Youba Sokona: Čo urobíme nasledujúcich 10 rokov, bude kľúčové. Potrebujeme zmeniť spoločnosť

Rozhovor s Dr. Sokonom vznikol počas konferencie GLOBSEC 2019 Bratislava Forum.

Minulý rok v októbri vyšla posledná správa Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC), ktorá vyvolala vlnu mediálneho záujmu v otázkach klímy. Taktiež sa posilnilo environmentálne hnutie, pravidelne sa štrajkuje. Máte pocit, že sa po vydaní tejto správy IPCC niečo zmenilo alebo sa mení?

Posledná správa IPCC, ktorej témou je oteplenie o 1,5 °C, mala veľké pokrytie v médiách, mnohí ju komentovali a názory sa líšili. Niektorí hovorili, že je táto správa alarmujúca, iní tvrdili, že je príliš optimistická. Správa vyvolala v ľuďoch povedomie o probléme klímy. Vieme, že na Parížskej konferencii v roku 2015 sa po prvýkrát stretli predstavitelia krajín a vlád, čo vyvolalo politický posun. Spolu so správou IPCC nám to dáva jasný apel na to, že to, čo budeme robiť v najbližších desiatich rokoch, bude kľúčové. Čaká náš náročné obdobie, náročné problémy a výzvy, no je dôležité uvedomiť si, že táto situácia je riešiteľná. A práve preto prichádza tlak predovšetkým od mladej generácie, ktorá apeluje na vládnych predstaviteľov, aby konali.

A čo si myslíte vy – bola táto správa IPCC skôr alarmujúca alebo optimistická?

Zdôraznila jeden z najzákladnejších aspektov toho, čo si mnohí ľudia doteraz neuvedomovali, a to je nutnosť úplnej transformácie spoločnosti. Indikuje, že už viac nejde len o postupné zmeny a že nejde iba o zmeny v jednotlivých sektoroch, ale potrebná je hlboká premena spoločnosti. To znamená premena inštitúcií, našej ekonomiky, dopravy, urbanistického a volebného systému. Skrátka, ide o úplnú transformáciu. Existujú štyri kritické oblasti, v ktorých bude prerod potrebný.

Prvou je energetika, počínajúc dekarbonizáciou celého sektora a neskôr celej ekonomiky. Druhou z oblastí je pôda a jej využívanie v poľnohospodárstve. Treťou oblasťou je doprava, kde potrebujeme premýšľať o rôznych typoch mobility, ako aj definovať ich, a poslednou je priemyselný systém. Dôležité je uvedomiť si, že tieto oblasti sú nevyhnutne prepojené, a teda sa nemôžeme zamerať len na jednu oblasť a iné vynechať. Správa IPCC sa zameriava na oteplenie o 1,5 °C, čo oproti otepleniu o 2 °C znamená obrovský rozdiel. Už teraz sa Zem globálne oteplila o 1 °C a sledujeme najrôznejšie dôsledky po celom svete. Ak to myslíme s hranicou 1,5 °C vážne, tak musíme za najbližších 10 rokov znížiť emisie o 45 percent a do roku 2050 byť na nule. Technicky to je možné, otázkou ostáva politická a spoločenská vôla.

Čo sa ešte musí zmeniť v spoločnosti, aby to bolo možné?

Musí dôjsť k zmene myslenia, čo sa, samozrejme, nestane zo dňa na deň. Na to je potrebná trpezlivosť, vzdelávanie a kontinuálny prísun informácií, s čím súvisí rola médií. Mali by sme sa odpútať od súčasného mediálneho informovania o katastrofách, ktoré sú na titulných stranách a na ktoré potom hneď zabudneme. Namiesto toho je potrebné informovať o týchto témach každý deň, aby sme si situáciu uvedomovali.

Oteplenie o 2 °C by znamenalo úplne iný svet, predovšetkým v Afrike. V súčasnosti však smerujeme k ešte väčšiemu otepleniu. Môže pomôcť k pochopeniu tohto rozdielu napríklad klimatická spravodlivosť?

Ako správa IPCC, aj veľká časť literatúry zahŕňa okrem spravodlivosti aj rovnosť. Na medzigeneračnú rovnosť sa možno pozerať dvomi spôsobmi. Aj v priemyselne rozvinutých krajinách pociťujú dôsledky klimatickej zmeny najviac tí, ktorí majú menej, pretože majú obmedzenú schopnosť prispôsobiť sa.

V prípade Afriky treba rozlišovať subtropickú a tropickú oblasť, v ktorých sa nachádzajú citlivé ekosystémy. A okrem citlivých prírodných ekosystémov je tu citlivá ekonomicko-sociálna situácia. Ako usudzuje správa IPCC, celý kontinent čaká v prípade väčšieho oteplenia ohrozenie už aj tak citlivých systémov. V prípade zhoršujúcich sa klimatických podmienok ľudia využívajú migráciu, čo sa bude ešte stupňovať. Iróniou je, že podiel týchto krajín na globálnych emisiách je zanedbateľný, a pritom trpia dôsledkami klimatickej zmeny najviac. Snaha o riešenie by preto mala byť kolektívna. Nie je totiž možné, aby sa s klimatickou zmenou vyrovnala jedna krajina alebo len skupina krajín. Mala by to byť kolektívna snaha, každý jedinec na tejto planéte by si mal uvedomovať situáciu, v akej sa nachádzame, a mal by konať. Každá akcia je dôležitá.

Na globálnej úrovni je potom potrebná podpora tých, ktorí budú trpieť najviac a ktorí majú obmedzené možnosti, ako sa so zhoršujúcimi sa dôsledkami vyrovnať. Bude rozhodujúce pomôcť krajinám či regiónom skutočne udržateľným spôsobom rozvoja. To znamená, že energetika, doprava i urbanizácia musia vyzerať inak, než ako sme doteraz videli v rozvinutých krajinách, čo napokon viedlo k zhoršujúcej sa klimatickej zmene.

V Európe silnejú krajne pravicové tendencie, o migrácii sa hovorí nepriateľsky. Klimatická zmena je však jednou z hlavných príčin migrácie. Čo by nám mohlo pomôcť k tomu, aby sme pochopili, že kolektívna podpora je dôležitá?

Jednou z kľúčových i kritických oblastí je financovanie. Všetci vieme, že boj s klimatickou zmenou a posúvanie sa k viac udržateľnej budúcnosti niečo navzájom spája, a to je tá črta, že majú viac synergie než obchodu. Taktiež vieme, že ak chcete napríklad postaviť energetickú jednotku, ktorá bude mať nulové alebo takmer nulové emisie, oproti fosílnej energetike bude mať táto zároveň nižšie výnosy a, naopak, vyššie náklady. Znamená to, že je mimo dosahu chudobných krajín a komunít. Preto je z krátkodobého hľadiska potrebné zabezpečiť také formy investícií, z ktorých budeme mať v dlhodobom meradle úžitok všetci.

Nemožno izolovať otázky o riešení klímy od ďalších aspektov, ktoré sú s ňou prepojené na sociálnej, ekonomickej, kultúrnej, politickej i behaviorálnej úrovni.

Tu v Bratislave ste počas svojho príspevku povedali, že „súčasný biznisový model už viac nie je platný a potrebujeme ho radikálne zmeniť“. Čo tým konkrétne myslíte?

Klasický ekonomický model a systém sú založené na imperatíve ekonomického rastu a predpoklade, že ak čelíme problémom, trh si s nimi automaticky poradí. Aj v Afrike je prítomný rast, ekonomika rastie asi o 4 až 5 percent ročne, zároveň však vidíme vzrastajúcu nerovnosť, nárast nezamestnanosti v rôznych častiach sveta či obrovský nárast úzkostí z nejasnej budúcnosti. A to napriek technologickému boomu, nárastu bohatstva a iným aspektom, čo nás privádza k spochybňovaniu súčasného konzumno-produktívneho systému. Ak idete do supermarketu v Európe, bez ohľadu na ročné obdobie tam nájdete všemožné druhy ovocia a zeleniny. To znamená jediné – museli odniekadiaľ prísť a neboli vypestované lokálne. A len ťažko prišli po zemi.

Musíme rozmýšľať nad takou možnosťou, aby namiesto rastu podľa trhových mechanizmov rástol blahobyt celého ľudstva. Pretože tieto dva aspekty sú založené na úplne odlišných predpokladoch a očakávaniach. A radšej než spoliehať sa na to, že trh situáciu vyrieši, by sme sa mali zameriavať na to, ako zmierňovať nerovnosti. Ako v priemyselne rozvinutých, tak aj v chudobných krajinách sú vždy takí, a je ich málo, ktorí zarábajú veľa, a takí, ktorí hladujú a majú obmedzené možnosti. Existuje možnosť, ako prácu zabezpečiť pre všetkých, a to skrz politickú vôľu, aby sme sa k tomuto cieľu priblížili. A keďže máme len jednu planétu, nie dve, mala by byť zabezpečená ochrana všetkých živých bytostí, a tak ako indikuje aj správa IPCC, máme prostriedky, ktoré by riešili problém. Jediné, čo potrebujeme na riešenie, je politická voľa a masová mobilizácia.

Hovoríte, že imperatív rastu a trhový mechanizmus nefungujú, ako aj to, že napriek tomu, že sa už desiatky rokov konajú klimatické konferencie či uzatvárajú klimatické dohody, emisie skleníkových plynov naďalej rastú. Ak teda hovoríte o kritike konzumno-výrobnej spoločnosti, vravíte o kritike kapitalizmu?

Celý systém, v ktorom fungujeme ako spoločnosť, už viac nie je funkčný. Môžeme to nazvať kapitalizmom, ale to, ako vyrábame a konzumujeme, už viac jednoducho nefunguje. Vyrábame to, čo nepotrebujeme. Napríklad telefóny – potrebujeme len zopár funkcií, ale kupujeme si aj to, čo nepotrebujeme, a po roku-dvoch ho musíme vymeniť. Sme závislí od toho, aby sme nakupovali, a to vrátane ovocia a zeleniny, ktoré napríklad v zime ani nemajú chuť. Sme zaplavení reklamami – od momentu, keď zapneme svoj telefón, všetko nás núti konzumovať, a preto takýto systém musíme opustiť. A zabúdame na blahobyt v zmysle toho, že napríklad v autobuse namiesto toho, aby sa ľudia rozprávali, si píšu s ľuďmi, ktorí sú ďaleko. Sme vtiahnutí do konzumného systému bez toho, aby sme to vedeli. Ak nám naozaj záleží na riešení problému, musíme to zmeniť. Správa IPCC cieli na riešenia na vládnej úrovni, avšak rovnako sa tam píše aj o prebudení verejnosti, pretože aj malé akcie, ktoré by neviedli k otepľovaniu planéty, sa počítajú. Nemáme už totiž čas nazvyš.

Svetové emisie sú produkované v nepomere vzhľadom na krajiny globálneho Severu a Juhu. Ste súčasťou organizácie South Centre, ktorá je akýmsi ekvivalentom OECD pre krajiny globálneho Juhu. Existuje podľa vás práve pre tieto krajiny možnosť, aby bola transformácia skutočne spravodlivá?

Je čoraz dôležitejšie to, kto udáva agendu. Predsa nemôže prísť niekto, kto pre vás určí smerovanie vašej budúcnosti. Mali by ste to byť vy, kto si určí to, čo je pre neho dobré. Bolo to prvýkrát, keď si ľudia z Afriky kolektívne stanovili to, čo je pre nich dôležité, to, ako vnímajú problém a aké navrhujú konkrétne riešenia. Už to nie je tak, že niekto príde a urobí to za nich, že rozhodne – aj o toto sa snažíme v South Centre. Aby boli tieto krajiny schopné artikulovať a definovať vlastnú agendu, o ktorej potom budú s partnermi rokovať. To je, akoby prišiel odborník zo Svetovej banky posudzovať situáciu a vrátil by sa rokovať k rovnakým ľuďom, to nemôže fungovať, pretože ide o konflikt záujmov.

Ak sa pozrieme na súčasnú mocenskú štruktúru, sú si tieto krajiny v rokovaniach skutočne rovnocenné?

Závisí od predkladaných argumentov, pretože ak si krajiny nepredkladajú vlastnú agendu, stanoví ju za ne niekto iný. Agenda by mala byť založená na faktickej analýze, nie na želaniach.