Čo trápi samosprávy viac, než že okres Sabinov nemá vlastného poslanca  

Autor je člen predsedníctva hnutia Progresívne Slovensko

Zakladateľ novej politickej strany Andrej Kiska vyjadril nedávno na sneme Združenia miest a obcí Slovenska presvedčenie, že náš štát potrebuje zmenu volebného systému, v dôsledku ktorej by vzniklo „v ideálnom prípade 79 volebných obvodov a aby každý okres mal svojho poslanca v Národnej rade“. Podľa neho je to „téma aktuálna, dôležitá a vyžaduje si celonárodnú diskusiu“.

Priznám sa, že uniklo mojej pozornosti dianie v krajine, ktoré by dosvedčovalo, že načrtnutá zmena volebného systému je aktuálna a dôležitá téma. A „celonárodná diskusia“ na túto tému presahuje hranice mojej fantázie. No keďže sa téme volebných systémov nijak zvlášť nevenujem, nebudem rozporovať potenciálny prínos reformy, po ktorej by svojho poslanca v Národnej rade mali nielen Malacky, ale aj Sabinov a Detva. Čosi k tomu napísali už iní, napríklad tu a tu.

Jedno však viem určite. Takáto zmena volebného systému neodstráni reálne problémy slovenských dedín a miest, ktoré majú s volebným systémom pramálo spoločné. Z dlhého zoznamu by som vybral nereálne očakávanie, že všetky obce, aj tie s dvesto obyvateľmi, aj tie s dvomi tisícmi budú schopné rovnako plniť všetky kompetencie, ktoré im ukladá zákon. Neboli a nebudú, lebo od ich veľkosti závisí množstvo peňazí, ktoré im z podielových daní a dotácií pritečie do kasy. A za pätnásť eur sa jednoducho nedá urobiť to isté ako za tisíc päťsto.

Keď je reč o peniazoch, nemožno nespomenúť eurofondy. Počul som nejedného starostu povedať niečo v zmysle „nenechám sa zavrieť“, keď je reč o prefinancovaní projektov pre obec z eurofondov. Ich skúsenosť je totiž taká, že to nejde bez sprostredkovateľskej firmy, ktorá zabezpečí schválenie žiadosti. No požaduje za to, že verejné obstarávanie bude plne v jej réžii. A teda s vysokou pravdepodobnosťou zmanipulované, pričom starosta sa ako štatutár zodpovednosti nevyhne.

Nikto sa tiež nezaoberá skutočnosťou, že niektoré obce sa nemôžu pustiť do náročnejších projektov za státisíce či pár miliónov eur, pretože povinné, hoc len päťpercentné spolufinancovanie si na rozdiel od veľkých miest s veľkými rozpočtami nemôžu dovoliť.

Sú aj obce a mestá, ktoré majú peňazí dosť, no plytvajú nimi, podpisujú nevýhodné zmluvy, neplnia, čo im zákon ukladá, a na sťažnosti obyvateľov zvysoka kašlú. Nemalo by sa to stávať, lebo obce a mestá majú svojich hlavných kontrolórov, ktorí by mali na takéto neplechy poukazovať, a tým im zamedziť. Lenže v realite sú zamestnancami obecného (alebo mestského) úradu, t. j. starostu, a ak sa rozhodnú robiť svoju prácu poriadne, musia rátať, že ich nadriadený a s ním celý úrad mu urobia zo života peklo. Navyše, hlavného kontrolóra volia poslanci zastupiteľstva, a nie vždy je u nich vôľa zvoliť takého, ktorý bude svoju funkciu vykonávať nezávisle.

Toto je len pár chronických chorôb, ktorými trpia slovenské samosprávy a treba ich vyliečiť. Niekto by mohol povedať: ale veď keď každý okres bude mať svojho poslanca, títo sa skôr budú zaoberať problémami, o ktorých som písal vyššie, pretože k nim budú bližšie. Možno. Moja otázka však je, prečo by sme ľudí mali nechať čakať až do čias po voľbách v roku 2024 – po zmene volebného systému?

O čosi vecnejší od Andreja Kisku bol v nedávnom rozhovore trenčiansky primátor Richard Rybníček. Aj on z nejakého dôvodu hovorí o zmene volebného systému, no zaoberá sa aj tým podstatným: odstránením rôznych nespravodlivých a nefunkčných prvkov vo vzťahu medzi samosprávami a štátom, na ktoré na konci dňa vždy doplatí občan. Doba dozrela na reformu tohto vzťahu už dávno. A dnes je šanca, že v budúcom parlamente bude dosť politikov, ktorí ju aj presadia.