Denník N

Psí tréner: Otravujú vás psičkári? Treba im dať psie parky a zaviesť psie „vodičáky“

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Ak budeme majiteľom psov len dávať pokuty a pristupovať k nim nátlakovo, vojnu psičkárov a antipsičkárov tým nezastavíme, vraví tréner problémových psov Juraj Ferko.

Ste tréner psov, ale ste aj psičkár?

Som, aj keď možno dosť neštandardný, čo vyplýva z môjho povolania. Máme doma troch psov a život bez psa si už ani neviem predstaviť. Pamätám si na ten zvláštny pocit úzkosti, ktorý som zažil, keď manželka išla so psami na nejaké podujatie, ja som večer prišiel z práce a v dome nebol žiadny pes. Jednoducho už bez nich neviem byť.

No zase na dovolenky radšej chodím bez psov. Neplatí to vždy, mnohé dovolenky absolvujeme s nimi, ale aspoň jedna dovolenka v roku musí byť bez nich. Je to určite aj tým, že denne pracujem s obrovským počtom psov a niekedy si od toho potrebujem aj trochu oddýchnuť.

Ako sa pozeráte na večné hádky psičkárov a antipsičkárov?

Som presvedčený, že je to spôsobené celým naším uponáhľaným svetom. Mám dojem, že ľudia začínajú byť chronicky nespokojní so všetkým okolo seba a keďže nie sú úspešní vo svojom živote, majú potrebu vyrábať umelé problémy. Samozrejme, aj mňa dokáže nahnevať, keď si niekto neuprace po svojom psovi alebo keď má psa, ktorý je nevychovaný a obťažuje okolie. No na druhej strane, je to môj chlebíček a vďaka tomu mám svoju robotu. Keby mali všetci poslušné a vychované psy, môžem to rovno zabaliť.

Psík, ktorý žije v meste, sa má vedieť správať, ale zodpovednosť za to je na jeho majiteľovi. Ak by sme mali viac zodpovedných majiteľov, určite by bolo aj viac ľudí, ktorí síce nemajú psy, ale tolerujú, že v okolí sú aj psičkári. Máme za sebou niekoľko projektov, ktoré zlučujú tieto dve skupiny. Jedným je napríklad psí park v Petržalke, ktorý má takmer jeden hektár, je určený vyslovene pre psičkárov a významne odľahčil okolité plochy od náporu psov. Aj to je jedna z ciest – rozdeliť tie dva svety. Človek, ktorý nemá rád krik detí, asi nepôjde na detské ihrisko. A rovnako aj ten, kto nechce byť v blízkosti psov, zrejme nepôjde do psieho parku.

Ako to riešia vo veľkých európskych mestách, kde ten problém nie je taký viditeľný?

Inšpiráciou pre nás by mohlo byť celoplošné pokrytie mestských priestorov alebo prímestských lesov zónami, ktoré sú určené pre psy a kde je povolený pohyb psa bez vodidla. Napríklad v Bruseli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Príroda

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie