Pravda vojaka Taubera

Tak sme sa zas ukázali. Spomienka na Deň D v Normandii je o tom, vďaka čomu žijeme v slušnom svete. Bola holdom tým, ktorí boli na jej krvavých plážach. Pri osemdesiatom výročí ich bude ešte menej. A bola zároveň demonštráciou hodnôt, ktoré mali Európa a Spojené štáty vtedy a majú ich, napriek odlišnostiam, aj dnes.

Slovensko oslavy odignorovalo a neposlalo do Normandie reprezentáciu (nech je akákoľvek), len personál. Mnohí sa mohli pýtať, či vôbec do Európy – i keď neprežíva svoje najlepšie obdobie – patríme a či nás to neláka niekam k Uralu. Asi sme naozaj vošli len zadným vchodom pre služobníctvo.

Vojakov zo Slovenska nebolo veľa, ale tí, čo boli, boli skvelí. Priamo v Deň D boli vo vzduchu, na vyloďovacích člnoch pristáli až neskôr. Napríklad budúci generál Petrák, ten, čo pri vychádzke galantne ponúkol slečne v uniforme ATS, že jej pomôže opraviť defekt. Zdvorilo zaďakovala a povedala, že si vie poradiť, lebo je na to vycvičená. Bola to budúca Alžbeta II. Fascinovane som za kamerou počúval deväťdesiatročného generála, ktorý sa vyznamenal pri Dunkerqu.

Druhý, Heinz Jakob Tauber z Holíča, zanechal po Normandii aj literárny skvost. „Nebyl jsem sice ještě lékařem, ale… naklonil jsem se k dítěti a naslouchal jeho přerývanému dechu, sáhl jsem na jeho cválající srdce a slyšel chroptění v jeho hrudi.“ Neošetroval len vojakov, ale aj obyvateľov rozstrieľaného Caenu.

Penicilín, novinka z jeho zdravotníckej brašny, pomohol dieťaťu. „Malý Francouz přežil. Pak ho podruhé pokřtili, protože prostí lidé v Normandii – navzdory všemu – věří v Boha, ktorý koná pomocí nás lidí zázraky. Při tom novém křtu dostal mé jméno Pierre-Jacques.“ Po čase ho prišla matka s vyliečeným synčekom navštíviť. „Snad někdy slýchaval vyprávění své matky o troskách Caenu… a o muži, ktorému s pomocí toho nepříliš dobrotivého Boha bylo dovoleno to dítě uzdravit.“ Z knihy, ktorá na Slovensku nevyšla – Můj přítel Monty a ti druzí.

Ak sa k odkazu našich ľudí z Normandie roku 1944 nehlásime, tak do pekla s nami.

Ale nie so všetkými. Na veži kostola sa objavili horolezci, demontovali kríž. Vidím ho z okna. Nakláňal sa – a nikto nič. Volám Vladovi Kohútovi. Pamiatkar a statik (Bratislava nahlas a iné skvelé aktivity). Roky ho poznám, teraz ho po prvý raz vidím v akcii. Telefonáty – a všetko išlo.

Teraz len osadiť na vežu pôvodný kríž – ak existuje. Roky hrdzavel opretý o múr. Devín má šťastie. Opraviť by ho vedel Jozef Lupták, pred pár rokmi ľudia na výstave Slovenská gotika v rímskom Quirinale obdivovali ním zreštaurované monštrancie.

Kríž sa nezrútil, nikoho nezabilo, nepríliš dobrotivý Boh, ako hovoril Tauber, sa nemusí hanbiť za svoje (niektoré) stvorenia.