Denník N

Rodinné obedy

Ilustrácia: Petra Lukovicsová
Ilustrácia: Petra Lukovicsová

Rád by som bol zase súčasťou veľkého a mierne hašterivého rodinného obeda.

Bol som jediné dieťa starších rodičov, a kým som nezažil veľké obedové seansy manželkinej rodiny, nevedel som, o čo prichádzam. Spoločný obed rozvetvených príbuzných vždy predstavuje jedinečnú zmes napätia, slávnostnosti a pohotového hasenia príležitostných požiarov. Každá väčšia rodina totiž vytvára zložitý systém vzájomných sympatií a antipatií, spojenectiev, krehkej tolerancie a potláčaných emócií, ktoré občas dramaticky vybublú na povrch. Pozícia priženeného cudzinca ponúka istý nadhľad, najmä ak o našich obedových stretnutiach hovorím už viac-menej v minulom čase.

V hlavných úlohách vystupovali predovšetkým manželkina deväťdesiatročná ómama a jej dve šesťdesiatročné deti – moja úžasná svokra a jej ešte úžasnejší brat. Fascinovalo ma, že aj v šesťdesiatke zostali pre svoju mamu stále deťmi, ktoré je nutné neustále napomínať – ako nesprávne sedia, ako sa nahlas smejú a sŕkajú polievku, ako veľa a hlavne zbytočne rozprávajú, prečo si, preboha, nedajú ruku pred ústa, keď kašlú, a podobne… Stačil jeden vyčítavý pohľad deväťdesiatročnej ómamy a šesťdesiatroční súrodenci sa zmenili na vzdorovitých pubertiakov.

Moje indiánske meno v tomto spoločenstve by mohlo znieť „ten, komu najviac chutí“ alebo „ten, kto hovorí čudné veci“. Moji svokrovci dlho nechápali, prečo na jednoduché otázky – napríklad čomu sa momentálne venujem, odpovedám okamžitou fabuláciou, že uvažujem nad založením slimačej farmy. Slimáky sú jednoznačne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie