Denník N

Chápem, prečo spolupracoval so Stasi, hovorí režisér filmu o nemeckom Nohavicovi

Andreas Dresen. Foto - Goethe Institut / Mišenka Plantážnik
Andreas Dresen. Foto – Goethe Institut / Mišenka Plantážnik

Veľa ľudí si myslelo, že dokáže systém reformovať zvnútra, hovorí autor filmu Gundermann Andreas Dresen.

Cez deň pracoval v povrchovej bani na obrovskom bagri a večer skladal a hral piesne so svojou skupinou. Gerhard Gundermann bol prototypom občana Nemeckej demokratickej republiky (NDR), o ktorého sa musela zaujímať tajná polícia Stasi. Či už ako o podvratný živel, alebo ako o možného informanta.

Gundermann sa nakoniec stal spolupracovníkom východonemeckej ŠtB v idealistickej predstave, že bude môcť niečo zmeniť. Po roku 1989 je konfrontovaný so svojou činnosťou a verejne k nej zaujíma postoj. Životná story, ktorá má paralely s českým pesničkárom Jaromírom Nohavicom.

Nemecký režisér Andreas Dresen spracoval Gundermannov príbeh a za svoj film získal – okrem veľkého ohlasu – šesť ocenení v národnej cene Deutscher Filmpreis 2019. Minulý týždeň prišiel režisér svoj film predstaviť do Bratislavy.

V diskusii k jednému rozhovoru s vami zaznela otázka, prečo sa dnes stále rieši NDR a nie nemecká súčasnosť alebo budúcnosť. Že z toho sa nič nedozvieme a je to úplná strata času. Čo si o tom myslíte?

Keď žijeme bez minulosti, tak nemáme ani žiadnu budúcnosť. Len z dejín sa dá niečo naučiť a robiť nejaké závery. My v kine nerozprávame historické príbehy preto, že chceme nejako ilustrovať dejiny. Ale preto, lebo si myslíme, že tieto príbehy obsahujú niečo výnimočné a vyžarujú do súčasnosti. Dá sa z nich niečo naučiť o ľudských spôsoboch správania. Napríklad to, aký malý krok môže viesť k zrade. Preto uvedený postoj považujem za krátkozraký. Navyše práve zažívame, že mnohí ľudia na východe Nemecka očividne nie sú spokojní so svojou situáciou. A mali by sme sa pozrieť na to, z čoho to pramení.

Váš film Gundermann vyvolal veľký ohlas. Počítali ste s tým?

Určite som neočakával takú veľkú a širokú reakciu. O tento film sme dlhé roky bojovali a vždy nás sprevádzalo viac pochybovačov ako podporovateľov. Pýtali sa, prečo to chceme vlastne rozprávať a koho to má zaujímať. Keď vám to niekto dostatočne dlho hovorí, tak si to sami začnete myslieť. Preto som bol skeptický aj v tom, či film vyvolá nejakú odozvu. Myslel som si, že na Východe nájde nejakú malú skupinu fanúšikov a na Západe bude čeliť skôr odporu. Distribútor však filmu veril a ľudia naozaj prišli. Veľmi ma to prekvapilo. Ešte nikdy som nemal na svoj film takú širokú odozvu. A to či už vo forme mailov, listov, alebo spoločenskej debaty.

Herec Alexander Scheer ako Gundermann. Foto – Peter Hartwig/Pandora Film

Čo tú odozvu spôsobilo?

Niekedy musíte mať s filmom šťastie. Nám sa podarilo vstúpiť do prebiehajúcej spoločenskej debaty. Film vyšiel v momente, keď sa niektorí politici začali pýtať – hoci veľmi neskoro –, že čo sa to na tom východe Nemecka vlastne deje. My sme do toho prispeli s príbehom, ktorý veľa ľudí oslovil a začali sa ním zaoberať.

Myslel som si, že zo Západu príde odpor v zmysle, že relativizujeme vinu ľudí zo Stasi. Presne to sa mi stalo v roku 1994 s televíznym filmom, ktorý mal podobný príbeh. Teraz nič také neprišlo. Ľudia zo Západu mi písali, že cez tú rozporuplnosť zobrazenej situácie v NDR získali lepší prístup k Východu. Teraz to mohli lepšie pochopiť, keďže videli, s čím tam mali ľudia do činenia. Premiéru filmu sme urobili na Západe a navyše v baníckom regióne pri Essene. Mali sme veľa reakcií od ľudí, ktorí sa s tým úplne identifikovali.

A ako reagoval východ Nemecka, ktorého sa film bezprostredne dotýka?

Na Východe to bolo veľmi intenzívne. Päť až desať percent divákov film odmietlo. Jedni tvrdili, že o takomto špicľovi zo Stasi by sa nemal robiť žiadny film a že sa tým znevažujú jeho obete. Druhí hovorili, že je tam tej tajnej polície príliš veľa a že chudák Gundermann, veď on robil také pekné piesne. Všeobecne sme však mali veľmi silné emocionálne reakcie od generácie, ktorá sa socializovala v polovici 70. rokov. Od nich som dostal väčšinu listov. Jedna žena mi napríklad napísala, že po zmene režimu úplne potlačila svoju minulosť v NDR. A že náš film sa jej zvláštnym spôsobom dotkol a pripomenul jej niečo, čo jej nebolo vedomé. Znovu tak vo svojom živote niečo objavila.

Aj v česko-slovenskej kinematografii je veľa filmov o socialistickej minulosti či totalite. Divákov pritom často bavia hlavne herci a zľudovené hlášky, na ktorých sa smejú. Ako vo filme zachytiť minulosť tak, aby to nebola čistá zábava?

My sme v Nemecku tiež mali filmy z tohto obdobia, ktoré boli zábavné: Good Bye Lenin či Sonnenallee. A mne sa páčili. Boli to dobre urobené komédie. Je to zábava, a keď sa naučíme na minulosti smiať, tak to nie je to najhoršie. Neprispeje sa tým, samozrejme, k zásadnejšej diskusii alebo hlbšiemu ponoru do témy. Ide skôr o niečo oslobodzujúce, ako keď sa spolu smejeme. Mimochodom, aj my v Gundermannovi rozprávame sčasti komicky, a to úmyselne. Ten film má aj komediálne segmenty, pretože hlavná postava sa na to ponúka.

Záber z filmu: koncert, na ktorom sa Gundermann vyjadril k svojej spolupráci so Stasi. Foto – Peter Hartwig/Pandora Film

O známom filme z prostredia Stasi Životy tých druhých (Das Leben der Anderen) ste povedali, že je to hollywoodska rozprávka, ktorá nezodpovedá skutočnosti. Ako robiť filmy tak, aby adekvátne spracovávali minulosť?

Nemám na to univerzálny recept a nedovolil by som si tvrdiť, že viem, ako na to. Vždy, keď robím film, tak sa pokúšam takéto príbehy podávať čo najviac ambivalentne. Čo sa týka filmu Životy tých druhých, tak ten ma naozaj nahneval. Tvári sa autenticky a aj režisér ho prezentoval ako verný obraz NDR. Pritom je to absolútna hlúposť. Ja som vyrástol v tomto prostredí divadelných kantín, poznám tie okolnosti a ten film s tým nemá nič spoločné. Je to dobre urobený film, ale je to rozprávka. Na dielo, ktoré chce byť odrazom reality, obsahuje príliš veľa klišé. A veľmi zjednodušuje.

Nemusíte žiť vo východoeurópskom systéme tohto typu, aby ste rozumeli mechanizmom diktatúr. Môže tomu rozumieť každý, kto si pozrie film, ktorý to presne zachytáva. My sme nedávno premietali Gundermanna v Madride. Ľudia tam na to totálne reagovali, pretože sami majú problémy so spracovaním Francovej diktatúry. A tiež si o tom klamú.

Hudobník Gerhard Gundermann nie je na Slovensku ani inde na svete známy. Musí divák vedieť, či vo filme ide o historickú alebo fiktívnu postavu?

To nehrá žiadnu rolu. Je úplne jedno, či ho poznáte alebo nie. My sme nerobili žiadny muzeálny kúsok. Film je založený na historickej postave, ale je čiastočne aj fiktívny. Nie všetko, čo tam vidíte, sa presne takto stalo. Je v tom aj fantázia scenáristky a aj moja. V určitých bodoch sme si dožičili rozprávačskú slobodu. Ľudia, ktorí ho osobne poznali, budú vždy nespokojní, pretože v ich očiach bol predsa iný. K otázke, že kto sa má o Gundermanna zaujímať, keď ho nikto nepozná, asi len toľko, že tu máme úspešný nemecký film Toni Erdmann, ktorého predsa tiež nikto nepozná. Pri väčšine filmov nepoznáte hlavnú postavu. Spoznáte ju až vo filme.

Z nakrúcania filmu: Alexander Scheer ako Gundermann a režisér Andreas Dresen. Foto – Peter Hartwig / Pandora Film

Gundermann spolupracoval so Stasi preto, lebo si myslel, že môže systém vylepšiť zvnútra. To pre mnohých bude znieť neuveriteľne. Ako to vnímate vy?

V roku 1988 sa ma tiež pokúsili nalákať na prácu pre Stasi. Vtedy som bol na filmovej vysokej škole. Človek, ktorý sa ma snažil získať, bol našťastie dosť nešikovný. Takže som sa bez problémov z toho vyvliekol. Hovoril mi, že by chceli vedieť, čo sa rozpráva v kantíne. To sa dalo odbiť tým, že nech sa tam teda posadia a počúvajú. Iné by možno bolo, keby hovoril, že oni tiež vidia tie problémy v krajine a že tiež chcú, aby sa to trochu otvorilo a aby to bolo demokratickejšie. A že sa preto zaujímajú o názory a presvedčenia medzi študentmi, aby to mohli zmeniť. Takto by sa ma psychologicky dotkol tam, kde som tak či tak bol. Viem si preto predstaviť, že by to bola cesta, ako si niekoho získať.

Takže Gundermannovmu rozhodnutiu pre spoluprácu rozumiete?

Viem to pochopiť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie