Denník N

Ako študent protestoval proti okupácii, bol v kontakte s disentom, v Krtíši zakladal VPN: Mečiarov charakter sa dal prekuknúť skoro

Bohuslav Beňo. Foto - Post Bellum
Bohuslav Beňo. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Bohuslav Beňo sa narodil 2. januára 1951, pochádza z obce Malé Zlievce spadajúcej vtedy pod okres Modrý Kameň (dnes Veľký Krtíš). Otec pochádzal z roľníckej rodiny, pracoval ako dedinský učiteľ. Matka pochádzala z Piešťan.

V detstve v ňom rezonovala atmosféra tvrdých 50. rokov, keď komunistická diktatúra zasahovala proti svojim domnelým i skutočným oponentom.

„Starému otcovi v roku 1958 zobrali majetok, keďže odmietol vstúpiť do JRD. No nezatvorili ho, lebo to sa už po smrti Stalina a Gottwalda nenosilo.“

Krátky nádych slobody

Bohuslavove študentské roky ho priviedli najskôr na Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu v Lučenci. Tu začal vnímať postupnú zmenu politickej a spoločenskej klímy.

„Mali sme tam mnoho skvelých učiteľov, učili sme sa jazyky: latinčinu, francúzštinu, ruštinu. Písal sa rok 1968, život stále riadila strana, ale všetko bolo zároveň slobodnejšie. Ľudia sa menej báli a verili viac v zmenu k lepšiemu.“

21. august 1968 však priniesol rozčarovanie a stratu ideálov o slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti. „Medzi ľuďmi sa aj predtým hovorilo, že Sovietsky zväz si len tak svoju kolóniu nepustí. Napriek tomu ma však situácia zarazila. Bol som v tom čase doma v Malých Zlievciach. Išiel som sa pozrieť do Veľkého Krtíša, kde boli manifestácie a maďarskí vojaci. Tí chlapci sami nevedeli, čo sa vlastne deje, konali len na príkaz nadriadených. Preto nemôžem povedať, že by došlo k stretom či násilnostiam.“

V septembri nastúpil Bohuslav do školy v Lučenci, kde mali protesty masovejšiu podobu. Vyhranili sa aj niektorí študenti zo školy, vrátane Bohuslava.

„Mali sme učiteľa ruštiny, ktorý bol Ukrajinec a údajne zostal ako vojak po vojne v Československu. Nevedno, aké mal vzdelanie, zato sa však šuškalo, že je agentom KGB. Tým, čo mali namiesto ruštiny iný maturitný jazyk, začal robiť problémy. Hrozil nám, že z ruštiny prepadneme. Dostali sme sa do otvoreného konfliktu, ktorý musel riešiť riaditeľ školy. Večer po stužkovej sme mali záverečné posedenie v jednom podniku, v ktorom boli aj študenti zo susednej triedy. Spontánne sme sa rozhodli ísť pripomenúť sa nepopulárnemu učiteľovi ruštiny, pred jeho vilu. Na naše prejavy nesúhlasu nikto nereagoval, a tak sme sa vrátili na oslavu. No nevedeli sme, že dvaja študenti vošli do domu. Vznikol z toho veľký problém. O tom, že tých dvoch zadržali a viacerých vypočúvali, som sa dozvedel až oveľa neskôr. Doba bola hektická, blížilo sa výročie okupácie a mňa nepredvolali. Zápisnica však poslúžila na neskoršie vyšetrovania a skúmania konšpiračných prepojení. Jednou bolo dokonca vymyslená udalosť o podpálení kabinetu ruskej literatúry. Štátna moc v budúcich normalizačných rokoch mohla vyťahovať moju účasť na tomto incidente a protirežimné zmýšľanie.“

Normalizácia – strach sa opäť usadil v ľuďoch

V máji roku 1969 Bohuslav zmaturoval a túžil študovať archeológiu, no keďže odbor sa v tom roku neotváral, rozhodol sa prihlásiť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ho prijali.

Po skončení prvého ročníka sa vrátil domov, kde sa dozvedel od matky nepríjemnú informáciu. „Vraj ma hľadali príslušníci Verenej bezpečnosti s odkazom, aby som sa bezodkladne dostavil k náčelníkovi oddelenia pohraničnej stráže v susednej dedine. Náčelník oddelenia mi tam ukázal nejaké zbrane nájdené pri domovej prehliadke u jedného muža z dediny. Niektoré som spoznal. Boli to zbrane z čias SNP a prechodu frontu, ktoré mal kde-kto skryté na povale. Ako mladí chlapci sme tomuto dedinskému mládencovi o takých zbraniach povedali. Nevedeli sme, že si potajomky niektoré vzal. Teraz tie zbrane našli, vytiahli z neho aj moje meno. A náčelník tvrdil, že mali slúžiť v Bratislave údajnej kontrarevolúcii. Darmo som vravel, že sme boli vtedy malí chlapci.“

Ako to bývalo v normalizačných rokoch zvykom, pokúsili sa vyšetrovatelia využiť situáciu a spraviť z Bohuslava tajného posluhovača štátnej moci.

„Vyšetrovateľ zmenil tón. Hovoril, že by im mohlo pomôcť, keby som zistil niečo o určitých ľuďoch z našej obce. Povedal mi miesto, kde ma o týždeň budú čakať. Skrátka chceli, aby som sa stal udavačom ŠtB, čo som odmietol. Výsluch ukončili vyhrážkou, že nedokončím štúdium na vysokej škole a moje rozhodnutie bude mať dôsledky. Cítil som neistotu a strach. Nejako som ho prekonal a na stretnutie som neprišiel. V duchu som sa rozlúčil so štúdiom na vysokej škole a čakal som, čo sa bude diať. Možno patrím medzi ľudí, ktorí mali v živote príslovečné šťastie v čase, keď ho potrebujete. Náčelníka totiž onedlho odvolali z funkcie.“

Napriek tomuto šťastiu normalizačné roky zasiahli svojimi represiami aj Bohuslavovu rodinu. Otec sa stal tajomníkom MNV v roku 1968. Jeho normalizačný nástupca ho obvinil z podpory Dubčeka. Vylúčili ho z komunistickej strany, prepustili ho načas zo zamestnania. Potom mu umožnili robiť učiteľa na rôznych malých dedinách v okolí.

„Môj prípad sa dostal k prodekanovi, ktorý ma práve vtedy učil. Jeden môj starší priateľ bol vysokoškolský učiteľ. Prodekan si ma pamätal zo študijného krúžku. Poznamenal, že takých udaní je veľa, a preto sa s tým dá niečo urobiť. Asi som mal opäť kus šťastia.“

Na vysokej škole však študenti stále žili ovplyvnení duchom 60. rokov. Už v Bratislave sa Bohuslav zoznámil s ľuďmi, z ktorých niektorí v neskorších rokoch patrili k formujúcemu sa prostrediu nezávislých iniciatív, blízkych disentu. V kádrových materiáloch mal však naďalej uvedené, že jeho otec je vylúčeným straníkom, ako aj vlastnú protestnú minulosť. Problém nastal čoskoro po ukončení štúdia, keď bolo treba nájsť si adekvátne zamestnanie.

Bohuslav si bol vedomý, že prácu v právnickej oblasti nenájde. Pri povolaniach, kde ideologické hľadisko nebolo prvoradé, malo prihovorenie sa niekoho podstatnú váhu.

Pomohol mu bývalý pedagóg z právnickej fakulty, ktorý tam už nesmel učiť. Podarilo sa mu takto zamestnať na generálnom riaditeľstve štátneho textilného podniku Otex. Prvý väčší prípad preverovania zodpovednosti za značnú škodu pre stratu odevov používaných na módnych prehliadkach odhalil nezodpovednosť a podozrenie z neoprávneného obohatenia. Tlaky, aby sa pozmenili zistenia a údaje, ho viedli k rozhodnutiu hľadať si iné zamestnanie. Po vojenskej službe sa pokúšal o ďalšie, no bez perspektívy.

V tom čase sa už zblížil s prostredím okolo Gusta Dobrovodského – bratislavskej osobnosti neoficiálneho diania a kultúry, ktorý dokázal vytvoriť ostrov pre ľudí slobodného ducha. Zamestnanie našiel na ústredí Slovenského poľovníckeho zväzu v Bratislave.

Práca sa mu pozdávala, avšak postupne zisťoval, že aj tu neprimerane zasahuje politická moc, vymáhajúc si v jednotlivých prípadoch dokonca aj vedomú nespravodlivosť. Rozhodnutie vydať sa na ďalšiu cestu urýchlilo dianie z obdobia kampane voči Charte 77 a jej signatárom. Niektorých priateľov a známych predvolali a vyšetrovali.

Dunajplavba

Neplánovaná pohnútka cestovať domov k rodičom a náhodné stretnutie počas nej mu zmenilo dovtedajší život.

„V autobuse som si prisadol k mužovi, ktorý sa mi zdal povedomý. Spýtal sa ma, ako sa má môj otec. Volal sa Ján Matúš a býval v obci Malé Straciny, odkiaľ pochádzal môj otec. Pracoval v Bratislave v štátnom podniku Dunajplavba. Bol to schopný manažér a mal na starosti zahraničný obchod pre námorné lode. Povedal mi, že štát dostal námorné lode, na ktoré súrne potrebujú posádky, a vraj či nemám záujem. Odpovedal som mu, že zrejme vie, aký mám kádrový posudok. On však len dodal, že nemám mať strach, že čo sa týka zahraničného obchodu a dolárov pre štát, komunisti radi privrú oči.“

Táto ponuka, samozrejme, lákala, a tak napísal žiadosť. No keď odpoveď neprišla ani po niekoľkých mesiacoch, prestal na to myslieť. Pohyboval sa v okruhu ľudí, ktorí boli takzvanými ostrovmi pozitívnej deviácie v šedej normalizačnej prítomnosti.

S Gustávom Dobrovodským sa vybral na povestné kysucké Brízgalky. Počas pobytu dostal telegram, aby sa vrátil ihneď do zamestnania. Po príchode mu zamestnávateľ odovzdal ponuku z Dunajplavby o možnosti nastúpiť do zamestnania.

„Samozrejme ma tá možnosť zaujala, cestovať po svete, obzvlášť v atmosfére neslobody, ktorá vládla v republike. Ponuku som prijal. Pracoval som ako lodný ekonóm. Keď som sa trochu porozhliadol, zvažoval som emigráciu do Kanady. Odradila ma však predstava, že narobím príbuzným veľké problémy.“

Na lodi strávil Bohuslav osem rokov, z toho dve tretiny mimo Československa. Vývoj v ZSSR na začiatku 80. rokov sa pod vedením Michaila Gorbačova uberal smerom, ktorý dával nádej na zmenu i v Československu.

Bohuslav sa oženil, mal syna, no v podstate žil mimo rodiny. Obe tieto skutočnosti rozhodli o odchode z lode.

V Bratislave začal pracovať v Medzinárodnej organizácii novinárov. „Vedel som prekladať náročné technické texty, čo sa v tej dobe cenilo, a tak som sa tam uchytil. Podmienkou, aby som mal väčší rozsah tejto práce, však bol iný hlavný pracovný pomer. Do bežného zamestnania som sa už nehodlal vrátiť, keďže som bol o zmene režimu presvedčený. Rozhodol som sa obísť systém tak, že mi jedna dobrá duša z knižnice vo Veľkom Krtíši dala pečiatku do zmluvy ako potvrdenie, že tam pracujem. Bolo to riziko. Nepracovať v žiadnom hlavnom zamestnaní sa v tej dobe nazývalo príživníctvom a trestne stíhalo. Manželka sa obávala, že ma uväznia. Ubezpečoval som ju, že režim zakrátko skončí. Dokázal som si prekladaním pomerne slušne zarobiť, trvalo to štyri roky, ktoré mi neskôr do dôchodku nezarátali.“

Problematický prerod spoločnosti po Nežnej

O vypuknutí pražských udalostí 17. novembra 1989 sa dozvedel Bohuslav z rádia. Miestni ľudia však situácii spočiatku málo verili.

„Pár dní na to prešla Veľkým Krtíšom skupinka asi do 300 ľudí s výzvou, aby sa niečo robilo, nebolo to však vôbec organizované, nastalo opäť ticho. Štrajky sa začali okolo 27. novembra, vtedy som sa do toho zapojil. Nie som človek, čo by potreboval byť stredobodom pozornosti, ale z tribún hovorili nadšení mladí chlapci, ktorým chýbali skúsenosti, preto som ich skúsil trošku organizovať. Bolo to po generálnom štrajku, keď sme sa spoločne stretli s miestnymi zástupcami komunistickej strany a Okresného národného výboru.“

O hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN) však stále ešte nebola reč. V rámci toho, že Bohuslav sa poznal prostredníctvom Gustáva Dobrovodského s českým disentom, založili vo Veľkom Krtíši v decembri roku 1989 Občianske fórum a v januári 1990 sa reorganizovali na VPN.

Generálny štrajk bol síce úspešný, ale aj tu videl Bohuslav problematické zázemie a mentalitu obyvateľov zdeformovanú rokmi komunizmu.

„Ľudia mali strach nielen vtedy, ale aj dlho potom. Obzvlášť starší a na dedinách. Ten pretrvával až do prvých slobodných volieb. Báli sa postihu. Neskôr, keď nastala sloboda, paradoxne sa báli tiež organizovať. Boli znechutení a unavení rokmi, keď sa ich snažila organizovať komunistická moc. Existovala istá averzia vstupovania do strán a hnutí. Ľudia o sebe veľa vedeli. Mnoho chamtivcov, aj z prostredia ŠtB, skúšalo prezliecť kabáty, a tak vládla nedôvera voči sebe navzájom. Snažil som sa im povedať, že zmenu musia urobiť ľudia sami, rozhodnúť sa, čo a koho vlastne chcú. Musia to urobiť hlavne v prvých slobodných voľbách. Prišla zmena, ktorú nečakali, nevedeli, čo bude nasledovať. Zrazu mali rozhodovať sami za seba.“

Bohuslav bol napriek všetkému zástancom ideálov nenásilného prevratu, ktorý bol hlavnou myšlienkou Nežnej revolúcie.

„Zmena nemohla nastať revolučným plameňom, ako to mnohí dnes tvrdia. Každá revolúcia uvoľňuje aj tie horšie vlastnosti, čo sa prejavuje novou nespravodlivosťou a pomstychtivosťou. Aj pripravovaná radikálna zmena sa nevyhne istej miere krutosti. Som si istý, že populista Vladimír Mečiar by tým pádom získal ešte väčšiu moc a ešte omnoho skôr. Nebolo dostatok ľudí vhodných charakterov a schopností, ktorí by obsadzovali dôležité funkcie. Hoci samotný disent bol myšlienkovo silný, najmä na Slovensku pokrýval len zlomok spoločnosti, ktorý nemohol obsadiť všetky potrebné funkcie a právomoci pri preberaní vlády. Samozrejme, tá miernosť konania si vyžiadala svoju daň. Trvalo to oveľa dlhšie, spravilo sa mnoho chýb a mnoho ľudí zostalo nepotrestaných.“

Predseda vlády Vladimír Mečiar v júni 1990 zložil sľub do rúk nového predsedu SNR Františka Mikloška. Foto – TASR

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 kandidoval Bohuslav za VPN. Cítil to predovšetkým ako záväzok voči ľuďom, ktorí ho vo Veľkom Krtíši poznali. Preto chcel byť na kandidátke napriek predpokladu, že nebude zvolený. Súhlasil aj s lustráciami svojej osoby, či nebol spolupracovníkom niekdajšej Štátnej bezpečnosti, ktoré strana VPN dala ako podmienku každému kandidátovi v rámci hnutia.

„Vo Veľkom Krtíši dopadli voľby tesným víťazstvom VPN. Za nami skončili komunisti, bola tam silná SNS aj maďarské strany, keďže Veľký Krtíš sa skladá aj z 30% obyvateľov maďarského etnika. Naopak KDH tu malo slabšiu podporu v regióne s vyšším pomerom evanjelikov. Každopádne VPN nemalo podporu nad 20 %, ako tomu bolo v iných mestách. Zároveň som kandidoval aj vo voľbách do samospráv za primátora Veľkého Krtíša, kde som prehral tesne s kandidátom KSS. Pravdupovediac som sa v rámci poznanej mentality tunajších ľudí nečudoval ich správaniu. VPN bolo pre nich neznáme. Tunajší ľudia si spájali socializmus hlavne s industrializáciou regiónu a zamestnanosťou v štátnych podnikoch a roľníckych družstvách. Privykli si na to, čomu sa neskôr hovorilo sociálne istoty. A to sa malo zmeniť.“

Mečiarizmus a roky stratených ideálov

Bohuslav cítil spoločenskú atmosféru, ktorej nevyhnutným dôsledkom bolo definitívne uchopenie moci Vladimírom Mečiarom. Na adresu politikov, ktorí ho nasledovali a neskôr tvrdili, že dostatočne nechápali, aké nebezpečenstvo sa v ňom skrýva, hovorí:

„Pamätám si na jedno zhromaždenie v areáli Častej-Papierničky v októbri 1990. Rokovalo sa o ústavnoprávnom usporiadaní Slovenska v rámci federácie. Po príhovore Vladimíra Mečiara sa zdvihol nebohý advokát Ernest Valko, ktorý mu povedal, že príprava Ústavy je vážny akt. Predseda vlády jej prípravou nebol poverený. Navyše bez predošlej diskusie svojvoľne predložil Ústavu kancelárskeho typu, ktorá by mu dala do rúk ešte väčšie právomoci. Mečiar reagoval rozčúlene až agresívne, bez argumentácie. Ešte razantnejšie a svojrázne sa voči Mečiarovej snahe a správaniu postavil taktiež už nebohý významný disident a historik Ján Mlynárik. Postavil sa počas jeho slovného útoku a kričal ‚Duce, Duce, Duce!‘ Následne protestne opustil miestnosť. Preto viem a verím, že kto mal zdravý rozum, musel Mečiarov charakter prekuknúť už vtedy.“

Po definitívnom uchopení moci po parlamentných voľbách v roku 1992 stranou HZDS patril Bohuslav medzi ľudí, ktorí nesúhlasili s rozdelením Československa. Už len z princípu, že by tak celá krajina nekontrolovane pristála v rukách Mečiarovi.

Situácii sa však nedalo zabrániť a akási podvedomá túžba ľudí nasledovať vodcov umožnila neslávne obdobie jeho vlády, ktorá s malou prestávkou trvala až do roku 1998.

Neskôr pôsobil Bohuslav desať rokov ako starosta menšej obce na Slovensku. Po zániku VPN zostal členom Demokratickej strany, a to až do roku 2000, keď sa zlúčila s SDKÚ.

Porážku Mečiarovho HZDS, ktorú vo voľbách v roku 1998 dosiahla táto strana v rámci koalície SDK, považuje za významný okamih, avšak spoločnosť musela prejsť ešte bolestným prerodom k plnému pochopeniu toho, čo znamená sloboda.

Vladimír Mečiar a Václav Klaus pri rozdeľovaní ČSFR v októbri 1992 v horskom hoteli Javorina, kde podľa Klausa už preberali len detaily. Foto – TASR

Nádej v novú generáciu

Akúsi nádej sleduje Bohuslav Beňo v dnešnej mladej generácii, v ktorej vidí zárodok ďalšej významnej zmeny.

„Dnešní mladí ľudia sú vzdelaní, viac scestovaní, odvážnejší. Majú viac predpokladov, ktoré našej generácii pri budovaní ranej demokracie chýbali. Ak si zachovajú svoj morálny kompas a vytrvajú, môžu sa dosiahnuť zásadné zmeny. Veď sami vidíme, že taká nemysliteľná vec, ako odstúpenie premiéra Róberta Fica z funkcie, nasledovaná ďalšími postavami vysokej politiky, sa podarila vďaka vôli ľudí postaviť sa za svoje ciele.“

Dodáva, že „treba sa nebáť vystúpiť, nebáť sa hovoriť o problémoch. Spoločnosť čakajú v najbližších rokoch a desaťročiach obrovské výzvy globálneho charakteru. Sú tu dlhodobo neriešené environmentálne problémy, ktoré si budú vyžadovať urgentné riešenie a množstvo ďalších problémov, s akými sa predošlé generácie nestretli. Treba sa objektívne aj kriticky pozrieť na minulosť a prerod, ktorým prešla táto spoločnosť za 30 rokov, a vyjadriť sa aj k otázkam, ktoré neboli doteraz zodpovedané. Chcel by som, aby v budúcnosti stáli na čele tejto krajiny hrdí, slušní a pracovití ľudia, ktorí pochopia predovšetkým jednu vec: Že sloboda je nevyhnutnosťou a bez slobody nikdy nič nepôjde. Nie je žiadnym technokratickým rozhodnutím, žiadnou čarovnou stratégiou, ktorá by bola na úkor osobnej alebo spoločenskej slobody. Ožívajú nositelia extrémnych politických ideológií, ktorí v mene neslobody priviedli svet v minulosti takmer na pokraj záhuby. Bez slobody nepôjde natrvalo nikdy nič.“

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie