Denník N

Nelogika Ficovho ústavného konfliktu

Juraj Šeliga. Foto N – Tomáš Benedikovič
Juraj Šeliga. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak Fico hovorí, že nechce voľbou ústavných sudcov zaťažovať ľudí, tak klame.

Autor je právnik a jeden zo zakladajúcich členov politickej strany Za ľudí

Sú veci, ktoré v politike pútajú verejnú pozornosť bez ohľadu na to, kedy sa stanú. Ústavný súd ako inštitúcia medzi ne patrí iba zriedkakedy, a aj to väčšinou v prípade svojich veľkých rozhodnutí. No a potom je tu Robert Fico, ktorý v očiach ľudí vie každej téme urobiť alebo propagáciu, alebo medvediu službu. Téma voľby kandidátov sudcov Ústavného súdu však nie je jedno ani druhé. Pre verejnosť je to, žiaľ, nezaujímavá téma, ktorú bývalý premiér s urazeným egom zneužíva na svoju politickú hru. So zveličením povedzme, že keď kandidoval, aspoň sa všetci pozerali.

Ono je to taká naša slovenská politická logika, keďže už 12 rokov sme vedeli, že vo februári tohto roka sa skončí funkčné obdobie 9 sudcom najsilnejšieho súdu v krajine. Rok predtým sa začala odborná debata o tom, či a ako zmeniť systém voľby kandidátov na súd tak, aby bol transparentnejší a zabránilo sa tak blokovaniu súdu. Odborné debaty však išli do stratena a nastúpila tvrdá politika, v ktorej Ústavný súd prestal byť „nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti“ a stal sa politickým lénom vládnej koalície.

Históriu poznáme, z voľby sa stala priam politická fraška. Od januára Národná rada neplní svoju povinnosť zvoliť prezidentovi, dnes prezidentke, dvojnásobný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Najprv pán Fico chcel byť nielenže sudcom Ústavného súdu, ale rovno jeho predsedom, a keď prezident Kiska neustúpil jeho nátlaku, tak voľbu začal politicky blokovať a s vládnou koalíciou „pustil“ len pár mien. Teraz, ani nie tri celé dni po nástupe prezidentky Čaputovej, vyvolal opäť konflikt.

Fico skúsil rozohrať svoju hru a snaží sa zatlačiť pani prezidentku Čaputovú do kúta tým, že jeho strana odmietala (alebo stále odmieta?) voliť chýbajúcich šiestich kandidátov. Robí to preto, aby takýmto postupom prišiel až k tomu, že Národná rada bude voliť takzvané dvojičky – to znamená pani prezidentka dostane na stôl dve mená a bude musieť z nich vybrať jedného kandidáta. Príkladom Harabin a Kaliňák, alebo akákoľvek iná mutácia.

Keďže prezidentka jasne povedala, že chce, aby bola do bodky naplnená ústava a dostala na stôl dvojnásobný počet kandidátov, z ktorých bude menovať, Fico najprv povedal, že nebude voliť. Teraz sa pod tlakom Danka a Bugára mierni a straší žalobami kandidátov, ktorí nebudú vymenovaní.

Skúsme veriť, že o žalobách hovorí úprimne ako právnik. Jeho logika je, že prezidentka bude menovať z 15 uchádzačov na 6 miest. Opomína však fakt, že sa na vec má pozerať cez optiku dvojnásobného počtu kandidátov na všetky voľné miesta, teda miesta, ktoré sa uvoľnili vo februári. Inými slovami, tých voľných miest sudcov bolo 9, čo znamená potrebu 18 kandidátov. Ak by sme prešli na Ficovu logiku, tak by to znamenalo, že parlament volí na jedno miesto konkrétnu dvojicu mien, to však nie je pravda, keďže parlament volí dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta sudcov. Teda v tomto prípade 18. Rovnako treba povedať, že právne je významné aj to, že prezident Kiska vymenoval troch sudcov, ale ďalších kandidátov neodmietol, pretože aj on, vedený logikou 18, chcel čakať na to, aby menovanie uzatvoril tak, že dokopy bude mať na stole 18 kandidátov. Opäť iný výklad by pripustil „hru“ na dvojičky, čo by rozšírilo právomoc Národnej rady a v tomto prípade obmedzilo právomoc prezidenta.

Samozrejme, je tu aj úplne iná rovina. Robert Fico potrebuje konflikt, robí to celú svoju kariéru, za ostatných päť rokov tvrdo vystupoval proti prezidentovi Kiskovi a dnes proti prezidentke Čaputovej, pretože jeho politika je politikou konfliktu. Dalo by sa to považovať za legitímny nástroj, ak ide o vec, kde sa stretávajú dva legitímne politické názory. V tomto prípade to však nemá žiadnu logiku. Pretože je všetkým jasné, že súd potrebuje sudcov, aby mohol riadne fungovať. Takisto vieme, že ich musí zvoliť Národná rada, pričom už od januára má k dispozícii dostatok kvalitných kandidátov. A rovnako vieme, že prezidentka, rovnako ako predtým prezident, opakuje – „dajte mi dvojnásobný počet kandidátov“.

Hovoríme o logike legitímnych názorov, ale pozor, je tu ešte logika „alfa“ samca a tú dnes Fico odhalil naplno. Popoludní ponúkol prezidentke Čaputovej svoj „odborný“ pohľad na osobnom stretnutí. V jeho reči to znamená asi toľko – stretneme sa a ja všetkým ukážem, že nie nejaký Pellegrini alebo Danko, ale ja osobne, Robert Fico, ukážem všetkým, že je len na mne, či sa budú alebo nebudú voliť kandidáti na sudcov. Bývalý premiér chce silou-mocou ukázať, že v skutočnosti je on ten, kto rozhoduje, a nikto – či je to prezidentka, alebo premiér – mu do toho nebude hovoriť. Plus je to snaha ponížiť prezidentku, pretože na inauguráciu neprišiel, a teraz za ňou príde do paláca na svoje vlastné pozvanie, aj keď tam protokolárne momentálne nemá čo robiť. To je logika predátora, ale určite nie ústavná logika.

Ak Fico hovorí, že nechce touto témou zaťažovať ľudí, tak klame. Pretože nekompletný Ústavný súd je záťažou pre ľudí. Príklad? Miriam Lexmann, ktorá na základe zlého výkladu volebného zákona napriek tomu, že s KDH dostala viac hlasov ako Eugen Jurzyca a SaS, musí čakať na brexit, aby sa ujala mandátu poslankyne Európskeho parlamentu. Logicky, keďže podala ústavnú sťažnosť a namieta výklad volebného zákona – keďže štátna volebná komisia pridelila mandát tomu, kto mal vo voľbách menej hlasov (SaS miesto KDH). O tejto sťažnosti bude rozhodovať plénum Ústavného súdu. Kompletné plénum je 13 sudcov (alebo všetci sudcovia). Dnes je ich však len sedem. Čísla samotné nemusia nič hovoriť, lenže na to, aby sa Lexmann dostalo spravodlivosti, o zrušení výsledku volieb musí rozhodnúť plénum, a to najmenej siedmimi hlasmi. Ak bude šesť sudcov za zrušenie výsledku volieb do Európskeho parlamentu a čo i jeden proti, tak sa návrh zamietne z procesných dôvodov. Matematická logika velí, že je rozdiel medzi sedemčlenným plénom a 13-členným plénom, pretože v prvom prípade stačí jeden sudca na to, aby zablokoval akékoľvek rozhodnutie. Niet pochýb, že takýto stav môže niekomu vyhovovať, a to nehovoríme len o rozhodovaní vo veci sťažnosti Lexmann. Pokojne sa to môže stať aj pri výklade ústavy alebo posudzovaní súladu zákona s ústavou, čo sú taktiež tzv. plenárne veci.

Na záver povedzme, že samotná „sága“ okolo Ústavného súdu má aj (povedzme) pozitívny rozmer. Pretože toto je šanca pre opozíciu na ukážku parlamentnej politickej spolupráce. Je to priestor, aby sa dohodli medzi sebou na konkrétnych menách, ktoré chcú spoločne voliť. Rovnako je to potom priestor na rokovanie s Mostom a následne cez Most aj s SNS, s ktorými sa môžu dohodnúť, že konečne zvolia dostatočný počet kandidátov. Smer a kotlebovcov môžu obísť.

Slovensko potrebuje plne obsadený a funkčný Ústavný súd. Je povinnosťou poslancov zabezpečiť, aby občania mali fungujúci súd, na ktorý sa môžu obrátiť. Akýkoľvek iný postup nie je nič iné ako (Ficova) politická hra.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Voľba ústavných sudcov

Komentáre

Teraz najčítanejšie