Orbánov režim znamená aj falšovanie histórie a kult osobnosti
Ako najodvážnejší rečník na pohrebe Imreho Nagya si Orbán zaslúžil všetku úctu. Na rozdiel od oficiálnej verzie však komunistov neporazil sám.
Občania Česka a Slovenska si na oslavu okrúhleho výročia pádu komunizmu počkajú ešte niekoľko mesiacov. Obyvatelia Maďarska a asi aj mnohí Maďari v susedných štátoch si takéto výročie pripomenuli už túto nedeľu. Presne pred tridsiatimi rokmi 16. júna sa v Budapešti konal slávnostný pohreb bývalého premiéra Imreho Nagya a jeho druhov, hrdinov protikomunistickej revolúcie v roku 1956.
Maďarský prechod k demokracii bol pozvoľnejší ako ten československý, neviaže sa k jedinému vrcholnému dátumu ako Nežná revolúcia. Najviac sa však k významu nášho 17. novembra v Maďarsku blíži práve 16. jún. Pohreb za účasti asi 250-tisíc osôb sa premenil na dôstojnú demonštráciu odporu voči komunistickému režimu a predznamenal pád diktatúry.
Zaujímavé je, že historický význam udalosti si neuvedomovalo nielen niekoľko stoviek agentov komunistickej tajnej polície, ktorí sa v dave pohybovali a ktorých nudné, rutinné hlásenia bádatelia študovali. Úplne to nedochádzalo ani špičkám vládnucej komunistickej strany, ktoré napokon museli s pohrebom súhlasiť.
Poľutovaniahodné udalosti
Ich vláda pritom čelila nielen davu v uliciach, ale práve prišila aj o zdanie akejkoľvek legitimity. Pravý charakter udalostí z roku 1956 bol jedným z posledných tabu neskorokádárovského obdobia, v ktorom sa inak dalo hovoriť aj vedecky bádať o niečo slobodnejšie ako na sever od Dunaja.
Ku koncu sa už síce režim rok 1956 neodvažoval nazývať kontrarevolúciou (v oficiálnych prejavoch toto označenie nahradil patvar „poľutovaniahodné októbrové udalosti“), ale stále sa udržiavala téza, že potlačenie povstania pomýlenej menšiny národa bolo nutné a legitímne.
Stále sa tvrdilo, že iba prevzatie moci Jánosom Kádárom a ortodoxným krídlom komunistickej strany s pomocou sovietskych tankov zabránilo chaosu
