Ľudia si myslia, že HIV sa týka iba narkomanov a prostitútok, hovorí lekárka, ktorá pomáha chorým v Afrike

Stojíme uprostred prašnej cesty asi 70 kilometrov od Kampaly. Na rozdiel od hlavného mesta Ugandy tu vládne pokoj, chaotickú dopravu plnú zápch, trúbenia a odvážnych motorkárov vystriedalo ticho.

Ak by ste sa tu ocitli náhodou, asi by ste sa zorientovali len ťažko. Žiadne smerové tabule ani okoloidúci, ktorých by ste sa spýtali na cestu. Ostávalo by vám iba počkať na najbližšie matatu (ugandské 12-miestne MHD/taxi) a zakývať mu, aby vám zastavil.

Nádej ponúka iba budova, ktorú máme po ľavej ruke – jediná stavba široko-ďaleko, ktorá je zároveň naším cieľom – detská klinika Jána Pavla II., ktorá sa špecializuje na liečbu HIV.

Pri prvom pohľade by vám zrejme nenapadlo, že práve toto a práve tu bude HIV klinika. O to menej by ste zrejme čakali, že v nej nájdete dvoch Slovákov, ktorí ju vedú.

Trpia najmä deti

„Jediné, čo u nás ľudia vedia o HIV, je Freddie Mercury a film Philadelphia. Alebo si myslia, že sa to týka iba narkomanov či prostitútok,“ začína prehliadku doktorka Barbora Šilhárová, ktorá vedie kliniku v meste Buikwe.

Keď začne hovoriť o detailoch, neostáva nič iné, iba s ňou súhlasiť. Na Slovensku, kde je vírusom HIV nakazených menej ako tisíc ľudí, sa o chorobe veľa nehovorí. A ak áno, tak zväčša sa to týka negatív, nie pokroku, ktorý lekári a vedci dosiahli.

Šilhárová je v Ugande už deväť rokov, prvé dva bola v nemocnici a od roku 2012, keď vznikla klinika v Buikwe, pracuje práve v nej. Kliniku prevádzkuje ugandská nezisková organizácia Health Initiatives Association v spolupráci s rovnomennou slovenskou organizáciou a Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety.

Venujú sa najmä liečbe HIV u detí, mládeže a ich rodín, no miestni k nim môžu prísť s akýmkoľvek zdravotným problémom. Rozdiel je v tom, že za túto starostlivosť si musia platiť, kým liečba HIV je v Ugande zadarmo.

Lieky sú financované z globálnych fondov, vďaka čomu ich užíva približne milión chorých Uganďanov.

Dnes už liečba dokáže pacientom zabezpečiť dlhý život aj to, že vírus neprenášajú ďalej. Základným predpokladom však je, že k nej pristupujú zodpovedne. To sa nedarí vždy – niektorí pacienti sa nevedia dostať na kliniky, či už pre zlú infraštruktúru, alebo preto, že nemajú peniaze na cestu.

Úlohu u niektorých ľudí hrá aj nedôvera voči lekárom a tabletkám; v mnohých dedinách v okolí Buikwe sa ľudia stále spoliehajú na šamanov a tradičné rituály.

Obzvlášť zložité je to pri malých deťoch. Na liečbu musí dohliadať rodič alebo iný príbuzný, no až 70 percent detí, ktoré liečia na klinike, nie je v starostlivosti svojich biologických rodičov. „Deti k nám chodia na kontrolu s deťmi, a preto sa to ťažko vysvetľuje,“ hovorí o liečbe doktorka Šilhárová.

Zlepšuje sa to

Barbora Šilhárová však hovorí, že od roku 2010, keď do Ugandy prišla, sa situácia zlepšila. Urobili sa veľké investície do prevencie a menej časté sú aj výpadky liekov.

Potvrdzujú to aj oficiálne čísla. Podľa nich sa počet úmrtí na AIDS v roku 2017 v porovnaní s rokom 2012 znížil o 38 percent, počet nových prípadov sa za to isté obdobie znížil o 44 percent.

Ešte v roku 1990 bolo podľa dát Svetovej banky v Ugande nakazených 10,7 percenta populácie, údaj z roku 2017 hovorí o 5,9 percenta HIV pozitívnych, hoci podľa Šilhárovej sa reálne čísla hýbu niekde pod 7 percentami. Vírus tak má približne každý pätnásty človek.

Znie to hrozivo, no ešte horšie sú na tom iné štáty z kontinentu, kde žije až 76 percent ľudí, ktorí majú tento vírus. Napríklad v Svazijsku má podľa Svetovej banky HIV každý štvrtý človek, o čosi menej je to v Lesothe a Botswane (23,8, respektíve 22,8 percenta).

Choré matky so zdravými deťmi

Pokrok vidno aj v tom, že dnes už lekári dokážu zabrániť prenosu vírusu HIV z matky na dieťa. Okrem správnej liečby HIV pozitívnej matky si to vyžaduje aj dobre odvedený pôrod pod dohľadom špecialistov a starostlivosť o dieťa krátko po tom, čo sa narodí.

Po dôkaz nemusíme chodiť ďaleko. Zhodou okolností sa k nám pripletie malý chlapček, ktorý si týmto so svojou matkou prešiel. Volá sa Marisalam a hoci je jeho matka HIV pozitívna, on sa narodil zdravý a zdravým ostal aj napriek dojčeniu.

Jeho matka sa zodpovedne lieči. Vírus z jej tela síce nezmizol, no jeho hladina v krvi je nedetegovateľná. Vďaka špeciálnej starostlivosti lekárov sa podarilo zabezpečiť, že na dieťa sa už nepreniesol.

V Ugande tak Marisalam získal obrovskú výhodu. Je zdravý a nečaká ho život na okraji spoločnosti, ktorý poznajú tisíce detí aj dospelých nakazených týmto vírusom.

Práve deti, na ktoré sa choroba prenesie z matky, často pre vírus prídu o nádej na normálny život. Bez zdravotnej starostlivosti väčšina z nich zomiera do piatich rokov od narodenia. Ak aj prežijú, sú na okraji spoločnosti aj vlastnej rodiny.

Pre rodičov, ktorí v Ugande majú v priemere päť až šesť detí, nie je choré dieťa perspektívne. A keď si majú vybrať, ktoré z nich pošlú do škôlky a školy, za ktoré sa v Ugande platí, voľba takmer isto padne na zdravé dieťa. Ideálne, ak je to zdravý chlapec.

Nemajú lekárov ani poistenie

Samotný vírus nie je jediný problém. V Ugande chýbajú lekári, najmä na vidieku. Na jedného lekára pripadá v Ugande podľa WHO približne 11-tisíc pacientov. Štúdium medicíny je prestížne, no zároveň veľmi drahé a jeho absolventi väčšinou ostávajú v mestách. V Buikwe preto majú aj mobilnú kliniku, s ktorou chodia za ľuďmi, ktorí z rôznych dôvodov nedokážu prísť k nim.

Popri pomoci sa však snažia myslieť aj na to, aby u domácich nevybudovali syndróm závislosti, teda, aby si na pomoc nezvykli a nepovažovali ju za automatickú. „Keď niektorí vidia belocha, očakávajú priamu pomoc a rovno zadarmo, pretože niektorí naši ich kolegovia ich na to naučili,“ hovorí.

Boj proti šíreniu vírusu môže v Ugande, kde sa HIV prenáša najmä heterosexuálnym pohlavným stykom, ovplyvniť aj „boom sexuálnej aktivity“, ktorý zrejme nastane v najbližších rokoch. Približne 50 percent obyvateľov krajiny totiž má menej ako 15 rokov.

Sex sa v Ugande chápe hlavne ako potreba, preto ho často šíria aj ľudia, ktorí vedia, že sú nakazení, neliečia sa a uvedomujú si, čo tým spôsobia, hovorí otvorene Šilhárová.

Najčastejšou komplikáciou pre pacientov je tuberkulóza. HIV pozitívne ženy majú aj niekoľkonásobne vyššiu šancu dostať rakovinu krčka maternice.

Onkologické ochorenie v Ugande je katastrofa, a to aj preto, že málokto má súkromné poistenie, hovorí Šilhárová. „Ja som sa v Buikwe za deväť rokov nestretla s poisteným človekom. Ľudia často ani nevedia, čo je to poistenie,“ vraví slovenská lekárka.

V okolí Buikwe je problém s HIV viditeľnejší aj preto, že sa nachádza neďaleko troch veľkých jazier (jedným z nich je aj Viktóriino jazero), kde žije mnoho rybárov. Medzi nimi je počet nakazených trojnásobne vyšší ako u zvyšku populácie. Rybári si často platia za sex, užívajú drogy a nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti.

Slováci v Buikwe: Výsledky vidíme hneď

Šilhárová nie je jediná Slovenka na klinike v Buikwe. Financie a administratívu má na starosti Marián Holubčík, ktorý predtým pracoval ako manažér banky v Čadci. „Keď ma nahnevali zamestnanci v práci, vyhrážal som sa im, že sa pôjdem starať o deti do Somálska,“ vraví.

Keď možnosť odísť do Afriky naozaj prišla, využil ju a nakoniec zakotvil v krajine, ktorá nie je od Somálska geograficky až tak ďaleko. „Na Slovensku ma hnevala nevďačnosť ľudí. Všetci majú všetko a napriek tomu nadávajú,“ hovorí.

V Ugande pôvodne chcel byť dva roky – plán bol postaviť vlastnú budovu kliniky, pomôcť s inými projektmi a vrátiť sa domov. Stále však prichádzali nové výzvy a Holubčík je v Buikwe už päť rokov.

Momentálne sa snaží zabezpečiť, aby klinika bola samostatná a nemusela sa spoliehať na darcov. V Buikwe už majú vlastnú farmu, prenajímajú nákladné autá a za klinikou postavili zopár bytov, ktoré chcú prenajímať.

Okrem toho ešte spoločne rozbiehajú koncept, ktorý je známy aj z iných afrických krajín – záhradu s tropickými plodmi a koreninami, do ktorej by mohli chodiť turisti. Už dnes kliniku do svojho programu zaraďuje aj jedna cestovka, ktorá ju svojim klientom prezentuje ako príklad slovenskej rozvojovej pomoci v Afrike.

Či odíde, keď sa mu podarí kliniku postaviť na vlastné nohy, Holubčík zatiaľ nevie. V Ugande je spokojný. „Tá práca má neskutočný zmysel. Na Slovensku si môže málokto povedať, že vidí výsledky svojej práce hneď. Nemusíme robiť zázraky. Treba začať pomocou jednotlivcom,“ vraví.

Súhlasí s ním aj Šilhárová. „Je dobré pomáhať tam, kde cítite, že viete pomôcť. Keď vidím výsledok tej pomoci, ktorú tu sme schopní sprostredkovať, tak je to satisfakcia, pretože sme schopní veľmi efektívne pomôcť,“ vraví.

Adoptovala si Uganďana

Pomoc slovenskej lekárky má aj omnoho osobnejší rozmer. Šilhárová si adoptovala malého Uganďana, ktorý má HIV. „Najprv som sa o neho iba starala a celé sa to tak prirodzene vyvinulo, že keď ho jeho biologická matka nechcela, tešila som sa z toho, pretože sme si vytvorili vzťah. Bol to pre mňa asi najkrajší darček z Afriky,“ rozpráva o chlapcovi, ktorého volá Miško.

Prišlo to neplánovane, no dnes to označuje za najlepšie rozhodnutie svojho života. „Tak ako som mu ja na začiatku pomáhala prežiť, tak teraz on pomáha prežívať mne v Afrike, pretože byť tu je naozaj náročné.“

Adoptovaný syn zmenil aj jej plány, hoci Šilhárová nechce použiť slovo plán, pretože, ako sama vraví, plány jej doteraz v živote nevychádzali. „A v Afrike plánovanie nadobúda ešte iný rozmer, dlhodobé plány tu vôbec nepoznajú,“ dodáva.

No dnes vie, že chce v Ugande ostať minimálne dovtedy, kým sa nenájde liek na HIV, aby sa chlapec vyliečil. Dôvodom navyše je aj to, že na Slovensku nie sú registrované lieky, ktoré chlapec užíva.

K tomu sa pridáva ešte jeden rozmer. „Prísť na Slovensko s malým černoškom je dosť náročne. Prísť s HIV pozitívnym černochom je absolútne nemožné,“ vraví lekárka.

„Viac ako o lieky ide o tú stigmu, ľudia na Slovensku takmer nič o HIV nevedia, nevedia, že sa to neprenáša dotykom alebo použitím toho istého pohára,“ hovorí a pridáva príhodu, ktorú zažila počas prázdnin na Slovensku.

„Boli sme na preliezke a ocko odtiaľ zobral dievčatko, ktoré tam išlo, pretože tam sedel malý černoško. A to ešte nevedel, že je HIV pozitívny. Zatiaľ to Miško nevníma, ale ja ho tomu nechcem vystaviť.“

Slováci pomáhajú aj sirotám

O necelých šesťsto kilometrov ďalej, neďaleko hraníc s Južným Sudánom stojí pri studni kŕdeľ detí. Pumpujú z nej vodu do obrovských 20-litrových kanistrov, ktorú potom pijú a využívajú na hygienu.

„Ronaldo, Ronaldo,“ začnú po mne pokrikovať, keď ma zbadajú. Zoznámili sme sa deň predtým a, ako inak, skupinka chlapcov vo veku šesť až dvanásť rokov automaticky zvrtla debatu na futbal.

Vraj sa podobám na Ronalda. Keď zistím, že okrem neho poznajú iba Messiho, uznávam, že asi majú pravdu. Ako Messi určite nevyzerám. A nútiť ich, aby sa pokúšali zapamätať a vyslovovať meno Rastislav, neplánujem.

Futbal je fenomén a dokáže prelomiť ľady aj v utečeneckom tábore či pri debate s Masajmi na Zanzibare. Inak to nie je ani tu, v Centre Nepoškvrneného srdca Panny Márie v Ugande (známe aj ako Gift of Love), ktoré je ďalším príkladom slovenskej pomoci v krajine.

V centre býva 52 detí. Sú to chlapci aj dievčatá, mladší aj starší. Spája ich však jedna vec – sú HIV pozitívne. Sirotinec sa nachádza v Adjumani, chudobnom regióne na severe Ugandy. Pracujú v ňom dve dobrovoľníčky a laická misionárka, ktorá projekt zastrešuje.

Deti tu okrem ubytovania majú aj škôlku, kaplnku a nový kostol, ktorý využívajú aj ľudia z mesta a okolitých dedín. K centru patria aj dve dielne – stolárska a krajčírska.

Väčšinou ide o siroty, no sú medzi nimi aj deti, ktoré majú jedného rodiča alebo iného príbuzného, ale ten sa o ne nezvláda starať. Preto je rád, že jeho choré dieťa ide niekam, kde dostane dve kľúčové veci: liečbu a šancu chodiť do školy.

Školné sa platí vďaka programu Adopcia na diaľku, ktorý, rovnako ako centrum, prevádzkuje Slovenská katolícka charita. V programe darcovia posielajú minimálne 20 eur mesačne, ktoré okrem školného idú aj na učebné pomôcky, liečbu či dopravu pre deti.

Príbuzní ich raz za čas môžu navštíviť, deti chodia domov aj na sviatky a na mesačné prázdniny. Kedysi trávili doma viac času, no ukázalo sa, že rodina nie vždy dokázala dozerať na to, aby dieťa dodržiavalo liečbu, a tak prázdniny skrátili. Problémy môže robiť aj domáca strava – ak dieťa neje tak, ako by malo, môže to oslabiť jeho imunitu.

Návštevy sú však dôležité preto, aby deti nestratili kontakt so svetom, ktorý je mimo centra – po 18. narodeninách sa doň musia zaradiť. V centre sa preto snažia, aby deti nemali neprirodzený „luxus“.