Do záhrady láka motýle aj včely. Som maliar, ale robím, čo môžem, hovorí Andrej Dúbravský

Keď si pred pár rokmi kúpil starý dom s gánkom na dedine, mohlo to pôsobiť ako výstrelok mladého umelca, čo túži po idylickom vidieku, ale po prvom bodnutí včelou sa vráti späť do mesta.

Stal sa však pravý opak. Nielenže sa nevrátil, ale z toho, čo tam videl a zažil, sa stala hlavná téma jeho malieb, aj keď sa na zimu z Rastislavíc presunie do New Yorku.

„Vždy som mal rád prírodu, vyrástol som vo vinohradoch nad Bratislavou a v lese som bol každú chvíľu, ale nedá sa to porovnať s tým, čo sa stalo, keď som prišiel na dedinu. Tam to úplne vypuklo, je to priam mánia,“ hovorí Andrej Dúbravský.

V meste podľa neho človek oveľa rýchlejšie zabudne na to, čo sa deje a že sa vôbec niečo deje. Že hmyz vymiera. Že všetky polia a ovocie sú postriekané chemikáliami. Že pôda je vyprahnutá a bez vody. A že každý môže urobiť niečo, čím tento stav aspoň trochu zmení.

O tom sú aj jeho najnovšie maľby, ktoré práve vystavuje v bratislavskej White & Weiss Gallery na výstave Larva Run 2 a v galérii Richter Fine Arts v Ríme.

Nikomu to nezazlieva, bol taký istý

Všetko sa to začalo postupne. Prvé leto, keď prišiel do Rastislavíc, najprv len obdivoval krásne červené jablká a úrodu susedných záhrad. Myslel si, že toto je to pravé bio. Veľmi rýchlo však prišiel na to, že každý správny záhradkár v jeho okolí má policu plnú chemických postrekov.

„Vtedy som za to zožal akurát posmešky, ako naivne to riešim. Ale to bolo dávno predtým, než to začalo byť cool,“ hovorí Andrej Dúbravský ironicky a spomína na výstavu Rural Desires spred štyroch rokov v mestskej galérii, kde po prvýkrát vystavil diela, čo vznikli živelne na záhrade.

Aj on sa odvtedy veľa naučil. O sliepkach, ale aj o stromoch, o kvetoch a o hmyze. A na záhrade, kde mu všetko divoko rastie pod rukami, nemá šancu na to len tak zabudnúť.

„Keď sa dnes pozriete na satelitné snímky našich polí, vidíte, že je to len nekonečná púšť, obrovské lány, medzi ktorými už nie sú žiadne medze, ako kedysi. Ľudské obydlia a záhrady sú tak jediné ostrovy života. Jediné miesta, kde môžu motýle a hmyz nájsť potravu, a my ich ničíme ešte aj tam rôznymi postrekmi.“

On to odmieta. Nestrieka, nekosí. A keď si má vybrať, čo vo svojej záhrade zasadí, v prvom rade rozmýšľa nad tým, či to bude prospešné aj pre hmyz. A potom o tom ešte aj referuje na Facebooku.

„Niekedy si už pripadám otravne, ale pamätám si seba – bol som taký istý: Toto sa mi páči, tak si to kúpim. Ani mi len nenapadlo premýšľať nad tým, odkiaľ tá letnička k nám prišla, že ju kupujem v plastovom kvetináči, ktorý na jeseň vyhodím, že mi vydrží jednu sezónu, koľko vody spotrebuje a že nevytvára ani žiadne semená, ani peľ, a pritom by som ju mohol celkom jednoducho nahradiť inou rastlinou, ktorá by urobila dobre aj včelám, čo letia okolo,“ hovorí Dúbravský.

Aj larvy môžu byť pekné

Z týchto slov aj z jeho facebookovej stránky by sa mohlo zdať, že je už viac záhradkár a aktivista, ale tak to nie je.

„Zaujímam sa o všetko, čo sa deje, a čítam veľa rôznych článkov, ale stále som predovšetkým maliar. Mohol by som možno iba podpisovať petície, čo aj robím, alebo chodiť na miestny obecný úrad a protestovať pred naším družstvom proti postrekovaniu, ale tam sa už nevidím. Som maliar a popri tom sa snažím robiť aspoň to, čo môžem. A moja snaha je iste až utopistická, podobne ako iné umelecké snahy o nejakú zmenu,“ hovorí.

Aj preto maľuje larvy. Tie sa stali zástupným symbolom „hmyzieho problému“, ktorý sa bezprostredne dotýkal aj jeho obce, kde sa pred pár rokmi miestni ľudia posťažovali v médiách, že už im nad záhradami nelietajú motýle. Teraz krútia hlavou nad jeho trojmetrovou žihľavou, že sa už na ňu vraj nedá pozerať a nech ju pokosí, ale on dobre vie, čo robí. Zistil si totiž, čo jedia húsenice motýľov, nechal žihľavu rásť a ony naozaj prišli. „Zrazu tam boli tmavé húsenice a dnes okolo lietajú babôčky pávooké.“

Nie všetky húsenice sú však pozitívnym objavom. Celá séria lariev sa v podstate začala skôr opačným nálezom obrovských zhlukov húseníc spriadača amerického, ktoré vytvárajú veľké pavučinové hniezda. „V jednom momente z neho vyjdú, zožerú všetko naokolo, a potom sa vrátia späť. Je to jeden z najväčších škodcov a v dôsledku zmeny klímy sa mu u nás vďaka teplejšiemu počasiu začína dariť. A kým lokálne druhy hmyzu majú problém, tieto pažravé sa premnožujú,“ vysvetľuje Dúbravský.

Ekologický problém tak demonštruje aj prostredníctvom paralely nenásytnosti, ako aj metafory krásy a ošklivosti, ktorá môže byť na prvý pohľad zradná.

Maľovať takto, čoraz divšie

Larvy na jeho maľbách sú takmer abstraktné, mäkké, majú ďaleko od výjavov s mladými mužmi, ktorým sa Andrej Dúbravský kedysi venoval, no pritom je to stále jeho rukopis, o čosi uvoľnenejší, no zároveň rovnako sústredený a presný.

„Takto chcem maľovať, čoraz divšie,“ hovorí Dúbravský o húseniciach alebo kúdoloch dymu, do ktorých zasahuje voskovými pastelkami, no priznáva, že vždy sa rád vráti aj k svojim „chalankom“. A napokon, ani tie húsenice nemusia byť vždy iba húsenicami. „Môžu to byť aj také chlpaté falusy,“ hovorí so smiechom.

Mladí muži na jeho obrazoch už však tentoraz neobjavujú krásu prírody, ale zväčša sú svedkami dymiacich tovární, akoby zamrznutí v čase, strnulí a nehybní. „Viem, že je to až také detské, naivné, takto sme to kedysi kreslili ako deti v škole, keď nám zadali nejakú ekologickú tému, ale práve to sa mi na tom páči a vidím v tom potenciál,“ vysvetľuje.

Na výstave vo White & Weiss ukazuje aj viacero spoluprác – na povale domu a v stiesnených zákutiach latríny vznikla performance Lukáša Zahyho, s ktorým už spolupracoval aj pri výstave Larva Run 1 v Ateliéri XII. Po prvýkrát vystavuje aj maľby na textíliách dizajnérky Michaely Bednárovej a oslovil aj Simonu Janišovú, ktorá sa venuje keramike a porcelánu. S ňou vytvoril pomyselnú „skrinku každého správneho záhradkára“, v ktorej sú poukladané fľaštičky s jedmi.

„Na to, čo robia veľké agrofirmy, dosah možno nemáme, ale každý môže niečo urobiť aj svojimi malými rozhodnutiami,“ dodáva Andrej Dúbravský.

On to robí. A naozaj nie iba preto, že by to práve teraz bolo cool. O svojich názoroch možno napokon nepresvedčí ani len svojich najbližších susedov, ale je viac než jasné, že jeho snaha je totálne autentická, živelná a úprimná, úplne rovnako ako aj jeho maľby.