Čo nemá termín, nemá prioritu. Slováci zisťovali, prečo zlyháva plánovanie

Na stavbu opery v Sydney pôvodne vyčlenili sedem miliónov austrálskych dolárov a očakávali, že ju postavia do štyroch rokov. Budova nakoniec stála až 102 miliónov austrálskych dolárov a otvorili ju s desaťročným oneskorením v roku 1973.

Ide o jednu z najznámejších stavieb sveta, ktorú v roku 2007 zaradili na zoznam svetového dedičstva UNESCO, no zároveň si vyslúžila aj nelichotivý titul „najväčšej projektovej katastrofy“.

Zďaleka nejde o ojedinelý prípad, keď plánovanie zlyhalo. Podľa prieskumu z roku 2019 sa zhruba polovica projektov v biznise neodovzdá načas a časť z nich sa nedokončí vôbec.

Ako je to možné?

V novej štúdii – ktorá vyšla nedávno v časopise Journal of Economic Behavior & Organization – sa na to pozreli slovenskí behaviorálni ekonómovia Matej Lorko a Maroš Servátka so svojou kolegyňou Lylou Zhangovou. Trio vedcov pôsobí na Macquarie Graduate School of Management (MGSM) v Sydney.

Lorko pre Denník N povedal, že príčiny chýb v plánovaní vysvetľujú viaceré psychologické javy, ako je nadmerný sklon k optimizmu, preceňovanie vlastných schopností alebo tendencia zadávať krátke termíny na odovzdanie úloh ako nástroj sebamotivácie.

Ukotvenie

V novej štúdii sa však vedci zamerali na takzvané ukotvenie, v angličtine anchoring. Jav znamená, že ak si nie sme pri rozhodovaní istí, často sa chytíme ľubovoľnej návnady či kotvy, ktorá nám pomôže zorientovať sa v danom probléme.

Efekt začal skúmať psychológ Daniel Kahneman a jeho kolega Amos Tversky v 70. rokoch minulého storočia. Ľudí sa napríklad pýtali, koľko afrických krajín je členmi Organizácie Spojených národov a ponúkli im návnadu v podobe 10 alebo 65 percent.

Spomínané návnady ľudí „ukotvili“, takže v prvom prípade hádali, že ide o 25 percent, a v druhom 45 percent. Inými slovami, pohybovali sa okolo čísiel, ktoré im ponúkli, hoci boli úplne náhodné. Vedci totiž točili kolesom šťastia, ktoré bez vedomia účastníkov experimentu upravili tak, aby vždy zastavilo na hodnote 10 alebo 65.

Zrejme najznámejším podobným príkladom je úloha s počtom obyvateľov na Islande. Respondentov ovplyvnili otázkou, či si myslia, že je ich viac ako milión (to bola tá kotva), a potom sa pýtali na ich vlastný odhad. Ukázalo sa, že odpovede ľudí sa motali okolo uvedenej cifry, hoci v skutočnosti žije v krajine okolo 330-tisíc ľudí.

Na okraj dodajme, že Kahneman dostal v roku 2002 za svoj psychologicko-ekonomický výskum Nobelovu cenu (Tversky umrel v roku 1996 a Nobelova cena sa posmrtne neudeľuje) a svoje celoživotné dielo o fungovaní ľudskej mysle a omyloch, ktorých sa systematicky dopúšťa, spísal v bestselleri Myslenie rýchle a pomalé z roku 2011.

Riešili matematické úlohy

Aký experiment spravil Lorko a jeho kolegovia?

Do laboratória v Sydney si pozvali niekoľko desiatok vysokoškolákov, ktorým povedali, že budú pracovať na jednoduchej úlohe, ktorá spočívala v porovnávaní dvojíc s dvojcifernými číslami. Na obrazovke sa napríklad ukázalo 53 < 14, na čo respondenti odpovedali, či ide o pravdu, alebo nepravdu. „Ľudí sme motivovali, aby pracovali rýchlo a boli presní, pretože od toho závisela výška ich finančnej odmeny,“ povedal pre Denník N behaviorálny ekonóm Lorko.

Uvedenú hru zvolili zámerne, aby v nej nehral rolu talent či skúsenosti a vedci tak mohli merať výlučne vplyv kotvy na rozhodovanie.

Hra trvala do chvíle, kým hráč nazbieral 400 správnych odpovedí. „Účastníci robili úlohu zhruba rovnako dlho a veľkej väčšine z nich zabrala od deväť do dvanásť minút,“ dodal Lorko.

Pred vykonaním úlohy sa vedci účastníkov pýtali na odhad dĺžky ich práce a v prvej skupine ich ukotvili buď tromi minútami, alebo v druhej skupine dvadsiatimi minútami.

O zisteniach experimentu povedal spoluautor štúdie Servátka, že „účastníci, ktorí boli ukotvení na tri minúty, väčšinou odhadovali veľmi krátky čas trvania úlohy a vo výsledku ju podcenili. Na druhej strane, účastníci ukotvení na 20 minút trvanie úlohy zväčša precenili“.

Nedokázali sa zbaviť vplyvu kotvy

Tu sa však experiment nekončil, pretože si úlohy zopakovali ešte dvakrát. Pred každým ďalším vykonaním úlohy ľudí požiadali, aby nanovo odhadli čas, ktorý im zaberie riešenie matematických príkladov.

Vedcov zaujímalo, či účastníkom pomohla skúsenosť z prvého kola experimentu, aby sa zbavili vplyvu kotvy (návnady) a dĺžku trvania úlohy odhadovali presnejšie.

Ukázalo sa, že ukotvenie pretrvávalo aj v ďalších dvoch opakovaniach experimentu. To znamená, že ľudia stále opakovali rovnaké chyby v odhadoch trvania úlohy napriek tomu, že ju už riešili.

Lorko predpokladá, že ľudia sa natoľko sústredili na rýchle a presné vykonanie úlohy, že im neostal dostatok kognitívnych schopností na to, aby sledovali ešte niečo ďalšie, ako je plynutie času.

Za týchto okolností sa ľudia pri otázke na čas, ktorý strávia plnením úlohy, chytali prvej informácie, ktorú mali k dispozícii. Ňou bola návnada poskytnutá výskumníkmi, že úloha zaberie tri minúty alebo dvadsať.

Samo-ukotvenie

Vedci do experimentu zaradili aj kontrolnú skupinu, ktorú nijakým spôsobom neukotvili. Aj títo ľudia vykonali tri kolá experimentu a pred ich začiatkom vždy uviedli odhadovanú dĺžku trvania úlohy.

Ukázalo sa, že v druhom a treťom kole sa ľudia riadili údajom, ktorý poskytli pred začiatkom prvého kola experimentu – tí, ktorí úlohu pri prvom odhade výrazne podcenili, zvyčajne ostávali pri príliš nízkych odhadoch aj pri ďalších opakovaniach experimentu, zatiaľ čo tí, ktorí úlohu na úvod precenili, odhadovali veľa aj neskôr.

Pritom platilo, že „skutočný čas úlohy sa medzi tými, ktorí odhadovali veľa, respektíve málo, nelíšil. Tí, ktorí odhadovali málo času, nedokázali spraviť úlohu rýchlejšie ako tí, ktorí odhadovali veľa,“ dodal Lorko.

„Ľudia sa sami ukotvili podľa vlastného prvého odhadu. Takéto samo-ukotvenie ešte v literatúre nikto neopísal,“ povedal o zisteniach Lorko, no dodal, že kontrolnú skupinu tvorilo necelých 30 ľudí, takže experiment bude vyžadovať ďalšie opakovanie v budúcnosti, aby sa potvrdila existencia javu.

Spätná väzba

Z výskumu vyplýva, že predstavy o dĺžke projektu môžu byť výrazne ovplyvnené laickými predstavami či kotvami, ktoré však môžu byť značne nepresné, čo môže celý projekt ohroziť, ak si ho naplánujeme na mesiac, no v skutočnosti si bude vyžadovať pol roka práce.

Takýmto chybám sa možno podľa Lorka vyvarovať poskytnutím spätnej väzby o ukončených projektoch. Vďaka tomu možno v budúcnosti spresniť odhady o dĺžke projektu a vyhnúť sa tak zlým optimistickým či pesimistickým predstavám.

„Stanoviť správne odhady trvania projektu je ťažšie, ak robíte na niečom úplne novom, no nestáva sa často, že by sme robili na veciach, ktoré predtým nikto nerobil,“ povedal Lorko a dodal: „Ak vidíme, že jedni to robili tri roky, ďalší štyri roky a ďalší päť rokov, potom v odhade spravíme oveľa menšiu chybu, ak si na projekt vyčleníme štyri roky ako štyri mesiace.“

Pochopiteľne, firmy plánujú z pragmatických dôvodov, aby efektívne využili obmedzené zdroje. No popritom existuje podľa Lorka aj psychologická výhoda plánovania: „Čo nemá termín, nemá prioritu a keď to nemá prioritu, nespraví sa to.“ Deadliny teda môžu byť užitočným nástrojom na boj s prokrastináciou.

Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.jebo.2019.04.014