Nech zdvihne ruku ten, kto nikdy neprečítal iba nadpis článku

Na prvom poschodí Novej Cvernovky na Račianskej ulici to na prvý pohľad viac ako na výstave umeleckých diel vyzerá ako v bizarnom showroome elektronických zariadení.

Tablety, káble, blikajúce elektronické tabule a premietačky vyžarujú do priestoru vnemy, zvuky a informácie. Ilustrujú tak veľmi výstižne stav informačného marazmu v internetovom priestore a na sociálnych sieťach, ktorý zažívame prakticky denne. Žiadny div, že tak niekedy ani nepostrehneme, ak zmysel našich správ prekrúti Autocorrect.

Práve aplikácia Autocorrect ako synonymum moderného „zmätenia jazykov“ sa stala ústrednou témou festivalu súčasného umenia DOM, ktorý dnes o 18.00 h vrcholí hlavným programom.

Téma Autocorrect pracuje s dvoma odlišnými výrazmi, ktoré však oba vychádzajú z jedného slovného základu. Korigovanie ako úprava jazyka prostredníctvom počítačového programu mení význam viet v online priestore. Podobne „kreatívna“ práca s faktmi, ktorá ich v zásade modifikuje, je jednou z techník manipulovania a ideologických zásahov do formovania verejnej mienky na internete. Druhý výraz odkazuje na korektnosť a slušnosť, po ktorých naša spoločnosť volá. V oknách internetovej komunikácie však v skutočnosti často ustupuje hrubosti.

Tí, čo s technológiami vyrástli

Kurátorky festivalu, Martina Ivičič a Marianna Brinzová, chceli svojím projektom osloviť najmä najmladšiu generáciu mileniálov a generáciu Z, ktorí s technológiami vyrástli, a tieto tak zásadne formovali ich nazeranie na svet, vzťahy a hodnoty. V rámci otvorenej výzvy, ktorú adresovali umelcom, sa im to podarilo.

V zozname vystavujúcich sa väčšina údajov o narodení začína rokom 1990. Marianna Brinzová hovorí, že účasti staršej generácie autorov sa nebránili. Na výstave vraj možno nájsť aj tridsiatnikov, téma však prirodzene priťahovala najmä mladšie ročníky, ktoré toto prostredie a vyjadrovacie prostriedky považujú za prirodzené. „My sme si ešte zažili klasické ‚analógové‘ detstvo a digitálne technológie nás zasiahli až na strednej škole,“ hovorí Marianna Brinzová.

Okrem tejto prirodzenej inklinácie zdôraznila, že dlhodobá snaha festivalu DOM je podpora mladých autorov, študentov a absolventov. To bol aj dôvod, prečo rozbehli aj samostatnú výzvu pre študentov súkromnej strednej umeleckej školy dizajnu.

Z prihlásených projektov vyberala diela na festival trojčlenná porota. „Okrem témy pre nás pri výbere bola dôležitá práca s multimédiami. Tým, že tento problém prebieha na internete, maľby a fotografie ho ťažšie postihujú,“ vysvetľuje.

Pohľad do dvoch miestností jej slová potvrdzuje. Autori vo svojich dielach pracovali viac s technológiami ako s tradičnými umeleckými technikami a na výstave sa tak možno stretnúť s gifkami či virtuálnou realitou. Pozornosť púta mohutná konštrukcia autobusových panelov, ktoré využívajú takzvaný RSS systém, získavajúci online informácie a dáta z internetu v reálnom čase – v prenosoch však nastávajú chyby. Simuluje tak presýtenosť kusými a často chybovými informáciami.

Na fact-checking často nie je čas. Nech zdvihne ruku ten, kto nikdy neprečítal len nadpis článku.

Chyba v programe

Výtvarníčka Lucia Kotvanová vystavuje dve diela venujúce sa informáciám v dvoch rovinách – keď ich prijímame a keď na ne reagujeme.

Prvé z nich je video # ALL FOR JAN a vzniklo veľmi spontánne pri jarnom upratovaní. „Moja mama ma naučila umývať okná starými novinami,“ hovorí Lucia Kotvanová. Jediné, ktoré vraj boli poruke, boli noviny z pochodu Za slušné Slovensko. Týmito informáciami sa teda pokúsila „umyť“ si výhľad do sveta.

Vo videu je úspech len čiastočný, v nekonečnej slučke sa umyté okno vracia k pôvodnému špinavému stavu. Kotvanová to pripodobňuje k nejasnému vnímaniu informácií.

Na video s názvom # ALL FOR JAN čiastočne nadviaže happening Čo by bolo keby, ktorým dnes od 18.00 h vrcholí program festivalu. V ňom Kotvanová obracia pozornosť na šírenie informácií a reakcie na ne – voľby. „Použila som lavice s plentami, ktoré sú symbolické, pretože v laviciach sa učíme spracúvať informácie a následne sa do nich vraciame voliť,“ hovorí.

Súčasťou programu bude aj práca s publikom, s ktorým sa zahrá hru „telefón“ – nie však so zvukom, ale s významom. „Úlohou divákov bude prepísať informáciu z jedného papiera na druhý a pôvodnú informáciu zničiť, alebo zakamuflovať do podoby papierovej lodičky,“ vysvetľuje. Výsledkom tak podľa nej bude more informácií – lodičiek, ktoré až na finisáži odhalia, ako sa prvotná informácia zmenila.

Aby ste dokázali naplno oceniť dielo študentky školy dizajnu Kláry Kusej, musíte byť online. Na sociálnej sieti Instagram totiž funguje jej Projekt Bič. V ňom si zahrala Agnes Wilbur, personifikovanú silu Instagramu. Klára Kusá, ktorá je známa aj prostredníctvom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu, sa zaujíma o sociálne siete a ich vplyv na náš život. Tejto téme sa venuje nielen v umení, ale aj článkoch a básňach. Jej postava je poruchou, ktorá mení systém. „Zaujímam sa o tento aspekt, moment, keď sa stane chyba, ktorá môže spôsobiť negatívne následky,“ hovorí Kusá.

Personifikácia tejto „chyby v programe“ je pre ňu dôležitá. „Bič pre mňa osobne personifikuje postavu, pred ktorou ľudia zatvárajú oči, postavu ženy, ktorá je závislá od lajkov. Uvedomí si zničujúci efekt tejto závislosti a rozhodne sa ironizovať všetko naokolo,“ vysvetľuje Kusá. Inšpiráciou jej vraj boli v prvom rade extrémne populárne instagramové účty dievčat, ktoré zo seba robia nereálne ženy.

Bič hekla aj instagramové konto samotného festivalu. Tento komunikačný kanál, ktorý je kľúčový pre PR každého podujatia, menila podľa svojej ľubovôle. „Pri reagovaní na jednotlivé príspevky pre mňa bolo dôležité narúšať snahu o tvorbu akéhosi príbehu festivalu DOM, robiť si vtipy z neho či zo samotných kurátoriek,“ dopĺňa. Zároveň konštatuje, že príbeh Bič sa týmto projektom nekončí a plánuje s ním ďalej pracovať.

Festival DOM je každý rok niekde inde

Festival súčasného umenia DOM nie je na kultúrnej mape nováčikom, tento rok oslavuje svoje piate výročie. Podľa Martiny Ivičič prvý ročník rozbehli bez grantov a z vlastných peňazí. „Začali sme na kolene, trochu pankáčsky. Povedali sme si s kamarátmi, že spravíme niečo mimo centra mesta. Preto sme projekt nazvali DOM – dielo otvorené miestu. To funguje vlastne doteraz, keďže sme takí nomádi bez vlastného priestoru a využívame už existujúce priestory a platformy, ktoré majú ďaleko od white cube (bieleho priestoru galérie),“ hovorí.

Pre kurátorky je to vraj výzva, keďže sa každý rok musia v rámci inštalácie vyrovnať s iným priestorom.

Prvý a druhý ročník sa konal v Červenej Lisovni bývalých Vinárskych závodov v Rači, blízko bydliska organizátorov. Každý ročník festivalu má nosnú tému a prvá bola práve Umenie doma. „Na moje prekvapenie, keďže sme boli neznáma platforma, sa nám do open callu prihlásilo veľa umelcov, z ktorých sme mali problém vybrať,“ hovorí Ivičič. Nakoniec vystavovali napríklad Juraj Florek, Lucia Horvátová, Veronika Markovičová, Mira Podmanická, Marián Vredík či bratia Žovinec Bros. „To ma uistilo v tom, že umelci majú záujem vystavovať nielen v etablovaných galériách,“ dopĺňa.

Téma druhého ročníka Výnimočnosť všednosti podľa jej slov chcela divákom priblížiť umenie, ktoré im je blízke a nie je presiaknuté zložitými konceptuálnymi konštruktmi. Doteraz najrozsiahlejší, čo sa týka počtu vystavujúcich umelcov, bol podľa nej tretí ročník. „V rámci témy You are here vystavovalo až 18 umelcov zo Slovenska i zahraničia a výstava prebehla v rámci Bielej noci opäť vo veľmi neštandardnom priestore klubu MMC v YMCA,“ vraví.

Tohtoročná téma sa čiastočne zrodila z minulého ročníka. Keďže radi volia každý rok iný formát, DOM 2018 v bratislavskej galérii Temporary Parapet prebehol formou liberálnejšej spolupráce dvoch umelcov a dvoch kurátoriek, založenej na rovnocennom vzťahu oboch strán. Samotná téma ideologických zásahov do verejnej mienky s názvom Po>Pravde sa im zdala nedopovedaná a rozhodli sa tento rok na ňu nadviazať s dôrazom na jej význam v kontexte moderných technológií.

Nomádmi chcú podľa Ivičič zostať aj naďalej, radi by však svoje pôsobenie rozšírili. „DOM by sme radi v ďalších rokoch posunuli a rozšírili nielen na jedno podujatie za rok. Stále bude platiť, že DOM bude dielo otvorené miestu, preto budeme naďalej hosťovať v rôznych priestoroch, či už galerijných, alebo iných, formou sólo či kolektívnych výstav ako alternatívna platforma nomádskeho charakteru,“ uzatvára.