Šesť rokov od Moldavy: Musíme zastaviť tých, čo zneužívajú políciu

Autorka je bývalá ombudsmanka

„Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Presne to sa uvádza v článku 12 ods. 2 našej ústavy.

Túto spomienku na použitie ozbrojenej policajnej sily, teda štátnej moci voči vlastným občanom na Budulovskej ulici v Moldave nad Bodvou v júni 2013, som mohla začať aj inými citátmi z našej ústavy. Napríklad výdobytkom ešte z čias Francúzskej revolúcie, ktorý je zhmotnený v prvom odseku toho istého článku Ústavy Slovenskej republiky: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

My verejnosť môžeme – a asi by sme aj mali – o týchto vetách a o ich zmysle diskutovať. Ale orgány nášho demokratického a právneho štátu nie. Tie sú nimi totiž viazané. Sú povinné konať iba podľa nich a zákona, a vždy iba v ich zmysle, nijako inak. Práve v tom je podstata právneho štátu. Polícia, prokuratúra ani súdy nie sú výnimkou, naopak, ochranu základných práv a slobôd každého jedného človeka majú vo svojom konaní garantovať z úradnej moci.

Policajnú silu limituje zákon

Kedy je demokratický a právny štát oprávnený použiť svoju ozbrojenú moc voči civilom? Kedy by mohlo niekoľko desiatok plne vyzbrojených policajtov s policajnými psami prečesať váš dom či záhradu? A odviesť napríklad vášho muža alebo syna na políciu, niekoľko hodín ich tam držať a v noci ich pustiť domov?

Takúto policajnú akciu možno zákonom dovoliť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia, majetku osôb, na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku a na ochranu práv a slobôd iných. A uskutočniť ju možno iba vtedy, ak účel nemožno dosiahnuť inak. A pri uskutočňovaní takéhoto nevyhnutného zásahu má štát, teda jeho orgány, povinnosť zabezpečiť, aby bol zásah primeraný z hľadiska nevyhnutnosti.

Predviesť osobu na políciu možno iba zo zákonom ustanoveného dôvodu a iba vtedy, ak účel predvedenia nemožno dosiahnuť inak. Ak je dôvodom iba zistenie totožnosti, tak tento úkon a ani čakanie naň nesmú trvať hodiny. Inak pôjde o zásah do základného práva na osobnú slobodu.

V Moldave policajtov zákon nebrzdil

Ak toto všetko v našom štáte platí, potom o čom vypovedajú nasledovné známe a preukázané skutočnosti?

Polícia pripravila podľa interného predpisu plánovanú policajnú akciu. Jej názov bol represívna. Bolo do nej nasadených viac ako 60 policajtov, policajné psy a viac ako 20 policajných áut. Akcia, o ktorej píšem, sa uskutočnila v júni 2013 v Moldave nad Bodvou na ulici Budulovská. Bolo to podvečer, trvala viac ako polhodinu. Počas akcie podľa údajov civilných osôb došlo k ich bitiu aj k poraneniu niekoľkých civilných osôb, k vniknutiu policajtov do obydlí, k predvedeniu niekoľkých osôb na políciu, kde ich za zvláštnych okolností držali niekoľko hodín.

Polícia v prípade Moldavy neskôr uvádzala, že to nebola represívna, ale pátracia akcia. Policajti údajne pátrali po hľadaných osobách a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti. Z policajných materiálov o príprave policajnej akcie to však nevyplývalo. Vo svojom spise o príprave policajnej akcie policajti nemali operatívnu informáciu o žiadnej z hľadaných osôb, že by sa v čase akcie mala nachádzať v lokalite policajného zásahu na Budulovskej ulici, a nemali v ňom ani informácie o konkrétnych veciach, ktoré mali policajti v priebehu akcie hľadať, ani údaje, z akej konkrétnej trestnej činnosti tieto veci pochádzali. Bezprostredne pred policajným zásahom sa na Budulovskej ulici neudiala žiadna mimoriadna udalosť a nedošlo ani k ohrozeniu verejného poriadku, ktorý by si vyžadoval policajný zásah.

Budovanie policajnej autority v demokracii

Výsledkom policajnej akcie bolo, že policajti nenašli žiadnu z hľadaných osôb, ako ani žiadnu vec pochádzajúcu z bližšie nešpecifikovanej trestnej činnosti. Napriek tomu vtedajší policajný prezident pre médiá uviedol, že policajná akcia bola úspešná. Odôvodnil to tým, že policajti si ňou zdvihli autoritu. Okrem iného v tom čase zaznelo, že podobných policajných zásahov robí polícia desiatky. To sa potvrdilo. V osadách.

Pamätám si, ako sa Výbor NR SR pre ľudské práva zachoval, keď na základe mimoriadnej správy verejnej ochrankyne práv prerokúval túto vec. Odhlasoval si, že na rozdiel od vtedajšieho ministra vnútra prítomní Rómovia, ktorí boli predmetom zásahu, nedostanú pred výborom slovo. Žiadna komisia ani prieskum poslancov sa nekonali. Veď nešlo o tému, ktorá by rozrušila väčšinovú spoločnosť: o netransparentné tendre či eurofondy, ale išlo o Rómov. Rovnako dopadla aj správa o diskriminácii rómskych detí v školskom vzdelávaní.

Podstatu razie nik nepreskúmal

Nevie sa dodnes, a to je už šieste výročie tohto policajného zásahu, ktorý orgán štátu vlastne preskúmal, či na vydanie rozkazu na takýto policajný zásah voči civilom boli splnené prísne právne kritériá platné v demokratickom a v právnom štáte. Boli to policajná inšpekcia, prokurátor, ktorí to preskúmali a odobrili policajný postup svojím podpisom? Považovali teda tento policajný zásah za nevyhnutný v demokratickom a právnom štáte?

Z policajných dokumentov o akcii vyplýva, že išlo o plánovanú represívno-policajnú akciu. Také sú bežné v diktatúrach. Represívne policajné akcie. Až dodatočne a pod tlakom verejnej mienky ako dôvod akcie polícia začala uvádzať, že jej účelom bolo pátranie po hľadaných osobách a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti. Tomu však nezodpovedali policajné dokumenty z jej prípravy. A napokon ani jej priebeh. Ak by preto niektorý orgán tieto tvrdenia preskúmal vo svetle faktov, zistil by, že toto určite nebol ten dôvod, pre ktorý bol vydaný rozkaz na zásah na Budulovskej ulici.

Výsledkom práce vyšetrovateľov aj prokuratúry je, že dnes stoja niekoľkí z tých, na ktorých bol policajný zásah vykonaný, pred súdom za krivú výpoveď o ňom.

Právnici, vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia, položte si, prosím, tieto otázky: Je z právneho hľadiska vôbec možné, aby civili, voči ktorým bol zásah uskutočnený, spáchali trestný čin krivej výpovede aj v tom prípade, ak by sa v konaní preukázalo, že zásah, o ktorom vypovedali, bol v demokratickom a právnom štáte nedovolený, napríklad preto, lebo v danej situácii vôbec nebol nevyhnutný? Spáchali by obžalovaní trestný čin krivej výpovede aj vtedy, ak by sa preukázalo, že účel, ktorý sa mal zásahom dosiahnuť, bolo možné dosiahnuť aj inak? A spáchali by obžalovaní trestný čin krivej výpovede aj v prípade, ak by sa preukázalo, že zásah bol voči nim uskutočnený neprimeraným spôsobom a neprimeranými prostriedkami?

Dobrí právnici poznajú správne odpovede. Poznajú, ale najmä cítia ich aj dobrí ľudia. Je jasné, že v orgánoch a inštitúciách, ktoré majú zabezpečovať ochranu základných práv a slobôd nás všetkých, sú aj takí ľudia, ktorí nariaďujú neoprávnené používanie štátnej moci na represiu, diskriminovanie a šikanovanie jednotlivcov, ako aj časti obyvateľstva. Sú medzi nimi aj takí, ktorí to prikrývajú, a tým umožňujú zneužívanie polície a policajtov, čím potom chránia vykonávateľov. Týmto konaním však nezvyšujú autoritu polície ani štátu, ale práve naopak – veľká časť verejnosti im prestáva dôverovať. Je čas to zmeniť.