V Tesle tajne postavil prvý osobný počítač – legendu PMD 85, Piešťanský mikropočítač displejový
Konštruktér počítača PMD 85 Roman Kišš v osemdesiatych rokoch ukázal, čo je to invencia na slovenský spôsob, a v piešťanskej Tesle sám zostavil prvý osobný počítač v Československu.
Prvý osobný počítač vyrobený na Slovensku bol sivý, so sivými, s modrými a červenými klávesmi, ktoré vlastne neboli klávesmi, ale telefónnymi tlačidlami. Pri stláčaní hlasno cvakali. Pripájal sa k malému čiernobielemu televízoru Merkur alebo Pluto a jeho zdroj bol skoro taký veľký ako on sám.
Dostal názov PMD 85 a takmer nikto nevedel, že to znamená Piešťanský mikropočítač displejový. Mal pamäť 48 kilobajtov, čiže na dosiahnutie pamäte dnešných bežných smartfónov by bolo treba 175-tisíc PMD. Ak by ste ich naukladali za sebou, vytvorili by ste 60-kilometrový rad počítačov.
PMD 85 vznikol v hlave mladého konštruktéra Romana Kišša. Hoci sa najprv venoval silnoprúdu a jeho prvým konštruktérskym počinom bola elektroinštalácia v kravíne, rýchlo si našiel cestu k výpočtovej elektronike a napokon k „péemdéčku“. Denník N strávil s otcom prvého počítača pre československé masy niekoľko hodín.
Napriek tomu, že stál obrovskú sumu – 20-tisíc korún československých – rýchlo zaplavil školy a pionierske domy. Pre desaťtisíce detí a študentov sa stal prvým osobným počítačom, s ktorým sa stretli, mohli sa ho dotknúť a zahrať si na ňom dnes komicky vyzerajúce hry ako hada či miestny klon hry Manic Miner. Riešili na ňom aj prvé logické úlohy pomocou školského programovacieho jazyka Robot Karel.
V Dome pionierov na terajšej Štefánikovej ulici mali v polovici 80. rokov inštruktori počítačového krúžku podkrovnú miestnosť, v ktorej si pre tento piešťanský zázrak za oknom vybudovali niečo ako búdku pre vtáky.
„Moduly“, teda odpojiteľné časti péemdéčiek, sa prehrievali, a tak ich v búdke chladili, zatiaľ čo deti, vrátane autora tohto článku, smutne čakali, aby si mohli dohrať obľúbeného „hada“. Za dverami už čakali zástupy záujemcov, ktorých PMD priťahovalo ako magnet. V zime fungovalo chladenie v búdke dobre. V lete ani nie.
Počítačový pravek
Československo patrilo k najrozvinutejším krajinám socialistického bloku, no v segmente počítačov ďaleko zaostávalo za Západom. Do Japonska bolo ďaleko a krajiny NATO uvrhli na Východ tvrdé embargo. Za železnú oponu bolo zakázané vyvážať nielen počítače a ich komponenty, ale aj odbornú literatúru k nim.
Inžinieri preto počítače skladali len z domácich dielcov a zo súčiastok od spriatelených krajín. Počítače boli obrovské, drahé a ich výkon slabý.
Na ilustráciu: najrozšírenejší počítač sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov na Slovensku RPP 16 vyzeral ako tri spojené kancelárske stoly a stál takmer šesť miliónov korún. Vyrábali ho v Námestove.
Na Západe sa začiatkom osemdesiatych rokov objavili prvé osobné počítače od firmy IBM, Commodore 64 a spoločnosť Apple prišla s Macintoshom. Východ zaostával.
Ak niekto nezaostával, tak to bol mladý inžinier Kišš, ktorý mal vždy chuť niečo vyrábať. Keď učil na strednej škole, zostrojil blikajúci nápis na strechu oslavujúci 25. výročie Víťazného februára, na vojenčine zasa elektronickú tabuľu na hádzanárske ihrisko.
Za odmenu dostal elektronické súčiastky z Tesly Rožnov, na ktorých sa učil. „Úplne som žral integrované obvody. Povedal som si, toto je ono.“ Na vojne dostal prvých 5-tisíc korún za zlepšovacie návrhy v oblasti elektrotechniky.
Mal čas, tak vymýšľal
Pracoval na výstavbe atómovej elektrárne vo Voroneži ako zamestnanec Závodov priemyselnej automatizácie, kde vyvinul jednobitový logický Prolog a neskôr v Tesle Piešťany počítač PMI 80. Nešlo o zariadenia pre bežných používateľov.
Do Tesly Piešťany sa dostal v roku 1976 ako dvadsiatnik náhodou, keď si sadol v lietadle vedľa jej riaditeľa. Išlo o veľkú firmu s 5-tisíc zamestnancami – v tom čase ju považovali za špičkové pracovisko československého elektrotechnického priemyslu. Kišš začínal testovaním súčiastok.
Ako vyzeralo špičkové pracovisko vtedajšieho priemyslu? „Rýchlo som zistil, že je to len bublina. Požiadavky na pracovníkov tam vyzerali asi ako záväzok, že ráno vstanem. Takže som vstal a splnil som si záväzok,“ opisuje pomery vo firme. Vraví, že zamestnanci využívali pracovný čas tak na 20 percent a zvyšných 80 nemali čo robiť. „Hovoril som si – čo budem robiť tých 80 percent času? Zosilňovače a konvertory na viedenskú televíziu a predávať ich pod rukou, tak ako ostatní?“ Radšej si povedal, že bude pracovať na sebe.
V Tesle bola aj iná časť firmy – takzvaná licenčná výroba. Išlo o zvláštne pracovisko s obmedzeným prístupom, kde sa vyrábali licenčné výrobky západných firiem. Zároveň sa tam aj kopírovali súčiastky, ktoré boli embargované a mali skončiť na nemeckom trhu. Tajne sa cez siete nastrčených firiem prevážali za železnú oponu. „Nemecká firma napríklad nakúpila počítače HP pre nemecký trh. V skutočnosti to bola cyperská firma.“ Tovar sa podľa neho nakupoval v hotovosti. Zamestnanci z licenčnej výroby si informácie držali pre seba a k bežným vývojárom ako on sa nedostali.
Tajné práce na počítači
Nad počítačom začal Kišš rozmýšľať v roku 1983, keď dostal pozvánku do Prahy na konferenciu československých elektrotechnických vývojárov. Mal hovoriť o pamäťových súčiastkach, ktoré sa v Piešťanoch vyrábali. Keďže do konferencie zostávali ešte tri mesiace, začal pracovať na videoprocesore – grafickej doske, ktorá sa stala základom PMD 85.
Práca mu išla rýchlo. „Urobiť počítač nebol problém. Problém bol videoprocesor. Bolo na to embargo.“ Vyvinul ho za niekoľko týždňov z domácich súčiastok.
Na československé pomery bol veľmi rýchly – oveľa rýchlejší ako vtedajšie socialistické firmy a celé ich vývojárske oddelenia. Kvôli PMD potom zastavili niekoľko projektov, do ktorých už štát nastrkal milióny korún. Kišš si to vysvetľuje tak, že kým iné počítače vyvíjali rôzne skupiny vývojárov, ktoré sa nevedeli zosúladiť, on bol sám. Nemal stres z termínov. „A nikto ma nebuzeroval.“
Videoprocesor sa mu podarilo zosynchronizovať s procesorom a vydal sa s ním na konferenciu do Prahy. O tom, čo urobil, v Tesle nevedel nikto – ani jeho šéfovia. Tí boli šťastní, že ich s ničím neotravoval.
„To bol vývoj v garáži. Steve Jobs mal svoju garáž, ja som mal svoju v Tesle Piešťany.“ Roman Kišš tak v Prahe nepredstavil pamäťové súčiastky, ale celý základ počítača, ktorý bol na tie časy veľmi rýchly a malý a bol zo súčiastok Tesly Piešťany a Tesly Rožnov. Prezentácia mala obrovský úspech. „Ľudia vstávali a bežali pozrieť si to zblízka.“
Od ministra do výroby
„V momente, ako sme dokončili prezentáciu, sme museli odísť k ministrovi elektrotechnického priemyslu Milanovi Kubátovi urobiť prednášku aj jemu,“ spomína konštruktér. Po stretnutí mu šéf Tesly Rožnov podal papier, aby mu napísal, čo na výrobu počítača potrebuje pracovne a čo chce súkromne.
„Zo súkromných vecí som napísal len jedinú vec – cestovný pas.“ Dostal služobný pas, s ktorým mohol cestovať do Ruska. Počítač mala najprv vyrábať Tesla Rožnov, nakoniec sa však šéf Tesly Piešťany postaral o to, aby bola výroba u nich.
Prišli prvé konštrukčné problémy. Péemdéčka totiž v Piešťanoch pre nedostatok súčiastok skladali aj z chybných a druhotriednych dielcov. „Postavil som ho tak, že v ňom nemuseli byť iba dobré súčiastky, ale aj súčiastky, ktoré boli mimo tolerancie,“ smeje sa z možností socialistického priemyslu. Ich výroba pokračovala v Bratislave.
Aj dnes je presvedčený, že jeho PMD 85 bolo z hľadiska architektúry len zhruba tri roky pozadu za špičkovými západnými počítačmi, a to považuje za úspech.
Za patenty na PMD 85 a jeho neskorší klon Didaktik Alfa dostal na tie časy obrovskú čiastku – 400-tisíc korún. Išlo o sumu, za ktorú sa dali kúpiť štyri rodinné domy. On vycestoval prezentovať PMD 85 do Moskvy, do Západného Nemecka cestoval jeho kolega, ktorý na rozdiel od neho nemal príbuzných emigrantov.
Vraví, že chcel emigrovať, ale nevyšlo mu to. V sedemdesiatych rokoch mu nevyšla cesta do Fínska, kde chcel ostať. Po emigrácii svojich sestier sa stretol aj so šikanou komunistického režimu. Keď ho preto nechceli prijať na ďalšie štúdium, poslal list Vasilovi Biľakovi s otázkou, prečo ho diskriminujú, a otravovali ho aj príslušníci ŠtB.
Kišš krátko po páde komunizmu urobil to, po čom roky túžil. Odišiel do Kanady – bez manželky a detí. Začínal od nuly. Peniaze za patent na PMD zamenil za valuty a v Kanade si kúpil nové auto, ktoré zakrátko úplne rozbil pri nehode.
V IT biznise však nenarazil, práve naopak. Je na voľnej nohe a venuje sa najmä cloudovým systémom – teda systémom, ku ktorým sa dá pripojiť z ktoréhokoľvek miesta cez internet. Na Slovensko sa vracia len občas. Hovorí, že mu tri dni trvá, kým si zvykne na veci, ktoré v Kalifornii, kde dnes žije, fungujú a na Slovensku nie.
Stále je hrdý na počítač, ktorý sa síce prehrieval a dnes môže pôsobiť trošku smiešne. Vytvoril ho vlastne navzdory celému systému, ktorý vo vtedajšom Československu fungoval.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
