedno: hrať futbal.
Keby som študoval a hral na Slovensku, dalo by sa to na pár vysokých školách, ktoré ma však nelákali.
Taktiež som cítil, že chcem niečo viac. Rád sa líšim od ostatných a teraz som dostal možnosť to pretaviť na činy. Som typ človeka, ktorý si vždy radšej vyberie tú ťažšiu cestu.
Ale kto tvrdí, že musím študovať na Slovensku? Veď môj brat, síce neskutočne šikovný a inteligentný, no z rovnakých pomerov ako ja, je absolventom Cambridge.
Zrazu môj spoluhráč z reprezentácie Rišo Beďatš pridal na Facebook fotku z USA, kde popri štúdiu hráva futbal. Ten náš, európsky. Začínal v Marylande a teraz je v Seattli.
Prečo by som to neskúsil aj ja?
Tak som začal posielať
