Hore pýcha, dole pokora. Grafická dizajnérka a umelkyňa zachytili fenomén nadstavieb

Niektoré sú smiešne, nevkusné alebo až odpudzujúce. Za inými cítiť pragmatizmus, honbu za bývaním v atraktívnej lokalite alebo ekonomický kalkul. Vo vzácnych prípadoch môže ísť o esteticky citlivé, premyslené či dokonca výrazovo prínosné zásahy architektov.

Z nadstavieb na existujúcich domoch sa nenápadne stal fenomén slovenských miest. V Bratislave si jeho rozsah, prejavy a formy všimli a zdokumentovali grafická dizajnérka Aurélia Garová a výtvarníčka Deana Kolenčíková. Ich publikácia s názvom Bratislavské superštruktúry nechce byť nezvyčajným sprievodcom, vedeckou štúdiou ani kritickým statementom. Chce ukázať, ako sa hlavné mesto vizuálne mení.

Slovenský špeciál

Nemecký architekt Arno Brandlhuber je známy svojím nápadom, aby sa celý Berlín nadstaval o jedno poschodie. Bola to jeho reakcia na nedostatok dostupného bývania v atraktívnej metropole, ktorá neustále priťahuje nových ľudí. S týmto stavom súvisí zásadná otázka, či mestá majú rásť do šírky (suburbanizácia) alebo – čo sa hodnotí ako prínosnejšie – vo svojom vnútri (zahusťovanie).

Tento problém sa týka aj Bratislavy. Urobiť nadstavbu preto na prvý pohľad pôsobí pozitívne – ako vytvorenie nových obytných priestorov na mieste, ktoré už je zastavané. Pre slovenské pomery však treba dodať – a to je aj východisková pozícia autoriek Bratislavských superštruktúr –, že téma nadstavieb má u nás špecifické historické súvislosti.

Po revolúcii sa z bytoviek postupne stali súkromné spoločenstvá vlastníkov bytov. A tieto – často po oslovení externými investormi – rozhodovali o možných projektoch nadstavieb na svojich domoch. Že pri takýchto živelných a neodborných grémiách často dochádzalo k