V Medzeve ako doma
Mal som pocit, akoby som bol v detstve, akoby tu bola moja stará mama, moje milované tety a strýčkovia a celá naša rozvetvená rodina.
Vstávať inokedy, ako sa človek zobudí, je jeden zo základných momentov zotročovania ľudstva. Napadlo mi, keď som sa včera o pol desiatej vyspatý do ružova zobudil zo sladkého spánku. Pomerne máraiovská myšlienka. Ale prečo nie, som už niekoľko dní v Košiciach. V piatok sa tu otváral filmový festival Art Film a v sobotu som vo Východoslovenskej galérii otváral svoju výstavu Putujúce duše, ktorá je súčasťou festivalu, a je to tu fajnové.
Fajnové ako z Máraiovej knihy.
Mesto s krásnymi starými domami a plné kaviarní s terasami, kde sedia domáci a prípadne festivaloví hostia. Ležérna atmosféra s budapeštianskym fleurom, ako keď som bol malý s mamou v Pešti, alebo ako v Bratislave pred rokmi, kým ju nezaplavili hordy dvadsaťštyrihodinových turistov. Musíme si dať pozor, lebo ako hovorí Márai, keby neboli kaviarne, nebola by literatúra. Mimochodom, má tu krásne múzeum v dome, kde býval. Múzeí a galérií je tu niekoľko, teda v dobrom pomere k tým kaviarňam. Opakujem: fajnové.
Tajomný nedeľný výlet s priateľom Kamilom a Stephanom do blízkeho Medzeva. Kamil zorganizoval stretnutie Stephana Wackwitza s pánom Walterom Bistikom v príjemnej kaviarni v Medzeve. Deväťdesiatročný pán Walter mu elegantnou nemčinou rozprával o histórii svojej rodiny a blízkych až do trinásteho storočia. Vonku šľahala letná búrka – a hromy a blesky v kruhu obchádzali mestečko, v ktorého strede sme sedeli a popíjali fajnú kávičku. Mal som pocit, akoby som bol v detstve, akoby tu bola moja stará mama, moje milované tety a strýčkovia a celá naša rozvetvená rodina. Mal som pocit, akoby som bol doma, akoby som bol v bezpečí.
Mal by som napísať aj o obraze. Je ich tu veľa a samé dobré. Maliari po stáročia zobrazovali Košice, ich krásne obyvateľky a mystickú krajinu na všetky strany, kam dohliadnete.
Dlhý rad úžasných umelcov nemá konca-kraja. Menovať ich by znamenalo riziko, že na niekoho zabudnete. Tak za všetkých aspoň jeden, Anton Jasusch so svojím Putovaním duší (Vandrovanie duší/Blúdenie duší/Kolobeh života), ten síce je v SNG, ale Jasusch ho namaľoval v roku 1924.
Nebudete mi veriť, ale keď som dával názov svojmu obrazu, vôbec som si nespomenul na názov toho Jasuschovho obrazu.
Myslel som len na sedem tekvíc letiacich jesennou oblohou kamsi do ďalekého ďaleka vysokej modrej oblohy, za všetky obzory a ešte ďalej do tej najprázdnejšej ničoty, ktorá v sebe ukrýva všetko a nič.
Tak ak toto je nič, úplne mi to stačí. Je toho dokonca oveľa viac, ako by som dokázal postihnúť zmyslami a zachytiť štetcom.
Fajnová nirvána.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
