Denník N

Ak rozumiete sebe, budete rozumieť aj Rothkovi. Vo Viedni je výstava maliara, pri ktorom diváci plačú

Pohľad do výstavy Marka Rothka v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni. (© 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko; Viedeň, 2019) Foto – KHM-Museumsverband
Pohľad do výstavy Marka Rothka v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni. (© 1998 Kate Rothko Prizel & Christopher Rothko; Viedeň, 2019) Foto – KHM-Museumsverband

Do konca júna je vo viedenskom Kunsthistorisches museum výstava jedného z najznámejších umelcov 20. storočia, Marka Rothka. Výraz jeho nadčasových diel nedokáže úplne sprostredkovať nijaká reprodukcia a stojí za to vidieť ich naživo.

November 1967. Historička umenia a teologička Jane Dillenberger navštívila Marka Rothka v jeho ateliéri. Z prítmia miestnosti pred ňou vystúpili obrysy obrovských, tmavých plátien, ktoré Rothko pripravoval do kaplnky v Houstone – dnes známej ako Rothko Chapel.

Jane Dillenberger nemo stála a hľadela na obrazy, ktorých hĺbka pôsobila ako chrámové vstupy a ich matný povrch vyvolával dojem hojdavého pohybu, ba až vznášania. Boli nejasné, ale záhadne upokojujúce. Zrazu sa rozplakala; boli to zvláštne pocity, úľava, vyrovnanosť, úplný pokoj a radosť. Po pár minútach si utrela slzy a vybrala sa s Rothkom urobiť rozhovor.

Týmto príbehom sa začína kniha Pictures and Tears (vyšla v češtine s titulom Proč lidé pláčou před obrazy) amerického kritika Jamesa Elkinsa. Hoci on sám podobne intenzívny zážitok pri kontakte s Rothkovými obrazmi nezažil, je fascinujúce, ako skutočne silno pôsobia diela z Rothkovho klasického obdobia na emócie mnohých divákov.

Nie je to však kvôli nejakému sentimentálnemu námetu, keďže sú abstraktné a v princípe pracujú „len“ s kompozíciou farebných polí, ku ktorým dospel po takmer dvadsiatich rokoch pokusov s viac-menej realistickou maľbou.

Hoci sám Rothko nechcel byť zaraďovaný do nijakého umeleckého smeru, jeho tvorba sa formálne i časovo stretáva s povojnovým hnutím abstraktných expresionistov, ktorí sa vo svojom vyjadrovaní odklonili od akejkoľvek predmetnosti.

Rothkov obraz „No. 16“ z roku 1957. Rothko svoje abstraktné obrazy ponechával bez názvu, často ich len čísloval. Dával im len podnázvy podľa použitých farieb. Foto – Kunstmuseum Basel

Mark Rothko pred obrazom “No. 7”, 1960. Foto – Regina Bogat

Pozeral sa do minulosti a maľoval budúcnosť

Mark Rothko sa na prvý pohľad môže zdať ako človek, ktorý

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie