Denník N

Sendvičová generácia: Najprv som po lyžičkách nakŕmila malého syna, potom jeho dedka

Ilustračné foto - Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Môj otec sa učil držať lyžicu a ceruzku spolu s mojím synom, ale kým na deťoch som videla pokrok, s otcom sa to len zhoršovalo, opisuje Gabriela svoju komplikovanú životnú situáciu.

Hovoria im sendvičová generácia: ľudia v strednom veku, ktorí majú malé deti a rodičov seniorov, pričom obe skupiny vyžadujú ich starostlivosť. Možno takých ľudí poznáte, možno ste sa vy sami ocitli v tejto situácii, alebo ju očakávate.

Demografi hovoria, že ľudí, čo jednou rukou vodia deti do škôlky a druhou podopierajú slabnúceho rodiča, bude pribúdať. Súvisí to s tromi faktormi. Prvým je zvyšujúci sa vek, v ktorom majú ľudia deti, a teda už nie sú výnimkou prvorodičia štyridsiatnici. Druhým je fakt, že ľudia žijú stále dlhšie, čo však neznamená, že ich netrápia choroby či fyzické a mentálne obmedzenia. A tretím faktorom, najmä v západnom svete, je nízky počet detí v rodine, čo znemožňuje rozložiť starostlivosť o starnúcich rodičov na viacero súrodencov.

K tomu sa ešte pridáva to, že nie všetky krajiny prispôsobujú svoj sociálny systém a podporu rodinám demografickým trendom.

Uštvaná a smutná

43-ročná Gabriela sa len trpko pousmeje nad tým, že je „dokonalým“ prípadom ženy zo sendvičovej generácie. „Ja som hlavne uštvaná a smutná, a to sa nesťažujem ani sa neľutujem, lebo viem, že ľudia sú na tom aj oveľa horšie,“ hovorí.

Gabriela sa už viac ako dva roky stará zároveň o trojročnú dcéru a dvojročného syna a o 85-ročného otca. S partnerom sa rozhodli mať deti pomerne neskoro, a pretože chceli dve a báli sa, že by to už nemuseli stihnúť, mali ich jedno za druhým.

„Keď som bola tehotná so synom, zomrela mi neočakávane mama. Mala síce pred osemdesiatkou, ale bola veľmi čiperná. Dostala masívny infarkt. S otcom boli spolu takmer 60 rokov a jej smrť ho veľmi zasiahla. Do mesiaca dostal mozgovú príhodu. Už viac ako dva roky je napriek rehabilitácii aj starostlivosti logopedičky nepohyblivý na ľavej strane, veľmi zle mu rozumieť, trpí inkontinenciou. Z toho, že je v takomto stave, je nervózny, zlostný, tvrdohlavý, čo sa strieda so záchvatmi plaču,“ opisuje Gabriela.

Otec bol po porážke asi dva týždne v nemocnici, potom ho poslali domov. Sám doma nemohol byť, a tak k nemu dochádzala na striedačku Gabriela aj jej o 15 rokov staršia sestra. Gabriela chodila až do ôsmeho mesiaca tehotenstva, potom sa sestra dva mesiace o starého pána starala len sama.

„Keď som ju videla, bolo mi do plaču. Ani ona už nie je najmladšia, a hoci má už dospelé deti, neznamená to, že ju doma nepotrebujú. Celý život robila poštovú doručovateľku a je naozaj zrobená. Aj s partnerom sme sa zhodli, že takto to ďalej nepôjde. So sestrou sme dali otcov byt do prenájmu, jeho sme presťahovali k nám a našli sme mu opatrovateľku,“ vraví Gabriela.

Plán bol taký, že ošetrovateľka bude chodiť na osem hodín, Gabriela, ktorá bola na materskej, jej pomôže, cez víkendy príde jej sestra alebo niektorá z jej dospelých dcér. Gabriela sa tiež mohla spoľahnúť na svojho partnera.

„Verili sme, že to spoločne nejako ‚zlepíme‘, lebo sme otca nechceli dávať do žiadneho zariadenia a navyše sme od známych vedeli, že sú tam dlhé poradovníky. Stále sme akosi verili, že sa mu polepší. Lenže to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie