Žid, komunista alebo človek?

Autor je historik, Filozofická fakulta UK

Koniec prvej svetovej vojny na jeseň 1918 neznamenal koniec bojových operácií, ale ani násilia páchanom na civilnom obyvateľstve. Obsadzovanie Slovenska československými jednotkami pod vedením dohodových mocností skomplikoval boľševický prevrat v Budapešti a protiútok maďarskej Červenej armády. Boje medzi československými a maďarskými oddielmi boli neľútostné a medzi veteránmi kolovali ešte oveľa neskôr strašidelné historky o kaličení vojnových zajatcov a obetí.

Násilie sa však neobmedzovalo iba na maďarské oddiely. Československé úrady zriadili v pevnosti Terezín – až do apríla 1918 v nej bol väznený vrah následníka trónu Františka Ferdinanda Gavrilo Princip a neskôr sa stala smutne známou ako „vzorový“ nacistický koncentrák – internačný tábor pre rukojemníkov zo Slovenska. Transporty s týmito podľa nových úradov nespoľahlivými osobami sa opakovane stávali terčom surových útokov československých vojakov.

Podľa správy britského chargé d’affaires Cecila Goslinga boli v tom čase československí dôstojníci aj vojsko úplne demoralizovaní, mnoho z nich vraj bolo za neposlušnosť i popravených. Zdá sa, že s tým súviseli tiež protižidovské a antiboľševické nálady časti českých a slovenských vojakov. V materiáloch Vojenskej kancelárie prezidenta Masaryka sa nachádzajú hlásenia, podľa ktorých sa českí vojaci na mnohých miestach Slovenska zúčastňovali na rabovačkách u židovských krčmárov a obchodníkov, ktorí boli vtedajšou propagandou ministerstva pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom vykresľovaní ako úžerníci a udavači. Po prevzatí moci Bélom Kúnom sa k tomu pridružilo obvinenie, že Židia zorganizovali v Budapešti revolúciu, aby si podriadili nielen Maďarov, ale i ostatné národy strednej Európy.

Tejto propagande, zdá sa, podľahol aj český legionár Karel Horák, ktorý v júni 1919 pri šarišskej obci Víťaz zajal siedmich židovských civilistov a obvinil ich zo špionáže v prospech maďarských boľševikov. Vymámil od nich cennosti a spolu s ďalšími vojakmi ich postrieľali. Nasledovalo rabovanie židovských domov a celá udalosť pripomínala skôr ukrajinské pogromy než zrod stredoeurópskej demokracie. Židovská tlač a ľavicoví poslanci parlamentu rozvírili hladinu verejnej mienky, ale ich volanie po spravodlivosti nebolo vyslyšané: Horák ušiel do zahraničia a hoci ho po návrate v roku 1930 opakovane postavili pred súd, porota ho oslobodila a rozsudok potvrdil aj Najvyšší súd v Brne.

Horákov prípad mal nečakanú, dokonca dvojnásobnú dohru, ktorá veľa vypovedá o ideologických kotrmelcoch dejín 20. storočia. Už niekoľko mesiacov po medializovanom procese s Horákom četníci na mnohých miestach Slovenska zatýkali židovských občanov, bývalých rakúsko-uhorských dôstojníkov a obviňovali ich zo zverstiev, páchaných na civilnom obyvateľstve v čase prevratu na jeseň 1918. Toto prevracanie rolí obetí a páchateľov – také typické pre antisemitizmus – zastavilo až ministerstvo spravodlivosti v obave o dobré meno Československa v zahraničí.

Na obete masakry vo Víťazi sa nezabudlo ani po druhej svetovej vojne. Komunistický režim, ktorého ideológovia sa radi odvolávali na Maďarskú, respektíve takzvanú Slovenskú republiku rád, postavil obetiam neďaleko obce mauzóleum. Na ich židovský pôvod sa však zjavne malo zabudnúť – vzhľadom na holokaust by totiž mohol konkurovať kultu komunistických mučeníkov.

Zavraždení židovskí civilisti však nepodnecovali iba prevracanie rolí obetí a páchateľov. Jedným z ich nepriamych advokátov sa stal aj nadaný spisovateľ Ján Hrušovský, ktorý krátko po tragických udalostiach vo Víťazi uverejnil v oficiálnom Slovenskom denníku poviedku s lakonickým, no veľavravným názvom: Žid.

Na rozdiel od katolíckeho farára a neskoršieho ľudáckeho poslanca Antona Šaláta, ktorý vo svojej insitnej próze Boľševická víchrica v Detve (1928) maľoval sprisahanie neznabožských „židoboľševikov“ proti zbožnému ľudu a jeho ešte zbožnejším vodcom, Hrušovský v sebe prekonal zakorenené predsudky a poukázal na neľudskosť vojny, ktorá pri svojich obetiach nerobí rozdiely.

Hrušovský vo svojej poviedke kritizuje defetizmus časti československých vojakov, ktorí sa napriek silným rečiam nijako nelíšili od toľko hanobených „Rakušákov“. Hrdinom poviedky je zajatec, údajný špión, ktorého eskortujú z oblasti bojov v okolí Zvolena do zázemia v Turci. Iná skupina vojakov sa na zajatca vrhne s nadávkami ako „Smradľavý Žid!“ a týra ho. Hrušovský načrtáva utrpenie zajatca s naturalistickou neúprosnosťou. Trýznitelia z neho vytlčú posledné zvyšky ľudskosti, takže z neho zostane iba chvejúca sa, dožívajúca masa. Hrozný omyl je nezvrátiteľný: po poprave Židovi vo vrecku nájdu list, ktorý chcel doručiť matke a v ktorom ju prosí, aby vzhľadom na blížiacich sa boľševikov za ním necestovala.

História má, žiaľ, aj temné stránky. Ak sa z nej chceme poučiť, nesmieme celkom podliehať zvodom triumfálnosti. Hoci bola Československá republika projekt, na ktorom oprávnene budujeme svoje demokratické tradície, táto idea sa nepresadzovala ľahko. Nešlo o nijaké dopredu dané víťazné ťaženie dejín. Jej odkaz spočíva skôr v hľadaní a akceptovaní kompromisov a v boji s predsudkami. Sám Masaryk si svoje morálne renomé musel doslova vydupať, v neposlednom rade obhajobou krivo obvineného Žida Leopolda Hilsnera. Podobne sa v kritickej chvíli zachoval aj Ján Hrušovský – i keď jeho neskoršie osudy ukazujú, že morálny kapitál sa opotrebúva a treba ho neustále obnovovať…