Utečenci a židovský vynález

Na juhu Európy sa rozbieha humanitárna katastrofa biblických rozmerov. Vratké hrdzavé vraky, do ktorých by súdny človek nenastúpil, a takmer vyfučané gumové člny, plné natlačených ľudských bytostí, sa vydávajú cez Stredozemné more k brehom Európy, kde dúfajú, že nájdu slušný život. Alebo aspoň jedlo a bezpečie. A tie vraky a gumové člny často nedoplávajú, prevrhnú sa či potopia a stovky tých bezmenných duší miznú vo vlnách.

Ale cez more sa vydávajú ďalší a je ich stále viac. Státisíce ich už čakajú na afrických brehoch na člny pašerákov. Utekajú zo svojich rozvrátených krajín v Afrike či zo Sýrie a z Iraku, a keď sa dotknú európskych brehov, treba sa o nich postarať. Lebo to káže svedomie (k tomu sa ešte vrátim) aj súcit s ľuďmi v núdzi, a tiež preto, lebo sme si zapísali do nášho európskeho politického kréda pomáhať tým, ktorí k nám prichádzajú v nádeji. A predovšetkým tým, ktorí k nám prichádzajú preto, lebo tam, odkiaľ prichádzajú, im ide o život.

Dlhodobo to takto nejde

Ale Európa sa nedokáže postarať o neobmedzený počet utečencov. Nedokáže ich absorbovať, ani uživiť, keď ich jedného dňa bude priveľa. A ak budú prichádzať v ešte väčších počtoch ako doposiaľ, ten deň nie je ďaleko. Grécko, Španielsko a najmä Taliansko, krajiny, kam ich prichádza najviac, už takmer naplnili svoje limity. Napríklad na talianskom ostrove Lampedusa, ktorý je najbližšie k africkým brehom a má iba asi 20 štvorcových kilometrov, sa situácia naozaj zdramatizovala.

Počas revolúcie v Tunisku v roku 2011 prišlo odtiaľ a z Líbye na Lampedusu 50-tisíc utečencov, väčšinou mladých mužov medzi 20 a 30 rokmi. Bolo to ešte pred zvrhnutím Kaddáfího režimu v Líbyi a Kaddáfí posielal mladých Afričanov z Ghany, Mali, Nigérie, ale aj zo Somálska či Eritrey cez more vedome (vyhlásil, že chce Líbyu zbaviť asi dvojmiliónovej masy čiernych Afričanov). Dnes ich prepravujú pašeráci ľudí.

Pre pôvodných obyvateľov ostrova sa život premenil na nočnú moru. V roku 2014 prišlo po mori do Talianska dovedna viac ako 170-tisíc nelegálnych imigrantov (do celej Európy to bolo viac ako 276-tisíc), z toho takmer 142-tisíc sa plavilo z líbyjských brehov. Ale štatistiky si môže nájsť každý a každému, kto si ich nájde, musí svitnúť, že toto dlhodobo Európa zvládnuť nemôže.

Môžeme to neprežiť

Nemôže, lebo státisíce a potenciálne milióny ľudí z veľmi odlišným kultúrnym vybavením a bez skutočnej nádeje, aby sa všetci uživili v Európe prácou, spôsobia možno kolaps sociálnych systémov. Ale aj keď tie s námahou vydržia, lebo Európa je ešte stále naozaj bohatá, možno čakávať, že konfrontácia s radikálne odlišnými vzorcami správania príliš veľkého množstva imigrantov poškodí nenávratne sociálne tkanivo európskych národov a komunít. (Neviem, ako inak nazvať tú spleť vzťahov, pravidiel, etických noriem, tradícií, ktoré sú výsledkom dejín národov a komunít – takže otrocký preklad z anglického social fabric – látka, z ktorej je utkané konkrétne spoločenstvo ľudí.)

Koniec koncov, keď v rokoch 2009 až 2012 desaťtisíce migrantov, prevažne zo Sudánu a Eritrey prenikali cez púštnu hranicu s Egyptom do Izraela, izraelský premiér Netanjahu povedal, že: „Tento fenomén je veľmi vážny a ohrozuje sociálne tkanivo spoločnosti, našu národnú bezpečnosť a našu národnú identitu.“ Nebol to postreh xenofóba, ale veľmi skúseného politika, majúceho na pamäti predovšetkým prežitie svojho národa.

Všetky európske národy sú utkané z unikátnych sociálnych tkanív, ktoré môžu konfrontácie tohto typu neprežiť. Počet žiadateľov o azyl môže v Európe dovedna stúpnuť v tomto roku až na 700-tisíc. K tomu treba prirátať viac než asi jeden a pol milióna legálnych prisťahovalcov, ktorých Európa prijíma ročne. Toľko opis situácie v číslach.

Áno, ale nemal by to byť precedens

Nuž a krajiny, ktoré nesú najväčšie bremeno, chcú od zvyšku Európy solidaritu, chcú s tým nákladom migrantov, ktorým nedokázali zabrániť vstúpiť na svoje územie, pomôcť. Treba povedať, že solidarita je súčasť (pre zmenu) politického tkaniva, z ktorého je utkaná Európa, a teda ju očakávajú právom. A na svete bol ten najjednoduchší nápad – kvóty.

Nie je to dobrý nápad, lebo je mechanický a pre Európsku úniu veľmi typický – ak je problém, rozdeľme ho medzi všetkých, čím jeho riešenie aspoň akosi oddialime. Nuž ale, ak je to už na stole, myslím si, že by sa Slovensko malo postarať o tých niekoľko stoviek úbožiakov, o ktorých v našom prípade ide. Nechce sa mi veriť, že by sme to nedokázali. Som si však istý, že by sa z toho nemal stať precedens pre ďalšie podobné kvóty. Nielen pre Slovensko, ale vôbec. Tie kvóty neriešia nič, iba problém „riedia“.

Stret dvoch banalít

Celá debata o kvótach však neviedla k hľadaniu riešenia, ale ku konfrontácii dvoch nevkusných banalít politického marketingu – je pred voľbami.
Jedna z tých banalít je sumou nízkych pudov a xenofóbnych predsudkov. Ešte ani nevieme, kto by k nám mal vlastne prísť, ale niektorí politici už vedia o „nich“ všetko. A vravia, že len cez ich národno-štátne mŕtvoly. Na voličov to funguje. Pritom je možné, že pôjde najmä o sýrskych kresťanov, ktorým ide tam doma naozaj o život. Nedávno som počul istého kňaza zo starého ortodoxného kláštora v Sýrii, ktorý na otázku redaktora v dokumente BBC: „Čo môžeme my v Európe pre vašu záchranu urobiť?“, odpovedal stručne: „Otvorte dvere.“

Tá druhá banalita je banalita politickej korektnosti, ktorá tradične ani len nepripustí diskusiu o riziku kultúrnej a civilizačnej nekompatibility. To je banalita ideologická, moralizujúca, nafúkaná a arogantná, častujúca nálepkou xenofóbie úplne všetkých, ktorí si trúfnu pochybovať o blahu multikulturalizmu ako receptu na všetko. Naša slovenská debata skĺzla do zrážky tých dvoch banalít prakticky okamžite. Tak teda aspoň telegraficky:

Diverzita, ktorú nabáda „oslavovať“ politická korektnosť, nie je automaticky požehnaním, hoci niekedy obohacuje. Omnoho častejšie je zdrojom problémov a veľmi často násilia. Treba sa s ňou pracne vyrovnávať. Ak sa k nám teda hrnú ľudia s veľmi odlišným kultúrnym a náboženským profilom, nemusíme sa povinne cítiť obohatení a máme právo mať pocit ohrozenia, ako nám káže inštinktívna múdrosť nášho žalúdka. Xenofóbia je obava z cudzieho, ale tí politicky korektní majú na mysli nenávisť k cudziemu, a to je niečo celkom iné. Ak chceme ľudí zbaviť obáv, treba s nimi hovoriť, treba im dať pozitívnu skúsenosť. A nie nálepku. Tá zahanbuje, uráža, ale nič nerieši.

Utečenci a miestne moslimské komunity

Nie je tiež nelegitímne hovoriť o bezpečnostných rizikách, len je tu paradox. Tí sýrski kresťania utekajú pred vraždiacimi sociopatmi z Islamského štátu, ktorí sú s veľkou pravdepodobnosťou narodení v Európe. Pokúšajú sa nájsť útočisko v Európe a keď ho nájdu, nie je vylúčené, že niekde na ulici v Paríži natrafia na hrdloreza, ktorý zabil ich príbuzných kdesi v Sýrii a prišiel domov, do Francúzska, načerpať ďalšie sily. Predstavujú tí utečenci naozaj väčšie bezpečnostné riziko ako samotné európske moslimské komunity? Len sa pýtam, lebo v londýnskom metre či v redakcii Charlie Hebdo nevraždili prisťahovalci.

A ešte k sľúbenému svedomiu. Videl som v historickom filmovom dokumente Adolfa Hitlera chripieť pred rozbesneným davom do mikrofónu, že svedomie je židovský vynález, a že preč s ním. Vedel veľmi presne, čoho má svojich stúpencov zbaviť. Téma utečencov je ťažká. Hádam pomôže nechať sa v nej viesť tým židovským vynálezom.

Autor je poslanec NR SR za Most-Híd