Denník N

Obráňme Hongkong tým, že podporíme Taiwan

Podľa organizátorov protestovalo v júni v uliciach Hongkongu až milión ľudí. Foto – TASR/AP
Podľa organizátorov protestovalo v júni v uliciach Hongkongu až milión ľudí. Foto – TASR/AP

Pekinské šikanovanie môže zničiť hongkonské slobody, ale nie tie naše. Na čínsku snahu podriadiť sa tamojšiemu vnímaniu sveta by sme mali reagovať tým, že budeme obraňovať svoju vlastnú normálnosť.

Autor je britský novinár a spisovateľ

Statočnosť obyvateľov Hongkongu kúpila tejto bývalej britskej kolónii nejaký čas. Zákon o extradícii, ktorý by dovolil vydať kohokoľvek, kto žije či dokonca len navštívil toto územie, systému predstieranej spravodlivosti pod kontrolou Komunistickej strany Číny, sa zatiaľ k odkladá. Potlčení od zásahu polície, ale nabudení svojím úspechom sa protestujúci zišli v obrovskom počte, aby požadovali zrušenie návrhu zákona a rezignáciu nešťastnej správkyne Hongkongu Carrie Lamovej.

Stále rovnaké leninské recepty

Z ich odvahy som nadšený, ale obávam sa, že všetko sledujúci čínsky štát, ktorý má v Hongkongu už dnes prenikavý vplyv, sa teraz pustí do práce a pokúsi sa identifikovať a neutralizovať vodcov protestov. Pekinský režim neznáša, keď stratí tvár, zvlášť, keď sa tak stane tvárou v tvár slobodne zmýšľajúcemu davu s nebezpečnými myšlienkami o vláde práva, politickej slobode a dokonca (no to sa vyslovuje len šeptom) o nezávislosti. V Hongkongu, ktorý by opäť prišiel o ďalší kus slobody, by už čínske úrady nepotrebovali figový list zákona o extradícii a mohli by zakročiť tvrdšie.

Šikanovanie Hongkongu je len jedným z dôvodov, prečo sa obavy z Číny množia tak rýchlo, a to dokonca aj v tých najpohodlnejších štvrtiach. Uspávajúce tvrdenie, že ekonomický rast bude znamenať silnejšiu strednú triedu, čo bude posúvať Čínu smerom k demokracii, je v troskách. Čína skutočne bohatne, ale doma nezavádza slobodu a v zahraničí neponúka priateľstvo.

Naopak, režim prezidenta Si Ťin-pchinga síce vymenil marxizmus za nacionalizmus, ale naďalej sa riadi nemilosrdnými receptami leninizmu. To znamená, že doma rozbíja akýkoľvek náznak opozície a zároveň neutralizuje akékoľvek vonkajšie hrozby. Niekdajší prístup „skry sa a vyčkávaj“ nahradil útočný prístup voči akémukoľvek jednotlivcovi, inštitúcii či krajine, ktorá si dovolí spochybniť kontrolu komunistickej strany nad čínskym štátom.

Keď nás Peking postaví do pozoru

Týka sa to aj takej krajiny, akou je Spojené kráľovstvo. Veď pán Si navštívil v roku 2015 Londýn, manifestáciu čínskej diaspóry na počesť jeho príchodu organizovali v našich uliciach agenti čínskeho ministerstva štátnej bezpečnosti. Britská polícia kooperovala, energicky zatýkala disidentov a prehľadávala ich domovy. Pokoj čínskeho imperátora nemal narušiť ani ten najmierumilovnejší protest. Kedysi bolo samozrejmosťou, že sa naši premiéri stretávajú s dalajlámom. Potom, čo sa s ním stretol David Cameron, Číňania ostro protestovali, Cameron sa zľakol a Theresa Mayová už bola príliš vystrašená. Dnes je akýkoľvek kontakt exilového tibetského vedenia s akoukoľvek hlavou štátu takmer tabu.

Skláňanie sa pod pekinským tlakom je problémom aj pre Taiwan. Čína obsesívne považuje tento úspešný demokratický ostrovný štát za svoju odštiepeneckú provinciu. A trvá na tom, že by ho za takú mali považovať aj všetci ostatní. A tak sa napríklad čínskemu tlaku podvolili British Airways, ktoré na svojej webovej stránke označujú Taiwan ako „Čínu“. Taiwan dostal tohto roku zákaz účastniť sa doteraz apolitickej pouličnej slávnosti The Lord Mayor’s Show, ktorú organizuje City of London. Áno, toto sa deje za peniaze britských daňových poplatníkov.

Po našich univerzitách sa túlajú čínski špióni, ktorí nielenže kradnú naše intelektuálne bohatstvo, ale tiež monitorujú svojich krajanov. Beda každému, ktorého prichytia, ako sa vyjadruje k témam ako ľudské práva, história či čínska zahraničná politika. Keď sa vrátia domov, čaká ich obťažovanie či dokonca ešte niečo horšie.

Nejde o izolované incidenty a nedeje sa to len v Spojenom kráľovstve. Prostredníctvom strašidelného Odboru práce Zjednoteného frontu pekinský režim vyvíja systematickú globálnu snahu obmedzovať našu slobodu hovoriť a robiť to, čo chceme, v témach, ktoré čínske vedenie považuje za citlivé. Príkladov je veľa. Ide napríklad o únos švédskeho kníhkupca v Thajsku, o umlčiavanie nepriateľských médií v Austrálii, o šikanovanie kanadských univerzít či o nútenie medzinárodných organizácií zaoberajúcich sa takými apolitickými vecami ako zdravie či počasie, aby nespolupracovali s Taiwanom.

Nič nie je také nepodstatné, aby si to nevyslúžilo spŕšku čínskeho hnevu. Tohto roku v London School of Economics

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie