Denník N

Hľadanie strateného divokého chlapca

Pocit, ktorý človeka prestúpi pri pobyte v horách, je do ľudskej reči prakticky nepreložiteľný. Asi najlepšie ho vyjadrujú tiché citoslovcia.

Mal tridsať rokov, keď uprostred veľkomestského vírenia prechádzal zásadnou osobnostnou krízou. Únava. Smútok. Únava. Smútok. Kam sa pohnúť? Kde sa rozplynúť? Útek sa mu v tej chvíli zdal ako jediná možnosť. Vzdať sa každodenného ruchu, nemenného rytmu, pretrhnúť reťaz, na ktorú uviazal sám seba. Detstvo, už také vzdialené, že naň takmer nedovidieť. Ale kdesi tam to predsa bolo.

Prvé precitnutie. Prvé hlboké pochopenie toho, čo znamená vertikálny pohyb k vrcholom i pokorný zostup naspäť. Vrchy a doliny Álp náhle vynorené zo zahmlenej pamäti. A k tomu intenzívne čítanie Waldena Henryho Davida Thoreaua i románu Útek do divočiny Jona Krakauera. To bol jasný recept. A presný plán.

Taliansky spisovateľ Paolo Cognetti sa rozhodol pre radikálny krok. Na istý čas odísť. Stratiť sa mestu z dohľadu. Skúsiť tvrdý reštart. Prenajal si malú chatku uprostred Álp, ďaleko od poslednej obývanej dediny, aby sa tam pokúsil zoškriabať zo svojho života nánosy civilizácie. Tri ročné obdobia, ktoré tu prežil, opísal v krásnej denníkovej novele Divoký kluk, ktorá vyšla v preklade Alice Flemrovej v českom vydavateľstve Odeon.

Perspektíva mravca

Ten pocit pozná azda každý, kto sa narodil na dohľad od ochranného valu hôr. Tiché vzrušenie z neznámych obrysov na horizonte. Prvý prienik do krajiny bez asfaltu. Chvenie pri pochopení vlastnej nepatrnosti a zraniteľnosti – tu nie som viac ako len obyčajný mravec.

Niečo z tohto pocitu si odnesie mladý čitateľ, keď sa ponorí do príbehov pastierov Maťka a Kubka. V notoricky známej rozprávke je okrem dobrodružstiev, ktoré sa im prihodili pri pasení, prítomný aj rytmus hôr, ich omračujúca liečivá sila i smútok, keď ich na začiatku zimy opúšťame a prírodu čaká zdanlivá klinická smrť.

Starší čitateľ to nájde napríklad v novelách Antona Marca. Nevyspytateľnosť a nestálosť počasia, radosť z prostého faktu, že mám telo, ktoré je schopné vyšliapať do výšky a vidieť svet zredukovaný na rozmazanú mapu.

Kto sa nebojí poézie, objaví to aj v Ivanovi Laučíkovi. Jeho učiteľský pobyt vo Veľkom Borovom v šesťdesiatych rokoch, deti s rukami dohryzenými od líšok, keď im trhali zo zubov sliepky. A samota. Bolestná samota, v ktorej sa slová prinesené z mesta redukujú na tiché dýchanie: „Naše narodeniny križuje líška / tŕň / kopnutie do hlavy a striebro / Len tretina domu je nepokorená zimou.“ (Pohyblivý v pohyblivom, 1968)

Pre Paola Cognettiho je odchod do hôr návratom do detstva, ktorého značnú časť trávil s rodičmi vo vysokých alpských nadmorských výškach. Detstvo, to sú hory. Dva mesiace strávené v strmom sklone svahov, na ktoré sa vždy znovu tešil počas zvyšných desiatich mesiacov strávených v mestskej civilizácii.

„… ve třiceti jsem skoro zapomněl, jaké to je, být sám v lese nebo se ponořit do horské bystřiny nebo běžet po tenkém hřebenu, za kterým už je jen nebe. Tyhle věci jsem dělával a byly to moje nejšťastnější vzpomínky. Městský mladík, který se ze mě stal, mi připadal jako pravý opak toho divokého kluka, a tak se ve mně zrodila touha vydat se toho kluka hledat.“

Túžba nájsť stratené detstvo sa skôr či neskôr ozve azda v každom z nás. A ak je navyše spojené s takými pocitmi, aké v nás vyvolávajú hory, návrat skúseného a poučeného človeka môže byť mimoriadne hlboký.

Ozveny od rybníka Walden

Cognettiho Divoký kluk je akýmsi beletrizovaným denníkom, v ktorom sa snaží uchopiť svoj alpský pobyt v osade Fontane a dať mu literárny tvar. Na rozdiel od Chrisa McCandlessa, ktorého skutočný príbeh extrémnej osamelosti na Aljaške spracoval do skvelého románu Jon Krakauer, Cognetti nejde až na hranicu života.

Vo svojej horskej samote sa snaží znovu definovať, čo je preňho v živote dôležité, usiluje sa pochopiť, čo vo svojom „mestskom živote“ nerobil dobre, a zároveň sa vyrovnáva so všetkým, čo mu prináša bežný deň v horách. „Díra myšky, která se zrovna probudila ze zimního spánku, mi dodala odvahy: když to zvládla ona, řekl jsem si, a přežila šest měsíců pod sněhem, moje sezóna na slunci bude úplná hračka.“

Zreteľné sú však aj ozveny knihy Walden amerického básnika a filozofa Henryho Davida Thoreaua, na ktorého sa Cognetti často odvoláva. Pri svojej prenajatej chate sa pokúša urobiť záhradku, no jeho domáci Remigio ju odsudzuje na neúspech a samotnému Cognettimu príde ľúto jednak zajatých rastlín, jednak zvierat, ktorým postavením nízkeho plôtika zamedzil v prístupe k zasadeným plodinám.

Cognettiho prístup k samote však nie je taký systematický, aký bol ten Thoreauov. Naopak, je živelný, nepremyslený a prekvapivý. Napriek tomu sú však tieto dve knihy príbuzné. V oboch sa tvorí myšlienkový svet nielen čítaním a sebavzdelávaním, ale výrazne ho ovplyvňuje aj príroda, jej čarovnosť i nevyspytateľnosť.

Postupná premena na divocha trvá niekoľko týždňov. Zvyká si na spoločnosť zvierat a zvieratá si zvykajú na neho. Dlhý pohľad do očí líšky, sledovanie zajačích stôp a pochopenie jeho pohybu – v týchto nepatrných drobnostiach sa ukrýva ohromné mystérium. Podobne, ako keď si sadol k svištej nore a plachým zvieratám začal potichu spievať jednu starú pesničku. „Zazpíval jsem mu ji třikrát za sebou a svišť mě pokaždé poslouchal. Pak jsem vstal a on se okamžitě schoval…“

Stretnutia so sebou

Po prvých týždňoch samoty a spolužitia s nemými tvormi sa však napokon Paolo Cognetti zblíži aj s niekoľkými horskými ľuďmi. Okrem domáceho Remigia, nadšeného čitateľa literárnej klasiky, je to ešte pastier Gabriele. Stretnutia s ľuďmi, pre ktorých je život v riedkom vzduchu prirodzený, sú len inou formou samoty.

Akékoľvek slovo vyrieknuté medzi horalmi je pred tým, ako opustí ústnu dutinu, trikrát odvážené, pričom spoločné mlčanie má oveľa väčšiu hodnotu ako akýkoľvek rozhovor. Ostýchavosť osamelých je dojemná.

„Jako poustevník jsem za moc nestál: šel jsem tam nahoru, abych byl sám, a přitom jsem nedělal nic jiného, než že jsem hledal společnost. Nebo právě můj současný stav činil každé setkání tak toužebně očekávaným a vzácným.“

Rozvaha, s akou k sebe pristupujú pri prvých stretnutiach. Kradmé nahliadnutia do cudzích svetov. Náhla blízkosť a spriaznenosť. A dlhé obradné lúčenie po každom stretnutí, pri ktorom treba aspoň tri razy ohlásiť odchod a vzápätí sa nechať zadržať hostiteľom ešte na jeden pohárik. Také sú medziľudské vzťahy v tieni hôr.

Cognetti postupne zisťuje, že jeho útek pred civilizáciou bol v skutočnosti útekom pred samým sebou. Pred sebou z mesta. Pred sebou bez pokoja a bez kondície. A to, čo napokon v Alpách objavil, bol opäť len on sám. Alebo presnejšie – iná forma jeho známeho „ja“: „Samota se spíš než chatě v lesích podobala zrcadlovému bludišti. Ať jsem se podíval kamkoli, nacházel jsem tam jen odraz svého obrazu: pokřivený, groteskní, donekonečna znásobený.“

Horský diptych

V roku 2016, tri roky po beletrizovanom horskom denníku Divoký kluk, spracoval Paolo Cognetti podobnú tému aj vo forme románu s názvom Osem hôr, ktorý vydal roku 2017 slovenský Odeon v preklade Martiny Kolenovej. Mnohé reálne postavy mu poslúžili ako predobrazy literárnych hrdinov, a tak môžeme pokojne tvrdiť, že tieto dve knihy spolu úzko súvisia a tvoria akýsi cognettiovský horský diptych.

Rozprávačom románu Osem hôr je Pietro, ktorý podobne ako Cognetti trávi celé letá s rodičmi v Alpách a desať mesiacov strávených v Miláne považuje za nutné zlo, daň za nádheru letného pobytu v horách. Hneď prvý rok sa spriatelí so svojím rovesníkom Brunom, miestnym chlapcom, ktorý v horách žije natrvalo.

Osem hôr je nádherný román o priateľstve medzi dvomi chlapcami, o dospievaní, o vzťahu otca a syna, ich vzájomnom odcudzení, odmietnutí otcovskej morálky i o neskoršom vedomom putovaní v jeho stopách. Je o dospelosti. I o nesmrteľnosti detstva.

Paolo Cognetti, ktorý od čias prvého horského pobytu opísaného v knihe Divoký kluk trávi v horách šesť mesiacov ročne, nádherne porozprával o svojom živote a vzťahu k horám v rozhovore pre časopis Host, ktorý pripravila jeho česká prekladateľka Alice Flemrová: „… pokud nedokážeme zachránit náš kolektivní vztah k divočině, měli bychom se snažit zachránit aspoň vztah individuální, každý sám za sebe. Skutečnost, že žiju polovinu roku nahoře v horách, uprostřed lesů, má pro mě tenhle význam, že s tím světem zůstávám ve spojení, aby se z něj v mých očích nestala ona ,příroda‘, o níž uvažuju už jen v abstraktních termínech, ale aby byl konkrétním místem, které obývám.“

Teraz najčítanejšie