Denník N

Ďakujeme, pán prezident. Ale stačí to?

Andrej Kiska. Foto N - Vladimír Šimíček
Andrej Kiska. Foto N – Vladimír Šimíček

Zdá sa, že Andrej Kiska vyšiel z módy. V Bratislave určite. V Bratislave sa totiž žije rýchlo.

Autor je spisovateľ 

 Boli ste celkom fajn prezident, povedala zaslúžilá občianska a menšinová aktivistka na jednom z posledných verejných stretnutí Andreja Kisku s občanmi, ktorí ho pred piatimi rokmi pravdepodobne volili. Konalo sa v Bratislave a atmosféra zodpovedala dobe, miestu aj expiračnej dobe dosluhujúcej hlavy štátu. Konferenčná sála bola plná veľkých mien a známych tvárí. Tvárili sa zhovievavo, tlieskali len toľko, aby nikto nepovedal, že si následnú čašu vína nezaslúžia. Jednohubky vyzerali o dosť lepšie než chutili, kuloárne reči boli viac o víne než o politike a hoci sa vo víne nevyznám, podľa mňa si až tak veľa pozornosti nezaslúžilo. Celkom fajn prezident – to je na dvojku? opýtal som sa váženej aktivistky v šatni, pri preberaní dáždnikov. Slabá trojka, poznamenala dáma a bojovne vystrčila bradu. Hlavne pre nevyužité možnosti, dodala mierne zapýrená, keď som bol taký neslušný, že som dobiedzal ďalej. Nuž tak. Zdá sa, že Andrej Kiska vyšiel z módy. V Bratislave určite. V Bratislave sa totiž žije rýchlo.

Nedávno som v rozhlase počul aj premiéra vyjadrovať sa k osobe prezidenta republiky. Tí, ktorí majú za ušami, by mali byť ticho a nešpiniť do vlastného hniezda, povedal namiesto odpovede na otázku, či je v poriadku, keď sa verejnosť, domáca i zahraničná, až od prezidenta musí dozvedať, že minister vnútra má dlhodobo informácie o nekonaní súdov, prokuratúry a polície v prípadoch, ktoré dnes jasne poukazujú na prepojenie mafie s vládnou mocou. Tou vládnou mocou, ktorej je Peter Pellegrini premiérom len preto, lebo jeho stranícky šéf sa už, povedané športovým slovníkom, medzičasom vyfauloval v nie nepodstatnej miere práve tým, že toho ministra vnútra neochvejne bránil. Nuž, každý si pamätá to, čo chce. A hovorí len to, čo sa mu hodí. Najmä, ak mu ide o moc. Otázkou ostáva len to, či je takýto typ vulgárneho oportunizmu skutočnou tvárou usmievavého chlapca s jamkami na lícach, alebo či je ten chlapec až taký submisívne nemužný, že je ochotný správať sa ako odroň, len aby nestratil kontakt s jadrom straníckej základne svojej strany.

Tento text nemá ambíciu byť vyčerpávajúcou hodnotiacou správou o počínaní Andreja Kisku v prezidentskom úrade. Na to je privčas. A keď získame primeraný odstup od každodennosti, nech to urobia povolanejší. No už teraz sa s nimi pravdepodobne mnohí zhodneme na konštatovaní, že kľúčovým momentom jeho pôsobenia v úrade boli postoje, ktoré zaujal po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej. Podľa jedných to zvládol na výbornú, podľa iných tú príležitosť premrhal. Podľa ďalších všetko, čo urobil, urobil tak zle, že ohrozil každého občana, vrátane nenarodených detí. Práve týmto ošemetným kuvikom nech je mementom, že ich predák pri preberaní demisie z rúk prezidenta vyslovil svoju temne podfarbenú trápnu vyhrážku – ja nikam neodchádzam.

Možno to k zamýšľaniu sa nad prezidentovaním Andreja Kisku celkom nepatrí, ale nedá mi nepodotknúť, že práve touto potrebou deklaratívneho odlíšenia sa od jedného zo svojich najhanebnejších predchodcov Robert Fico prezradil o domovskej adrese liahne svojej mentálnej výbavy oveľa viac, než chcel. Tými nepatričnými slovami sa jednoznačne a verejne priznal k tomu, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Andrej Kiska

Komentáre

Teraz najčítanejšie