Sú to tieto tri prídavné mená – extrémny, liberálny, konzervatívny. Niet pomaly dospelého obyvateľa tejto krajiny, ktorý by nebol každú chvíľu a na každom kroku konfrontovaný s naliehavou až hysterickou výzvou. A ty, kamarát, do ktorého košiara patríš?

My, občania, však nie sme ovce. A politici nie sú naši valasi či bačovia.

Nahovárame si (a necháme si nahovárať), že byť jedným alebo druhým znamená, že sme lepším či horším človekom. Ak sa k tomu priradí nálepka extrémny, o to viac.

Je to, samozrejme, nezmysel. Liberalizmus aj konzervativizmus sú dva legitímne a úctyhodné myšlienkové systémy, hodnotové orientácie. Nie, to neznamená, že by spolu za ostatné stáročia rozvoja slobodného sveta, teda Západu, nesúperili. Tie súboje však boli a sú málokde také zničujúce ako dnes a tu na Slovensku.

Vyzlečenie donaha

Úplné dopletenie pojmov, aké za ostatnú dekádu priniesli pomýlení kazatelia najmä na sociálnych sieťach, znamená iba jediné. Prehĺbenie zákopov a rýh v spoločnosti. Nielen prezidentka, každý rozumný človek musí byť z toho oprávnene vydesený.

Aby sme si rozumeli, aj liberál, aj konzervatívec sa musí aktívne postaviť proti tomu, čo predstavuje vládnutie Ficovho Smeru v spolupáchateľstve s koaličnými partnermi. Teda proti brutálnemu únosu štátu veľkými oligarchami v pozadí, ale aj početnými partičkami pijavíc „nasosnutých“ na zdroje a kšefty od Bratislavy po Michalovce.

Títo mocenskí pragmatici, čo je veľmi mierny výraz, nemajú – na rozdiel od liberálov či konzervatívcov – nijaké hodnotové ukotvenie. Ich