Východná Európa, jej imitácia Západu a jej dnešná nespokojnosť

Stephen Holmes je americký politológ a právnik

Ivan Krastev je bulharský politológ

Článok, ktorý pôvodne vyšiel v časopise Journal of Democracy, uverejňujeme so súhlasom autorov.

V hororovom príbehu Mary Shelleyovej Frankenstein z roku 1818 vytvoril vynálezca vedený prométeovskými ambíciami monštrum. Toto humanoidné stvorenie poskladal z častí tiel z pitevní a bitúnkov a dokonca z „neposvätených hlbín hrobov“. Ale experimentátor Victor Frankenstein svoj nesmierne ambiciózny pokus o vytvorenie jedinca svojho vlastného druhu už čoskoro oľutoval. Monštrum, ktoré trpko žiarlilo na šťastie svojho tvorcu, upadlo do osamelosti a odmietania a nakoniec sa násilne postavilo aj proti jeho priateľom a rodine. Výsledkom bola ľútosť a žiaľ ako dedičstvo pomýleného pokusu o ľudskú sebareplikáciu.

Americká sociologička Kim Scheppeleová bez toho, aby túto analógiu ťahala príliš ďaleko, opisuje dnešné Maďarsko (vedené iným Viktorom) ako Frankenštát – ako neliberálneho mutanta zloženého z dômyselne pospájaných prvkov západných liberálnych demokracií. Ukazuje, že predseda vlády Viktor Orbán úspešne zničil liberálnu demokraciu tým, že prijal múdru politiku postupnej imitácie. Vytvoril režim, ktorý reprezentuje šťastné spojenie politiky, ako ju chápal Carl Schmitt, teda politiky ako série melodramatických konfrontácií medzi priateľmi a nepriateľmi a inštitucionálnej fasády liberálnej demokracie. Keď Európska únia kritizuje Orbánovu vládu za neliberálny charakter jej reforiem, vláda vždy rýchlo poukáže na to, že každá kontroverzná zmena práva, nariadenia či inštitúcie predsa len kopíruje právny systém niektorého z iných členských štátov Európskej únie. Preto by nás nemalo prekvapovať, že sa mnohí západní liberáli pozerajú na politické režimy v Maďarsku a Poľsku s tým istým strachom a znechutením, ktoré naplnilo srdce Viktora Frankensteina, keď zočil svoj výtvor.

Aby sme pochopili korene dnešnej neliberálnej revolúcie v strednej a východnej Európe, nemali by sme sa pozerať ani na ideológiu, ani na ekonomiku, ale namiesto toho by sme sa mali sústrediť na animozitu, ktorá vznikla z napodobňovania reformných procesov začatých na Východe po roku 1989. Neliberálny obrat v tomto regióne nemožno oddeliť od politických očakávaní „normálnosti“ vytvorených počas revolúcií v roku 1989 a od súvisiacej politiky napodobňovania.

Po páde Berlínskeho múru už Európa nebola rozdelená medzi komunistov a demokratov. Namiesto toho bola rozdelená medzi imitátorov a imitovaných. Vzťahy Východu a Západu sa zmenili so studenovojnového patu medzi dvomi nepriateľskými systémami na morálnu hierarchiu v rámci jedného liberálneho západného systému. Kým imitátori vzhliadali k svojim modelom, modely sledovali svojich imitátorov. Preto nie je veľkou záhadou, prečo imitácia Západu, ktorú si Východoeurópania pred tromi desaťročiami dobrovoľne zvolili, nakoniec viedla k politickému nárazu.

Politická filozofia postkomunistických stredo- a východoeurópskych krajín počas dvoch desaťročí po roku 1989 by sa dala zostručniť do jednoduchého imperatívu: „Napodobňujme Západ!“ Tento proces dostal rozličné názvy – demokratizácia, liberalizácia, rozširovanie, konvergencia, integrácia, europeizácia –, ale cieľ, ktorý presadzovali postkomunistickí reformátori, bol jednoduchý. Želali si, aby sa ich krajiny stali „normálnymi“, čo znamenalo, aby sa stali takými ako Západ. To zahŕňalo dovoz liberálnodemokratických inštitúcií, aplikovanie západných politických a ekonomických receptov a verejnú podporu západných hodnôt. Imitácia bola široko prijímaná ako najkratšia cesta k slobode a prosperite.

Lenže nakoniec sa ukázalo, že presadzovanie ekonomických a politických reforiem spôsobom, že tieto krajiny napodobňovali zahraničný model, má aj hlbšie morálne a psychologické nevýhody, ako mnohí pôvodne očakávali. Život tých, ktorí napodobňujú, nevyhnutne prináša pocity neadekvátnosti, podriadenosti, závislosti, straty identity a nedobrovoľnej neúprimnosti. Márny boj o vytvorenie skutočne dôveryhodnej kópie nejakého idealizovaného modelu so sebou v skutočnosti prináša aj nekonečné muky sebakritiky, ak nie pohŕdania sebou samým.

To, čo robí imitáciu takou protivnou, nie je len implicitný predpoklad, že napodobňovanie je akési morálne a ľudské podriaďovanie sa modelu. Ide tu aj o predpoklad, že stredo- a východoeurópske národy akceptujú právo Západu hodnotiť ich úspech či neúspech pri snahe žiť podľa západných štandardov. V tomto zmysle prináša imitácia pocit podobný strate suverenity.

Preto vzostup autoritárskeho šovinizmu a xenofóbie v strednej a východnej Európe nemá svoje korene v politickej teórii, ale v politickej psychológii. Odráža hlboko usadené znechutenie z postudenovojnového imitačného imperatívu spojeného so všetkými ponižujúcimi implikáciami.

Pôvod súčasného neliberalizmu v tomto regióne má emocionálny a predideologický základ. Jeho korene musíme hľadať v rebélii proti poníženiu, ktoré nevyhnutne sprevádza projekt vyžadujúci uznanie zahraničnej kultúry ako nadriadenej tej vlastnej. A tak je neliberalizmus vo svojom striktne teoretickom zmysle do veľkej miery len krycím príbehom. Predstavuje len intelektuálny náter pre široko zdieľanú pudovú túžbu urobiť niečo s koloniálnou závislosťou, ktorá je implicitne prítomná v samotnom projekte westernizácie.

Kontrarevolúcia proti liberalizmu

Keď poľský politik Jarosław Kaczyński obviňuje liberalizmus z toho, že je už proti samotnej zmienke o národe, a keď Orbánova pobočníčka Mária Schmidtová hovorí, že „my sme Maďari a chceme chrániť našu kultúru“, ich zúrivý nativizmus stelesňuje odmietnutie toho, aby ich súdili cudzinci podľa cudzích štandardov. Vo výsledku vlastne hovoria: „Nesnažíme sa vás kopírovať, a preto nedáva žiadny zmysel, aby ste nás posudzovali ako vaše sfalšované a málo kvalitné kópie.“ Opakujeme, že sebaštylizácia do pozície ideológov neoliberalizmu je podriadená emocionálnemu pocitu obnovy národného sebavedomia, ktorý ide proti predstave, že západný liberalizmus poskytuje model, ktorému sa všetky spoločnosti musia prispôsobiť. Hrôza z povinnej imitácie je prvotná, intelektuálna kritika imitovaného modelu je len sekundárna.

Iste, toto ponížením živené odmietanie liberálnych myšlienok a inštitúcií nevzniklo vo vákuu. Priaznivé prostredie pre neliberálnu kontrarevolúciu pripravilo niekoľko dôležitých posunov v globálnej politike. Vzostup autoritatívnej Číny do pozície ekonomickej veľmoci zničilo niekdajšiu predstavu, že materiálnu prosperitu je možné dosiahnuť len vďaka liberálnej demokracii. Kým liberalizmus z roku 1989 sa spájal s príťažlivými ideálmi individuálnej slobody, spravodlivosti a transparentnosti vlády, o dve desaťročia neskôr sa už spájal aj so škodami, ktoré po sebe zanechali reálne existujúce a nevyhnutne chybujúce postkomunistické vlády. Katastrofálne dôsledky vojny v Iraku, ktorá sa začala v roku 2003, zdiskreditovali myšlienku presadzovania demokracie po celom svete. Ekonomická kríza v roku 2008 zrodila hlbokú nedôveru k podnikateľským a bankovým elitám a ku kasínovému kapitalizmu, ktoré takmer zničili svetový finančný poriadok. Stredoeurópania a Východoeurópania sa obrátili proti liberalizmu ani nie tak preto, že zlyhával u nich doma, ale skôr preto, že mali pocit, že zlyháva na Západe. Bolo to tak, akoby im hovorili, aby napodobňovali globálne dominantný Západ práve vtedy, keď ten svoju dominanciu strácal. V takomto kontexte môže mať politika napodobňovania len ťažko veľa priaznivcov.

Kontrarevolúcia, ktorá vypukla v Maďarsku v roku 2010 a v Poľsku v roku 2015, ukazuje úžasne predvídateľný návrat utláčaných. Pokusy Stredoeurópanov a Východoeurópanov napodobniť spôsob, akým sa Nemecko po roku 1945 vyrovnávalo s vlastnou minulosťou, priniesli neprekonateľné problémy. Nemecká demokracia spočíva na predpoklade, že nacionalizmus nevyhnutne vedie k nacizmu. Transnacionálna Európska únia vznikla ako súčasť geopolitickej stratégie zablokovať potenciálne nebezpečný nárok Nemecka na suverenitu tým, že sa táto krajina bude ekonomicky integrovať so zvyškom Európy, a tým, že spolková republika prijme postnacionálnu identitu. Výsledkom bolo, že v Nemecku sa etnonacionalizmus priblížil k spáchaniu trestného činu. Naopak, Stredoeurópania a Východoeurópania len ťažko zdieľajú takýto negatívny pohľad na nacionalizmus. Po prvé preto, že ich štáty sú deťmi veku nacionalizmu, ktorý sprevádzal rozpad multinárodných ríš. Po druhé preto, že nacionalizmus hral vo zväčša nenásilných protikomunistických revolúciách, ktoré sa začali v roku 1989, zásadnú rolu.

Na rozdiel od Nemecka sa ľudia v strednej a východnej Európe na nacionalizmus a liberalizmus pozerajú ako na vzájomne zlučiteľné, nie protichodné myšlienky. Poliaci by považovali za absurdné vzdať sa pripomínania nacionalistických lídrov, ktorí stratili život pri obrane Poľska pred Hitlerom či Stalinom. Tento región bol desaťročia nútený trpieť komunistickú propagandu, ktorá nacionalizmus reflexívne odsudzovala. To je možno ďalší dôvod, prečo sú Stredoeurópania a Východoeurópania takí obozretní, keď počujú o obsesívnej nemeckej túžbe oddeliť občianstvo od zdedenej príslušnosti k národnej komunite. Počas juhoslovanských vojen v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa Európa ako celok vrátane svojich postkomunistických šťastí pozerala či aspoň predstierala, že sa na nacionalizmus pozerá ako na koreň všetkého zla. Z dlhodobého pohľadu však identifikácia liberalizmu s antinacionalizmom v postkomunistických krajinách spôsobila, že ľudia boli menej náchylní podporovať liberálne strany. Šlo tiež o dôvod, prečo začali mnohí považovať liberalizmus vrátane takzvaného konštitučného patriotizmu za novú „nemeckú ideológiu“, ktorej cieľom bolo vládnuť Európe tak, aby to bolo v záujme Berlína.

Dvojitý význam normálnosti

Revolúcie roku 1989 sa v tom čase zdali vzrušujúce, ale zo spätného pohľadu sa javia ako bezfarebné. „Z východnej Európy v roku 1989 neprišla ani jediná nová myšlienka,“ postrehol veľký historik francúzskej revolúcie François Furet. S tým súhlasil aj najdôležitejší nemecký filozof Jürgen Habermas. Toho však zvlášť neznepokojoval ani tak nedostatok myšlienok, ktoré sú buď inovatívne, alebo orientované na budúcnosť, pretože pre neho boli pohyby vo východnej Európe „naprávajúcimi“ či „dobiehajúcimi“ revolúciami. Ich cieľom totiž bolo vrátiť východoeurópske spoločnosti do stredného prúdu západnej modernity tým, že umožnia Východoeurópanom získať to, čo Západoeurópania už dlho vlastnili.

V roku 1989 Stredo- a Východoeurópania nesnívali o nejakom perfektnom svete, ktorý nikdy neexistoval. Túžili po normálnom živote v normálnej krajine. Ako neskôr priznal Poliak Adam Michnik: „Bol som posadnutý predstavou, že by sme nemali mať revolúciu, ktorá by pripomínala tú francúzsku alebo ruskú, ale skôr americkú v tom zmysle, že by mala byť za niečo a nie proti niečomu. Mala to byť revolúcia za ústavu, nie za raj. Mala to byť antiutopická revolúcia. Pretože utópie vedú ku gilotíne a ku gulagu.“ Jeho volanie preto znelo: sloboda, bratstvo, normálnosť. Treba povedať, že keď Poliaci jeho generácie hovoria o normálnosti, nemajú na mysli nejaké skoršie, predkomunistické obdobie poľskej histórie, ku ktorému by sa mohla ich krajina po páde sovietskej ríše vrátiť. Za normálne považovali to, čo bolo na Západe. Niekdajší československý prezident Václav Havel opísal boj svojej krajiny za to, aby sa zbavila komunistickej vlády, ako jednoduchý pokus zbaviť sa vlastnej abnormálnosti. Po desiatkach rokov života s pohľadom zameraným na údajne žiarivú budúcnosť bolo hlavnou myšlienkou žiť súčasnosťou a užívať si príjemnosti každodenného života.

Vyzdvihnutie západnej normálnosti na hlavný cieľ politickej revolúcie však malo dva perverzné dôsledky. Jednak to dramaticky zvýraznilo otázku, ako zosúladiť jednu normálnosť (v zmysle toho, čo je rozšírené v mojej krajine) s druhou normálnosťou (v zmysle niečoho, čím je Západ a čím Východ nie je). A taktiež to spôsobilo, že pre stredo- a východoeurópskych revolucionárov sa stala emigrácia prirodzenou voľbou.

Jedným z kľúčových problémov komunizmu bolo, že jeho ideálom bola spoločnosť, ktorá nikdy neexistovala a o ktorej si nikto nebol istý, či by vôbec existovala. Na druhej strane, jedným z kľúčových problémov westernizačných revolúcií bolo, že model, ktorý chceli napodobňovať, sa neustále menil pred našimi očami. Socialistická utópia môže byť navždy nedosiahnuteľná, ale aspoň sme vedeli, ako by mala vyzerať a že sa nemení. Naopak, západná liberálna demokracia neustále mení svoj tvar. Pretože západná normálnosť nie je definovaná ako nejaký ideál, ale ako existujúca realita, každá zmena v západných spoločnostiach prináša nový obraz toho, čo je normálne. Podobne ako IT spoločnosti trvajú na tom, že by ste si mali kúpiť ich najnovší model, a sťažujú možnosť spoliehať sa na ten predchádzajúci a pracovať s ním, Západ trvá na tom, že za kúpu stojí len najnovší európsky postnacionalistický politický model.

Znepokojujúci dôsledok tejto nepolapiteľne sa meniacej normálnosti najlepšie ilustruje spôsob, akým Stredo- a Východoeurópania reagovali na meniace sa kultúrne normy v západných spoločnostiach za posledné dve desaťročia. V očiach konzervatívnych Poliakov počas studenej vojny boli západné spoločnosti normálne, pretože na rozdiel od komunistických systémov si vážili tradíciu a verili v Boha. No potom Poliaci zrazu zistili, že dnešná západná normálnosť znamená sekularizmus, multikulturalizmus a rovnakopohlavné manželstvo. Mali by sme byť prekvapení, že Poliaci a ich susedia sa cítia oklamaní, keď zisťujú, že spoločnosť, akú chceli napodobňovať, zmizla, že ju spláchli silné prúdy modernizácie?

Kým okamžite po roku 1989 bola normálnosť chápaná do veľkej miery v politickom zmysle (to znamená slobodné voľby, oddelenia zložiek moci, súkromné vlastníctvo či sloboda cestovať), v poslednom desaťročí sa normálnosť stále viac interpretuje v kultúrnych pojmoch. Výsledkom je, že Stredo- a Východoeurópania normám prichádzajúcim zo Západu stále viac nedôverujú a že ich tieto normy stále viac rozhorčujú. Ako uvidíme ďalej v tomto texte, je ironické, že východná Európa sa na seba začína pozerať ako na poslednú baštu skutočných európskych hodnôt.

V záujme zmierenia myšlienky toho, čo je normálne (toho, čo je doma rozšírené), s tým, čo je normatívne povinné v krajinách, ktoré sa snažia napodobňovať, začali Východoeurópania vedome či nevedome