Denník N

O mäkkých slovách na mieste bez pamäti

Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Ošetrovatelia do miestnosti postupne privážajú ďalších a ďalších, a čím ich je viac, tým väčšmi je každý sám.

Autor je spisovateľ

Predstavoval som si to biele a sterilné, bez chuti, bez vône a takmer aj bez skupenstva; miesto, kde sa zabúda už aj na to posledné. Páchne to však človečinou – moč, pot, výkaly, dezinfekcia, mixovaná varená strava, voda s plastovým červeným sirupom.

Smerovky na recepcii prezrádzajú minulý účel tejto budovy – IZBY, JEDÁLEŇ, BAR, SALÓNIK. Hotel v kúpeľnom meste. Kedysi v sedemdesiatych rokoch voňal novotou. Odvtedy sa tu toho veľa nezmenilo. Teda okrem osadenstva, hoci aj to je možno sčasti rovnaké. Chýba výťah. Chýba teplo. Chýba vôňa a blízkosť a dotyk a očný kontakt. Stále niečo chýba.

Schody za recepciou sa končia nízkou bráničkou s hasprou – na druhej strane sa otvára svet, v ktorom sa zabúda už aj na zabúdanie.

„Na čo čakáte, pán Tomáš?“

„Na dcérku. Už je na ceste…“

„To je dobre. A kým príde, nechcete si sadnúť tuto k ostatným?“

Bývalá reštaurácia. Dvadsať, možno dvadsaťpäť ľudí. Z televízora hučí relácia o varení, Kamila špikuje poddajné mäso králika.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie