Novinárka Eva Sládková: O správnu liečbu som musela prosiť

Vašu kariéru nielen v rozhlase nečakane pribrzdila vážna choroba – rakovina pľúc.

Bol to šok, lebo dovtedy som bola priam extrémne zdravá, nemávala som dokonca ani chrípku. Keď v rozhlase ochorel jeden kolega, obvykle postupne ochoreli všetci, ale mňa to vždy obchádzalo. Cítila som sa fit, venovala som sa svojej kondícii, športovala som.

Problém rakoviny je, že na začiatku nebolí. Ani mňa nič nebolelo. Vôbec som sa necítila horšie, len sa mi zrazu zmenšilo jedno oko. Nádor mi totiž rástol na mieste, kde, laicky povedané, tlačil na cievy, ktoré súvisia so zreničkou a s otváraním oka.

Zašla som k očnému, ten povedal, že o nič nejde, že je to len reakcia na nejaké šminky, že si mám na oko dávať masť a umývať si ho studenou vodou. Lenže po mesiaci sa nič nezmenilo k lepšiemu a zrazu som zistila, že aj zrenička reaguje inak ako druhá. To už som cítila, že to bude vážnejšie.

Čiže minimálne mesiac ste stáli pre stanovenie zlej diagnózy.

Áno. Potom som zašla k súkromníkovi, ktorý mi porobil rôzne testy, a povedal, že mám ísť na ďalšie vyšetrenia, najmä na CT a neurológiu. Nestrašil ma, ale ako prvý mi naznačil, že to môže byť všeličo vrátane rakoviny.

To bolo pred Vianocami 2016.

Doslova pred Štedrým dňom. Bola som rada, že vôbec tá ambulancia bola otvorená. Keď mi povedal, že okrem zápalu krčnej chrbtice to môže byť aj nádor na pľúcach, strašne som sa zľakla. Vtedy som si aj trochu poplakala.

Celé Vianoce som dúfala, že realita bude pozitívnejšia, ale nebola. Po sviatkoch som zašla k neurologičke, tá ma poslala na týždeň do nemocnice, kde hľadali príčinu. A našli nádor. Stále som si však nepripúšťala, že to je také vážne. Brala som to tak, že nádor vyberú a všetko bude v poriadku. Ubehlo ešte veľa času, kým mi v plnej sile došlo, že mám vlastne rakovinu.

Prišlo aj akési uvedomenie si vlastnej smrteľnosti?

Vtedy ešte nie. Aj v nemocnici, kde ma operovali, som to brala tak, že nádor je zapuzdrený, vyberú ho a budem zdravá. Lenže operácia bola náročná a mala som strašné bolesti. V tých chvíľach som nepremýšľala, či prežijem, ale nad tým, ako vôbec prekonám tú bolesť. Nahovárala som si tiež, že operáciou sa to celé uzavrelo, hoci rozbory ukázali, že nádor je zhubný. Do poslednej chvíle som verila, že to tak nebude.

Po operácii ste začali liečbu na onkológii?

Áno, hoci mi povedali, že už v tele nič nie je. V takýchto prípadoch sa však odporúča zaisťovacia terapia, teda chemoterapia a ožarovanie. O to viac som si bola istá, že som vyliečená. Uvedomenie si smrteľnosti došlo až vtedy, keď sa mi nádor opakovane vrátil. Prvýkrát už po roku od prvej operácie, keď sa nádor objavil na druhej strane pľúc.

Opäť ma utešovali, že ho vyberú a budem v poriadku, ale minulý rok na jar sa nádor objavil tretíkrát. Mala som len tri mesiace po operácii a rakovina sa vrátila s dovtedy najväčšou silou. To už som sa naozaj zľakla.

Boli ste fajčiarka?

Žiaľ, áno, fajčila som veľa. Navyše som vyrastala vo fajčiarskom prostredí, keďže fajčili obaja rodičia. Na rakovinu pľúc zomrel môj otec aj dedko. Paradoxne, ženy, ktoré okolo mňa na onkológii ležali s rakovinou pľúc, nikdy nefajčili. Ja som to, žiaľ, robila, hoci som s tým prestala tri roky pred príchodom rakoviny. Nefajčím teda už šesť rokov. Nebudem sa vyhovárať, určite som si tým fajčením nepomohla.

Keď som sám prechádzal liečbou na onkológii, prestalo sa so mnou kontaktovať množstvo ľudí. Neskôr mi vysvetľovali, že nevedeli, ako reagovať.

Mám rovnaké skúsenosti. Navyše, sama som už bola v pozícii, keď som nevedela reagovať. Raz som sa stretla so spolužiačkou. Spomínala mi, že má malú dcérku, ktorá bojuje s rakovinou. Potom som sa dozvedela, že zomrela.

Bolo mi to strašne ľúto, veľmi som niečo chcela spraviť, aspoň tej spolužiačke zavolať, ale neurobila som nič. Preto chápem, že niektorí kamaráti sa počas vážnej choroby odmlčia. Oni naozaj netušia, ako sa správať k človeku s rakovinou. Mne sa osvedčilo otvorene o tej chorobe rozprávať. Tým sa všetci uvoľnia a stratia strach.

Ľudmila Kolesárová z Dobrého anjela mi rozprávala o množstve prípadov, keď rakovina spôsobila rozpad rodín, lebo jeden z partnerov neuniesol chorobu toho druhého, prípadne dieťaťa. Iní padli na dno finančne, lebo dlhodobá liečba znemožňuje chodiť do práce a zvyšuje náklady na život. Ja som mal šťastie, lebo šéfovia v novinách ma podržali a platili ma aj v čase, keď som nefungoval naplno. Ako to bolo u vás?

Len čo mi bolo trochu lepšie, snažila som sa pracovať, lebo sa mi to zdalo prijateľnejšie ako celý čas preležať. Mala som však aj obrovské šťastie, lebo šéf agentúry Adnan Hamzič mi tiež naďalej platil plnú sumu, dokonca aj vtedy, keď som bola šesť týždňov na protónovej liečbe v Prahe a naozaj som pre firmu nič neurobila. Je to pritom súkromný podnikateľ a nebola to jeho povinnosť.

Aj v rozhlase mi kolegovia pomáhali, ako sa dalo. Snažila som sa síce pracovať, ale niektoré veci som fakt nedokázala. Bolo treba pripraviť scenáre relácií, natočiť ich, odvysielať, zabezpečiť reportáže. Bez reptania to prevzali za mňa, hoci za to nič nedostali. Ani som nevedela, ako sa im za to poďakovať.

Liečba, ktorú vám u nás dávali, nezaberala. Minulý rok ste zistili, že existuje účinnejšia terapia, poisťovňa vám ju však odmietala preplatiť. Nakoniec ju síce schválila, ale zrejme k tomu prispel až mediálny tlak a verejná zbierka ľudí.

Vyskúšala som fakt všeličo – brala som chemoterapiu, ožarovali ma, opakovane ma operovali. Nič nezaberalo, môj stav sa zhoršoval. Od lekárov som vedela, že existuje nejaká biologická liečba, vhodná práve na môj nádor, ale neriešila som to.

O mojom stave sa potom dozvedeli spolužiaci z gymnázia. Prepojili ma na spolužiačku, ktorá pôsobí v Prahe. A práve ona mi nesmierne pomohla. Vysvetlila mi, čo je imunoterapia, s tým, že u mňa by mohla zabrať, treba ju však nasadiť čo najskôr.

Začala som to riešiť so svojimi lekármi, ale Slovensko je jedna z posledných krajín v EÚ, kde táto liečba nie je hradená v takzvanej prvej línii. Môžete byť na ňu vhodný, ale nenasadia vám ju, kým nevyskúšate všetky lacnejšie možnosti. Potom však už podľa mňa môže byť neskoro.

Vaša lekárka teda dala žiadosť do poisťovne, ale tam liečbu neschválili?

Presne tak. Poisťovňa mi to zamietla, a tak sme sa rozhodli ísť do verejnej zbierky, hoci práve tomu som sa chcela vyhnúť. Nie je príjemné pýtať si peniaze od iných ľudí. Imunoterapia je fakt drahá, jeden cyklus stojí štyri- až päťtisíc eur. Také úspory som fakt nemala, toľko by som nedala dokopy ani s pomocou rodiny.

Ľudia mi vtedy neuveriteľne pomohli, som im veľmi vďačná. Bolo dojemné vidieť, ako mi pomáhajú neznámi aj známi. Nakoniec po mediálnom tlaku schválila úhradu liečby aj poisťovňa. Sama som si musela zaplatiť len jednu dávku. Nepríjemné je, že o výnimku musím poisťovňu žiadať každé tri mesiace.

Zabrala tá liečba?

Nechcem to zakríknuť, ale vyzerá to tak, že áno. Podľa výsledkov som vo vynikajúcom stave, hoci sa stále bojím, že sa to zvrtne. Mám strach pred každým kontrolným CT.

Keď som s terapiou začínala, onkomarkery mi ukazovali hodnotu 180 – dnes ich mám na úrovni 8 až 10. Mali by však byť na úrovni 2,5, takže zdravá ešte nie som. Lekári to vnímajú tak, že som v zásade stabilizovaná, čo je úspech, keďže sa mi netvoria metastázy. Bojujem už viac ako dva a pol roka, čo pri rakovine pľúc nie je až také bežné. Verím, že raz sa z toho dostanem úplne.

Čo ste cítili, keď ste sa museli štátu doprosovať, aby vám dal lepšiu liečbu?

Je to hrozný pocit. Práve preto som ochotná o svojich skúsenostiach hovoriť do médií. Mne pomohol aj fakt, že pracujem v celoštátnych médiách, takže ma pozná dosť novinárov aj iných ľudí. Vďaka tomu sa našlo veľa ochotných prispieť mi na liečbu.

Lenže má také možnosti aj bežný človek? Dozvie sa vôbec o tom, že existuje aj kvalitnejšia liečba jeho ochorenia? Aké sú jeho šance vytvoriť mediálny tlak na poisťovňu? Ja som relatívne mladá, mám mnoho priateľov na sociálnych sieťach, takže som ich vedela osloviť, ale čo môže urobiť Jožko Mrkvička z malej dedinky na východe? Musí len veriť, že dostáva to najlepšie, čo existuje.

Mne priamo onkológovia tvrdili, že pri množstve onkologických diagnóz slovenskí pacienti nedostávajú najlepšiu možnú liečbu.

To isté som od lekárov počula aj ja. Je to hrozné zistenie. K lepšej liečbe sa dá neraz dostať len na výnimky, teda po prosení sa poisťovni. Nemám z toho dobrý pocit.

Zmenila rakovina vaše rozhodovanie v živote? Napríklad ja som už nemal odvahu brať si hypotéku a riskovať, že splácanie ostane na manželke s dieťaťom, a tak sme sa radšej presťahovali do kraja, kde sú lacné nehnuteľnosti. Na druhej strane, ani zdraví ľudia predsa netušia, čo bude zajtra.

Áno, ale presne takto to teraz mám aj ja. Napríklad by som už potrebovala nové auto. Mohla by som si naň vziať pôžičku, ale odmietam to. Kúpim si ho, až si naň nasporím. Inak však nemám pocit, že by som sa v niečom zmenila.

Hodnotovo som mala svoj život uprataný aj predtým, nežijem si zle, som spokojná v práci aj súkromí. V podstate jediné, čo mi chýba, je dieťa. Rozhodne neplatí, že rakovina ma osvietila a ja som si zrazu uvedomila, že mám žiť inak. Všímam si akurát to, že som oveľa opatrnejšia. Bojím sa najmä pádu na hrudník, ktorý ma permanentne bolí.

Môžeme ísť aj do témy dieťaťa? Nerád by som zachádzal za hranicu, v ktorej sa už nebudete cítiť komfortne. A toto je citlivá téma.

Pokojne sa pýtajte na čokoľvek.

My s manželkou sme túžbu po dieťati po mojej rakovine vyriešili adopciou. Vyberiete sa podobnou cestou?

Tesne predtým, než som ochorela na rakovinu, som začala