Denník N

Ako pred sto rokmi maďarskí boľševici obsadili východ Slovenska

Socha niekdajšieho vodcu maďarských boľševikov Bélu Kuna v parku komunistických sôch na predmestí Budapešti. Foto – TASR/AP
Socha niekdajšieho vodcu maďarských boľševikov Bélu Kuna v parku komunistických sôch na predmestí Budapešti. Foto – TASR/AP

Komunistickí historici Slovenskú republiku rád vyzdvihovali ako prvú socialistickú diktatúru na území Československa. Po roku 1989 už tomuto epizodickému štátnemu útvaru ich nástupcovia venovali oveľa menší priestor a opäť hovorili o pokuse udržať Slovensko v rámci maďarského štátu. O tom, ako SRR vznikla a fungovala, hovorí historik Ondrej Ficeri.

Pred sto rokmi, 16. júna 1919 v Prešove vyhlásili vznik Slovenskej republiky rád. Čo to bol za štátny útvar? A bol to vôbec štátny útvar? 

Ak by sme sa držali základnej definície pojmu štát, pod ktorým rozumieme organizáciu suverénnej politickej moci na určitom území, tak v prípade Slovenskej republiky rád môžeme jednoznačne hovoriť o fungujúcom štátnom útvare. Na druhej strane išlo o bábkový štát, ktorého existencia závisela od Maďarskej republiky rád, taktiež ho okrem sovietskeho Ruska a Maďarska nikto neuznal a ani nemal pevné hranice, čo však vtedy nemalo ani Československo. No napriek tomu, že existoval iba 21 dní, sa maďarským komunistom s niekoľkými slovenskými a českými radikálnymi ľavičiarmi podarilo vojensky zmocniť rozsiahleho územia južného a východného Slovenska. Na obsadenom území stihli rozpustiť dovtedajšie orgány štátnej správy a zaviesť diktatúru proletariátu doslova zo dňa na deň.

Čo to presne znamenalo?

V praxi to vyzeralo tak, že namiesto dovtedajších obecných a mestských úradov sa zriadili direktóriá na čele s triedne spoľahlivými kádrami, ktoré pripravili voľby do miestnych sovietov podľa legislatívy platnej v Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike (od roku 1922 Zväz sovietskych socialistických republík). Boli to prvé rovné voľby na území Slovenska s volebným právom pre ženy i mužov od 18. roku života. Na druhej strane, volebné právo bolo odopreté obchodníkom, kléru a osobám žijúcim z nájmov a námezdnej práce robotníkov. Ústredné orgány štátnej správy sa vytvorili v Košiciach, nie v Prešove, čo možno chápať obdobne ako Šrobárovo rozhodnutie umiestniť hlavné mesto Slovenska do Prešporka namiesto Martina. Totiž v Košiciach sa nachádzal dostatok administratívnych budov ešte z imperiálnej éry a žilo tam neporovnateľne viac organizovaného proletariátu, navyše maďarskojazyčného, čo maďarským komunistom uľahčovalo „zakladateľskú prácu“.

Kto Slovenskú republiku rád – SRR riadil?

Vládu Slovenskej republiky rád pod názvom Revolučná vládna rada tvorilo 11 ľudových komisárov, t. j. ministrov pod vedením českého komunistu Antonína Janouška. Títo sa zodpovedali kolektívnej hlave štátu – Revolučnému výkonnému výboru. Právny poriadok, vrátane dočasnej ústavy a systému revolučných tribunálov, bol prevzatý z Maďarskej republiky rád, ktorý v zásade kopíroval legislatívu sovietskeho Ruska. Za týchto 21 dní sa dokonca podarilo založiť odborové organizácie pri každom väčšom závode, miestne organizácie komunistickej strany, ale i Červenú armádu nezávislú od maďarskej Červenej armády a Červenú stráž, teda políciu. Tá nechala zatknúť okolo 300 Slovákov – agilných antikomunistov a antihungaristov.

Hovoríte o českom komunistovi Janouškovi, no Komunistická strana Československa vznikla až v roku 1921. Čo to bolo za človeka?

Antonín Janoušek z českého Nymburku bol natoľko zanieteným komunistom, že koncom roka 1918 odišiel do Budapešti ako redaktor sociálnodemokratických novín Svoboda, aby dokumentoval revolučné zvraty v Maďarsku. Vstúpil do Komunistickej strany Maďarska, ktorá sa po vzniku Maďarskej republiky rád v marci 1919 zlúčila so sociálnymi demokratmi a premenovala sa na Socialistickú stranu Maďarska. V rámci tejto strany spolu s ďalšími slovenskými a českými komunistami vytvorili slovenskú a českú sekciu. Práve tieto sekcie tlačili na Kominternu, aby Slováci dostali formálne samostatnú republiku, teda nielen autonómiu v rámci akejsi maďarskej sovietskej federácie. Janoušek však dúfal vo vytvorenie socialistického Československa, i keď štátoprávny pomer medzi Slovákmi a Čechmi nemal doriešený a definoval ho provizórne ako súžitie v „najužšej štátnej nedeliteľnosti“. Každopádne po vzniku Slovenskej republiky rád 16. júna 1919 vyzval ako predseda Revolučnej vládnej rady a ľudový komisár zahraničných vecí pražskú vládu a prezidenta Masaryka, aby dobrovoľne bez boja prenechali moc komunistom. Je zaujímavé, že k obdobnému scenáru v Československu napokon predsa len došlo podvolením sa prezidenta Edvarda Beneša v roku 1948. Čo sa týka Janouška, ten po krachu republiky rád dostal občianstvo Sovietskeho zväzu, kde aj dožil a zomrel v roku 1941.

Nakoľko súvisel vznik SRR so sociálnymi revolúciami či s pokusmi o ne v závere prvej svetovej vojny v Rusku, Nemecku či v Maďarsku?

Išlo o reťazovú reakciu v zmysle cieľov hnutia revolučného socializmu využiť sociálne nepokoje vyvolané prvou svetovou vojnou pre rozpútanie svetovej socialistickej revolúcie. Po neúspechu ultraľavicového prevratu v Nemecku koordinovala túto úlohu od marca 1919 Kominterna priamo z Moskvy. Predpoklady pre socialistickú revolúciu vznikali predovšetkým v porazených štátoch, kde sa popri sociálnej frustrácii muselo obyvateľstvo vyrovnávať aj so stratou veľmocenského štatútu krajiny a s odstúpením rozsiahlych území s vlastnými národnými príslušníkmi. Na rozpútanie socialistickej revolúcie malo teda najlepšie predpoklady Maďarsko, pretože pravicové politické strany sa skompromitovali elitárskou imperiálnou politikou, sociálna demokracia zase neschopnosťou zabrániť rozpadu krajiny, a tak jedinou politickou silou, ktorá by dokázala udržať integritu krajiny alebo aspoň obsadiť zabraté územia, na ktorých väčšinu tvorili etnickí Maďari, sa ukázala byť práve komunistická strana na čele s Bélom Kunom. Kun dokázal vyburcovať nielen proletariát, ale i frustrovaných pravicových nacionalistov, vrátane dôstojníkov niekdajšej rakúsko-uhorskej armády, ktorí húfne vstupovali do Červenej armády s vidinou obnovenia veľkého Uhorska. Avšak predstava rozširovania komunizmu z Ruska do strednej Európy vydesila víťazné mocnosti a nástupnícke štáty vrátane Československa a Rumunska, ktoré dostali povolenie na čiastočnú okupáciu Maďarska. No Červená armáda sa nielenže ubránila, ale dokonca dobyla zhruba tretinu Slovenska, kde na pokyn Moskvy ustanovili ďalšiu, teda po Rusku a Maďarsku v poradí tretiu socialistickú republiku – Slovenskú republiku rád.

Pohľad na budovu prešovského mestského úradu, z ktorej balkóna bola vyhlásená Slovenská republika rád. Foto – TASR

Tento útvar sa občas označuje aj ako Slovenská sovietska republika. Rady boli vlastne soviety známe z boľševického Ruska?

Presne tak. Celá organizácia štátnej socialistickej moci bola formálne postavená na princípe kolektívneho rozhodovania vyvolených občanov v radách (sovietoch). I podniky boli napríklad spravované závodnými radami. V originálnych dokumentoch sa tento štátny útvar pôvodne označoval ako Slovenská sovietska republika, menej často i ako Slovenská socialistická republika rád a napokon Slovenská republika rád. Tento posledný názov sa presadil v slovenskej historiografii až od začiatku 60. rokov 20. storočia.

Nakoľko šlo o výsledok snahy maďarských komunistov o export revolúcie a nakoľko o snahu časti vtedajšej i predchádzajúcej budapeštianskej politickej elity aspoň sčasti obnoviť Uhorsko, ktoré sa rozpadlo na konci vojny?

Išlo o skĺbenie oboch týchto cieľov. Maďarské elity vpádom na Slovensko zabíjali dve muchy jednou ranou. Komunisti získali kredity v Moskve za založenie ďalšej sesterskej diktatúry proletariátu, ktorá sa mala stať základňou na zboľševizovanie celého Československa. Maďarskí nacionalisti vznik Slovenskej republiky rád vnímali samozrejme ako zradu národných záujmov.

Prečo? Veď predsa vznikla vďaka maďarskej Červenej armáde.

V rámci Maďarskej republiky rád vznikla autonómia pre Rusínov na Podkarpatsku a autonómiu dostali aj maďarskí Nemci. Rovnaké riešenie navrhovali aj voči Slovákom, s čím však ruskí a českí komunisti nesúhlasili, preto sa prikročilo k vytvoreniu samostatného štátneho útvaru. Maďarskí nacionalisti však boli uspokojení aspoň faktom, že sa pod priamu kontrolu maďarskej komunistickej vlády dostali územia dnešného južného Slovenska, obývaného prevažne Maďarmi, pričom sa nerátalo s tým, že by tieto teritóriá tvorili súčasť Slovenskej republiky rád, prípadne budúceho boľševického Československa. Jednoducho povedané, export revolúcie mal narušiť dovtedajší „imperialistický mier“ vrátane pre Maďarsko nevýhodných hraníc. I z toho dôvodu sa SRR vyhlasovala v Prešove a nie v Košiciach, ktoré boli považované za „posvätné“ maďarské mesto – ako neskôr vyhlasovali maďarskí delegáti na mierových rokovaniach, „svätejšie než pre Francúzov Štrasburg, Méty alebo Verdun“.

Napriek svojmu krátkemu trvaniu začala SRR realizovať aj niektoré opatrenia známe z iných komunistických diktatúr. O čo presne išlo?

V prvom rade išlo o vyvlastnenie priemyslu a podnikov s aspoň dvadsiatimi zamestnancami, ďalej bánk, poisťovní, prepravných spoločností a veľkostatkov. Prijaté sociálne zákonodarstvo zvýhodnilo v každom ohľade najchudobnejšie vrstvy, pretože roľníci nemuseli platiť dane a ak mali nejaké dlhy, tie sa odpísali. Na druhej strane, mnohí drobní roľníci, ktorí očakávali prídel skonfiškovanej pôdy, zostali sklamaní, pretože vláda uprednostnila vznik poľnohospodárskych družstiev v štátnom vlastníctve. Tie mali primárne zabezpečiť zásobovanie miest a Červenej armády, preto združstevňovaniu roľníci nedôverovali. Oporou režimu sa tak stal mestský proletariát, ktorý bol navyše uspokojený vyvlastnením obytných budov. Spomedzi nových nájomníkov sa zvolili domoví dôverníci, ktorí vyberali nájomné aj od pôvodných vlastníkov nehnuteľností a odvádzali ho do štátnej pokladnice. Zaviedol sa osemhodinový pracovný čas, všeobecná pracovná povinnosť a nemocenské pokladnice. Asi najradikálnejší ekonomický zásah do každodenného života obyvateľov predstavovala nivelizácia platov a zavedenie štátom stanovených cien pre väčšinu tovarov. Náležitú pozornosť venoval režim indoktrinácii marxizmu-leninizmu do spoločenského vedomia obyvateľov prostredníctvom cenzurovanej tlače a propagandistických tlačovín. Žiaci boli poslaní na predčasné prázdniny, zatiaľ čo pedagogický personál mal cez leto zvládnuť ideologickú prevýchovu.

SRR napokon existovala len tri týždne. Ako zanikla?

Predstavitelia sovietskych republík (Ruskej, Maďarskej a Slovenskej) mali záujem o iniciovanie socialistických revolúcií v ďalších oblastiach, ako boli české krajiny, Poľsko či Rakúsko, čo bolo prirodzene v rozpore so záujmami víťazných mocností a nástupníckych štátov. Tie sa za každú cenu snažili zabrániť vzniku teritoriálneho koridoru medzi sovietskym Ruskom a strednou Európou, preto československá i rumunská armáda dostali povolenie na okupáciu rozsiahlych území v centrálnom Maďarsku. Práve v tomto období napríklad Beneš presvedčil dohodové mocnosti o tom, že Podkarpatská Rus musí prináležať Československu, inak bude boľševizmus naďalej prenikať do strednej Európy. Béla Kun napokon rešpektoval Dohodou stanovené demarkačné línie vrátane československo-maďarskej, čo spôsobilo, že vedenie Slovenskej republiky rád evakuovalo úrady do Miškolca, čím SRR zanikla. V Košiciach dokonca 2. až 7. júla pôsobila americká vojenská misia, ktorá dohliadala na to, aby nedošlo pri preberaní územia československými autoritami k prehnaným atrocitám.

Ako sa na SRR pozerala slovenská historiografia do roku 1989?

Existencia SRR ako prvej socialistickej diktatúry na území Československa sa v rokoch 1948 – 1989 dostala prirodzene do stredobodu marxistického variantu národného naratívu. Spracovanie dejín tohto štátneho útvaru predstavovalo dokonca jednu z priorít vtedajšej (česko)slovenskej historiografie, na ktorej pracovalo niekoľko prominentných ideológov ako Miloš Gosiorovský, Ľudovít Holotík, Martin Vietor, Michal Dzvoník, Jozef Klimko, ba dokonca i český historik Václav Král. Z ideologických dôvodov bolo potrebné zvýrazniť najmä uplatnenie sebaurčovacieho práva Slovákov a aktívnu úlohu Slovákov pri ustanovení SRR, čím sa snažili vyvrátiť „buržoáznu legendu“ o maďarskej okupácii časti československého územia. To, že budúce hranice medzi oboma rádovými republikami by s najväčšou pravdepodobnosťou značne znevýhodnili slovenské územie, ako ho poznáme dnes, bolo zamlčiavané. Rovnako sa inštrumentalizovalo s faktami ohľadne podpory režimu zo strany dotknutého obyvateľstva. Na konci 60. rokov v období pražskej jari mnohí historici prehodnotili svoje tvrdenia a priznali, že v historickom vedomí Slovákov Slovenská republika rád nezakotvila v pozitívnom svetle a je vnímaná predovšetkým ako snaha udržať územnú integritu Uhorska/Maďarska. Za normalizácie boli akékoľvek odchýlky od oficiálneho naratívu opäť odsúdené, pričom spolupráca Slovákov, Čechov a Maďarov pri šírení socialistickej revolúcie bola interpretovaná ako vzorný príklad robotníckeho internacionalizmu.

A čo po roku 1989?

Prirodzene, o čo viac sa režim štátneho socializmu v Československu snažil propagovať historický odkaz Slovenskej republiky rád, o to menší priestor tomuto epizodickému štátnemu útvaru venovali historici po roku 1989, ktorí sa zväčša vrátili k „buržoáznej legende“ z obdobia prvej ČSR o pokuse udržať Slovensko v rámci maďarského štátu.

Súvisel nejako vznik SRR so vznikom Slovenskej ľudovej republiky, známej aj ako Východoslovenská republika, v decembri 1918?

Jednoznačne. A to nemyslím ani tak z hľadiska personálnej kontinuity, ako z hľadiska kultúrno-historického a predovšetkým geopolitického. Dnešné východné Slovensko pokladáme za integrálnu súčasť slovenského národného teritória, ale v prvej polovici 20. storočia jeho štátna príslušnosť vôbec nebola jednoznačná. Pramenilo to z geopolitickej inklinácie tohto regiónu vrátane veľkej časti tu žijúceho slovenskojazyčného obyvateľstva k Budapešti, nehovoriac o početných enklávach Karpatských Nemcov a Židov, ktorí spolu s tunajšími Maďarmi podľa archívnych dokumentov evakuujúcej československej štátnej administratívy vítali maďarskú Červenú armádu „s delíriom jasotu“. Budapešť efektívne využívala výraznú absenciu „stredozápadoslovenského“ nacionalizmu v mentalitách východných Slovákov už za dualizmu. Vyhlásenie Slovenskej ľudovej republiky v decembri 1918 bolo akousi „maďarskou verziou“ uplatnenia sebaurčovacieho práva Slovákov, prijateľnou pre maďarské elity. Tie sa totiž nijako nemohli zmieriť s tým, že Slovákov prakticky ovládli namiesto nich Česi. Slovenskú republiku rád potom možno považovať za boľševickú modifikáciu maďarskej politiky voči Slovákom po prvej svetovej vojne. Čo však mali oba pokusy spoločné, bolo zvolenie si východoslovenskej oblasti ako kryštalizačného jadra pre budúce zjednotenie celého slovenského teritória. Z jednoduchého dôvodu: bolo vojensky ľahko ovládnuteľné a neexistovala tu výrazná opozícia zo strany slovenských nacionalistov.

Ondrej Ficeri

Foto – archív O. F.

je absolventom Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Po absolvovaní stáží na Karlovej univerzite v Prahe a Maďarskej akadémii vied v Budapešti pracuje ako historik v Spoločenskovednom ústave CSPV SAV v Košiciach, kde sa venuje regionálnym dejinám, interetnickým vzťahom a transkultúrnym štúdiám.

100 rokov Československa

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash