Denník N

Francis Fukuyama: Dejiny sa neskončili, bijeme si o hlavy naše identity

Liberálnu demokraciu môžu podľa politológa zachrániť len silné národné štáty a kultúry.

A nepomýlili ste sa náhodou? Túto otázku počul Francis Fukuyama v posledných rokoch tisíckrát. Týkala sa jeho tézy o konci dejín, ktorú predložil vo svojej eseji End of History? (Koniec dejín, 1989) a neskôr rozvinul v knihe The End of History and the Last Man (Koniec dejín a posledný človek, 1992).

Tým menej chápavým najprv vysvetľoval, že keď hovoril o konci dejín, nemyslel tým zastavenie prúdu času. Ale že išlo o jeho parafrázu Marxovej vízie o zavŕšení spoločenského vývinu v podobe komunizmu. Podľa Fukuyamu cieľovým bodom nemal byť komunizmus, ale – vzhľadom na udalosti končiaceho milénia – skôr liberálna demokracia.

Dnes si sám Fukuyama nie je istý, či je jeho notoricky známa téza udržateľná. Liberálna demokracia dostáva trhliny, rastie populizmus i nacionalizmus a politiku všeobecne ovplyvňujú iné motivácie a nálady. Prečo je to tak, čo to znamená pre chod dejín a čo sa s tým dá robiť – tieto témy rieši populárny politológ vo svojej poslednej knihe s názvom Identity (Identita).

Rozhľadeného kozpomolitu a Európana najprv zaskočí, že autor hľadá východisko v konzistentných národných kultúrach. Pri pohľade na dnešné súboje identít na Slovensku sa však rýchlo ukáže, že túto otázku neobídeme ani u nás pod Tatrami.

Úbytok demokracie

Hneď na začiatku sa dozvieme, že kniha by zrejme nevznikla, keby Donald Trump v novembri 2016 nevyhral americké voľby. V úspechu ukážkového populistu v kombinácii s rozbehnutým brexitom a nacionalistickými náladami v ďalších krajinách sa Fukuyamovi začal črtať jasný obraz globálnej zmeny.

Tento obrat sa netýka len nárastu populisticko-šovinistických nálad. Podstatné je, že ich sprevádza ústup demokratických princípov. A to nielen v štátoch mimo „západnej“ hemisféry, ale aj vo východo- a stredoeurópskych krajinách, ktoré na konci minulého storočia patrili k nositeľom definitívneho presadenia liberálnej demokracie. (Ako príklad spomeňme len orbánovskú „neliberálnu demokraciu“.)

To je dôvod, prečo veci treba premyslieť nanovo. Východiskom Fukuyamovej tézy o konci dejín bol nárast počtu demokraticky riadených krajín, ku ktorému došlo v poslednej tretine 20. storočia. Od polovice nultých rokov nového milénia sa však tento vývin dostal do globálnej recesie a demokratizačný trend sa otočil.

Uznáš ma, alebo nie?

Zmena, ktorú zažívame, súvisí aj s ďalšími posunmi. Politiku dlhodobo určovalo predovšetkým súperenie ľavicových a pravicových prúdov. A otázka, či kľúčom k blahu má byť sociálna rovnosť alebo ekonomická sloboda, menej štátu a rozširovanie privátneho sektora.

Dnes sa podľa Fukuyamu ľavica sústreďuje skôr na záujmy menšinových spoločenských skupín (sexuálnych, rodových, etnických) a pravica nabehla na tému patriotizmu a ochrany tradičných národných či náboženských koreňov. Namiesto hádky o spravodlivé delenie kapitálu sa spor preniesol na pole identít, a teda do sféry kultúry.

Problém je v tom, že zatiaľ čo pri nastavovaní ekonomického fungovania spoločnosti je medzi súperiacimi stranami možný istý level dohody, pri konflikte identít je to oveľa komplikovanejšie. Nejde tu o hľadanie kompromisu, ale o striktnú otázku, či ma druhá strana uzná, alebo nie.

Tento posun prináša do spoločnosti napätie a spory. (A dennodenne to zažívame aj na Slovensku).

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie