Čo nemá termín, nemá prioritu. Slováci zisťovali, prečo zlyháva plánovanie
Pri plánovaní projektu sa iracionálne držíme termínu, aj keď podľa skúsenosti vieme, že by mal trvať oveľa dlhšie alebo kratšie.
Na stavbu opery v Sydney pôvodne vyčlenili sedem miliónov austrálskych dolárov a očakávali, že ju postavia do štyroch rokov. Budova nakoniec stála až 102 miliónov austrálskych dolárov a otvorili ju s desaťročným oneskorením v roku 1973.
Ide o jednu z najznámejších stavieb sveta, ktorú v roku 2007 zaradili na zoznam svetového dedičstva UNESCO, no zároveň si vyslúžila aj nelichotivý titul „najväčšej projektovej katastrofy“.
Zďaleka nejde o ojedinelý prípad, keď plánovanie zlyhalo. Podľa prieskumu z roku 2019 sa zhruba polovica projektov v biznise neodovzdá načas a časť z nich sa nedokončí vôbec.
Ako je to možné?
V novej štúdii – ktorá vyšla nedávno v časopise Journal of Economic Behavior & Organization – sa na to pozreli slovenskí behaviorálni ekonómovia Matej Lorko a Maroš Servátka so svojou kolegyňou Lylou Zhangovou. Trio vedcov pôsobí na Macquarie Graduate School of Management (MGSM) v Sydney.
Lorko pre Denník N povedal, že príčiny chýb v plánovaní vysvetľujú viaceré psychologické javy, ako je nadmerný sklon k optimizmu, preceňovanie vlastných schopností alebo tendencia zadávať krátke termíny na odovzdanie úloh ako nástroj sebamotivácie.
Ukotvenie
V novej štúdii sa však vedci zamerali na takzvané ukotvenie, v angličtine anchoring. Jav znamená, že ak si nie sme pri rozhodovaní istí, často sa chytíme ľubovoľnej návnady či kotvy, ktorá nám pomôže zorientovať sa v danom probléme.
Efekt začal skúmať psychológ Daniel Kahneman a jeho kolega Amos Tversky v 70. rokoch minulého storočia. Ľudí sa napríklad pýtali, koľko afrických krajín je členmi Organizácie Spojených národov a ponúkli im návnadu v podobe 10 alebo 65 percent.
Spomínané návnady ľudí
