Tatrou okolo sveta. Šli propagovať český priemysel, keď sa po revolúcii vrátili, nik o nich nestál
Keď sme boli v Spojených štátoch, práve vrcholila studená vojna. Písali o nás neuveriteľné blbosti, napríklad že máme motocykel schopný prekonať všetky prekážky. Bola to babeta, vraví o legendárnej výprave Tatra okolo sveta Stanislav Synek.
Tri roky strávila pätica mužov v útrobách obrej tatrovky. Jadrový fyzik a polyglot Stanislav Synek dostal cestu Tatrou okolo sveta ako tlmočnícku zákazku. Vyrazili v roku 1987 za veľkej slávy ako „misionári“ umu československých inžinierov a priemyslu, vrátili sa po prevrate bez väčšieho záujmu verejnosti.
„Bol som zo zmien nadšený, ale pre výpravu to dobré nebolo,“ hovorí v rozhovore pre český Deník N Synek, ktorý má na nekonečnú cestu množstvo rozporuplných spomienok.
Nedávno si svet pripomenul 30. výročie masakry na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Vy ste tam v čase vrcholiacich študentských demonštrácií s Tatrou okolo sveta práve boli, aj keď ste krajinu opustili tesne pred tragickým vyústením revolúcie. Ako si na vtedajšiu Čínu spomínate?
Na ceste okolo sveta toho zažijete toľko, že sa vám mnohé veci zlejú dokopy, veľa toho zabudnete, ale protesty v Číne, to bolo celkom mimoriadne. Popri našom väznení v Guatemale a smrti kamaráta v Pakistane to patrí k niekoľkým zážitkom, ktoré si aj po tridsiatich rokoch vybavujem celkom jasne. Keby sme tam prišli o mesiac skôr alebo o mesiac neskôr, zažili by sme úplne inú Čínu.
Demonštrácie sme pozorovali od začiatku, keď sa v Pekingu zišlo nejakých tisíc ľudí. Na Čínu mizivé množstvo, ale pre okoloidúcich to vtedy bolo niečo neslýchané a nevídané. Stáli a pozerali, čo sa deje. Uplynulo niekoľko týždňov a na demonštrácii boli dva milióny ľudí.
Ocitli ste sa niekedy aj v dave?
Áno, ten pocit bol hrozivý. Keby niekto urobil niečo nepredpokladané, keby napríklad policajt vystrelil do vzduchu, keby vznikla panika, bol by koniec. Skoro všetci tam navyše mali bicykel, takže keby sa dav dal do pohybu, zlámali by si o ne kosti. Veľmi nebezpečné prostredie. Ale zároveň nesmierne silný a krásny pocit obrody, aj keď to dopadlo nakoniec tak tragicky.
Vaša cesta trvala od 18. marca 1987 do 4. mája 1990. Kde ste sa dozvedeli o páde Berlínskeho múru a o 17. novembri v Československu?
Niekde v Afrike, ale boli to len letmé zmienky. V Afrike Európa nikoho nezaujíma, bola to len správička zo sveta. Niečo sme z éteru už tušili, ale vývoj vo východnej Európe bol taký rýchly, že keď sme sa dostali k nejakým západným novinám, všetko už bolo inak. Stále sme boli v sklze proti udalostiam. Ale na jeden kuriózny zážitok si v tej súvislosti spomínam.
Sem s ním.
Na hraniciach v Malawi. Takmer všade prebiehalo odbavenie celkom hladko, ale tam nie. Tam si miestni colníci a pohraničníci chceli prísť na svoje. Museli sme mať presne nahlásené akékoľvek devízy, priznať každý dolár. A oni nás potom začali prehľadávať, dúfali, že nájdu nejaké doláre navyše. Tie si potom strčia do vrecka alebo sa vám začnú vyhrážať, že pôjdete do basy, vy sa z toho „poděláte“ a radšej im zase niečo vrazíte. Vtedy nás zvliekli do trenírok.
A tak tam stojím na hraniciach v Afrike skoro nahý a vedľa z búdky počujem rádio. Zle som rozumel, ale oznámenie bolo jasné: Jakeš
