Partizán Tibor Donoval: Recitoval som Zdravas a z guľometu pálil na pancieráky

Keď sa hovorí a píše o partizánoch, znie to všetko tak dobrodružne a hrdinsky. Pre nás to však nebolo vždy také. Boli sme mladí, neskúsení a často sme mali strach. Mali sme za úlohu prepadávať, strieľať, klásť míny. Robiť veci, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo. Neboli sme na to stavaní. Málokto z nás bol.

K partizánom sme s kamarátmi nastúpili ako osemnásťroční chlapci. Najprv to pre nás bol ohromný zážitok, čosi ako mládežnícky tábor. Bývali sme pod stanmi vyrobenými z padákov a učili sme sa strieľať z celkom nových zbraní.

Ešte si pamätám vôňu svojho prvého, čerstvo navazelínovaného guľometu. No všetky detské sny nás opustili, keď sme sa prvýkrát ocitli v skutočnom boji. Oproti naozajstným vojakom sme boli takí srandovní chlapci, skupina spolužiakov z meštianky.

Všetci sa rozutekali

Prvý raz sme zažili naozajstnú akciu, keď sme pochodovali na Poprad. V jednej zo zákrut sa oproti nám z ničoho nič vyrútili dva nepriateľské pancieráky. Všetci okolo mňa sa rozutekali. Ako keď strelíš do vrabcov. Ostal som sám, skrytý za dvoma maličkými stromami pri ceste. V jednom momente som začal sám od seba páliť z guľometu.

Pamätám si, že som sa snažil modliť, no nevedel som si spomenúť na celý Zdravas. Tak som si dookola opakoval iba „Svätá Mária, Svätá Mária…“. Mal som horúcu hlavu, vypálil som asi jedenásť zásobníkov. Vytrhol ma z toho až krik nadporučíka: „Donovale, přestaňte střílet!“

Až vtedy som si uvedomil, že môj guľomet zahnal tie dva pancieráky. Pochopil som, že sa to dá, keď aspoň jeden človek nájde odvahu. Ak by boli všetci utiekli, tak nás tam do jedného pobijú.

Hnusná robota

Neskôr sme spoločne s niekoľkými priateľmi prestúpili k mínerom. Varovali nás, že je to nebezpečné. Mali spočítané, že úmrtnosť mínerov je až 50 percent. Bolo to podobne riskantné ako pre pilotov, ktorí bombardovali z Anglicka.

Vrecká s dynamitom sme nosili na chrbtoch. Vyzeral ako mydlo. Mali sme ho v jame ukrytého toľko, akoby vojna mala trvať tridsať rokov. Výbušninu sme ukladali vedľa ciest.

Pracovali sme potichu a v tajnosti. Často sme mali za úlohu vyhadzovať do vzduchu vlaky. Znamenalo to čakať hodiny za kríkom v snehu na ten pravý transport, a keď bol v polovici, potiahnuť 300-metrový drôt od míny. Potom sa pozerať, ako sa to všetko rúca. Bola to hnusná robota.

Skúsenosti sa mi ale zišli aj po Povstaní. Nemci zamínovali mostík, ktorý viedol na stanicu v Podbrezovej. Jednu noc sme s kamarátmi pekne tie ich míny povyberali a prestrihli rozbušky. Nemci si mysleli, že to majú zamínované, a keď ustupovali, tak to všetko vyhadzovali do vzduchu. Tento most ale ostal celý, zachránili sme ho.

Ženy v Povstaní boli vzácnosť, ale v našej skupine sme jednu mali. Priezvisko si nepamätám, my sme ju volali Partizánka Števka. Pochádzala z Poľska. Bolo to dievča nášho hlavného mínera Tibora. Obaja boli židovského pôvodu, vzdelaní a statoční ľudia. Ona k nám utiekla z tábora v Poľsku a ovládala nemčinu, on bol pravdepodobne z Novák.

Neviem, kde sa spoznali, ale bola to veľká láska. Tvorili pár a celý štáb to rešpektoval. Nebolo bežné, aby vo vojne boli muži spolu so ženami. Ale pri nich všetci urobili výnimku.

Števka bola veľmi statočná. Nikdy nechcela, aby ju vynechávali z akcií. Do všetkého sa zapájala, chcela byť bojovníčka, rovnako ako chlapi okolo nej. Tibor sa ju snažil chrániť, vždy dobre zvážil, akej akcie sa má zúčastniť.

Nechcel, aby sa na nočných akciách motala okolo mín. Bál sa, že by pri tom mohla zahynúť, tak ju nechával zaisťovať. Míneri vždy mali z každej strany niekoho, kto ich kryl.

Našli sme len rozváľanú cestu

Tibor bol z nás najskúsenejší. Raz bol v skupine, ktorá kládla mínu asi kilometer od nás. Vtom sa ozval obrovský výbuch. Bolo to ako bomba, nikto nevedel, čo sa stalo. Videli sme, že tam nastal pohyb, lietali svetlice, tak sme sa predčasne vrátili. Na mieste, kde sme nechali ich skupinu, sme našli rozváľanú cestu. Najprv sme si mysleli, že na mínu nabehlo nejaké auto a vybuchlo. Nikto neveril, že by sa Tiborovi mohlo stať nešťastie.

Cestou späť sme mali styčný bod v jednej kolibe. Tam sme stretli Rusa, ktorý túto skupinu istil. On nám povedal, že sú mŕtvi. Že im vybuchla mína a skrátka ich už niet.

Števka sa vtedy psychicky zrútila. Bolo to strašné. Zháňali k nej aj lekára. Bola úplne bez seba. Pamätám si na ten jej prázdny pohľad…

O týždeň, možno o desať dní, sme sa vracali na náš štáb v Starých Horách. Šli sme cez kopec Krížna, ktorý je asi 1400 metrov nad morom. Bol koniec októbra a nás prekvapila strašná zima. Pršalo a všade bolo bahno. Narazili sme na nejakú chatu, kde sme našli mnoho ľudí schovávať sa pred zimou.

Bolo ich tam asi tristo. Nedalo sa ani sadnúť, ani ležať, boli sme tam natlačení ako sardinky. Hovorím kamarátom: „Mne sa to tu nepáči. Keď nás tu teraz nájdu Nemci, tak nás všetkých postrieľajú. Ja idem preč, chlapci. Ak chcete, poďte so mnou.“ Tak sme sa vybrali. Števka tam bola tiež, ona však ostala. Len čo sme zašli asi päťsto metrov, ozvala sa strašná paľba. Obkolesila to tam protipartizánska skupina. Bol to masaker.

Zázrak

So Števkou som sa stretol až tesne pred príchodom Červenej armády, keď robila rozviedku. Bol som prekvapený, že ju vidím živú. Hovorila mi, ako to prebehlo. Bola taká zlomená z toho smútku za Tiborom, že jej bolo všetko jedno. Všetci utekali, ona však vypochodovala z tej chaty krokom.

Vyšla normálne cez hlavný vchod. Pomaly kráčala a kráčala ďalej napriek strelám. Čakala, kedy dostane zásah. Dodnes neviem, ako je možné, že prežila. „Tibor, ja som tak chcela umrieť,“ hovorila mi po rokoch. „Bola som na tisíc percent presvedčená, že to neprežijem a ostanem tam. Musel sa stať zázrak.“