Denník N

Kiežby sa brexitoví podvodníci zodpovedali pred súdom

David Cameron a Boris Johnson. Dvaja kamaráti, spolužiaci a možno aj premiéri Británie. Foto - tasr/ap
David Cameron a Boris Johnson. Dvaja kamaráti, spolužiaci a možno aj premiéri Británie. Foto – tasr/ap

Jedna vec je tvrdiť, že Angličania by sa mali oslobodiť od kontinentu a vrátiť sa na moria, lenže celkom iná vec je argumentovať v prospech odchodu úplne flagrantnými nepravdami.

Autor je francúzsky filozof

Koncom mája westminsterský magistrátny súd rozhodol o tom, že prijme sťažnosť aktivistu Marcusa Balla, ktorý obvinil bývalého britského ministra zahraničia a dnešného favorita na post britského premiéra Borisa Johnsona, že počas kampane pred britským referendom o zotrvanie v Európskej únii klamal. Vyšší londýnsky súd však toto rozhodnutie nakoniec zvrátil a zrušil predvolanie, podľa ktorého mal Johnson svedčiť o predreferendovej kampani takpovediac v priamom prenose.

Navádzanie na samovraždu

Rozhodnutie vyššieho súdu je poľutovaniahodné. Možnosť, že by sa s Johnsonovou výpoveďou mohla zoznámiť aj široká verejnosť, by bola veľmi vítaná z dvoch dôvodov. Poukázala by na lži brexiterov, ktoré sa mi vždy zdali tým najlepším argumentom v prospech tých, čo chcú brexit zastaviť. Po druhé, vo všeobecnosti by takéto vypočutie mohlo poukázať na nebezpečenstvo, aké predstavujú podobné lži pre demokraciu.

Samozrejme, Spojené kráľovstvo by malo mať možnosť vybrať si aj možnosť, že sa opäť stane malým Anglickom. Nakoniec, spoločnosti majú právo spáchať samovraždu rovnako ako jednotlivci. Lenže to sa môže udiať len pod jednou podmienkou, a to, že je táto voľba informovaná, uvážlivá a slobodná. Nikto by do toho nikoho nemal nútiť tak, že ho bude obťažovať alebo povzbudzovať, čo je v prípade skutočnej samovraždy jednotlivca trestným činom s vysokou sadzbou.

No počas kampane, ktorá otvorila cestu k odchodu Spojeného kráľovstva z Európskej únie, sa udialo niečo podobné. Britov, ktorí si neboli ani zďaleka vedomí všetkých okolností, politici zavádzali. Príkladov dezinformácií a neveľmi dobre zamaskovaných lží, ktoré zastreli úsudok voličov, bolo príliš veľa na to, aby sme ich mohli všetky vymenovať.

Celkom iná debata

Keby súdy dovolili, aby sa Ballova sťažnosť prerokúvala, všetko by sa to preukázalo. Súdne vypočutie by ukázalo, že politická debata predchádzajúca referendu nebola čestná. Pojednávanie by ukázalo, že hlasy v prospech brexitu a akceptácia jeho dôsledkov neboli vecou informovaného súhlasu.

A práve toto by poskytlo ten najlepší možný argument pre to, aby mali britskí občania možnosť svoje rozhodnutie ešte raz prehodnotiť. Navyše, pojednávanie by malo ešte ďalší a dokonca zásadnejší vplyv: preukázalo by, ako tolerancia lží veľmi poškodzuje demokraciu.

Johnsonovi podporovatelia argumentujú, že by nebolo správne dovoliť jedinému sudcovi rozhodnúť o debate takých veľkých rozmerov a že súdy nie sú tými orgánmi, kde by sa mali riešiť demokratické debaty. To znie celkom rozumne, lenže v tomto prípade ide o iný typ debát.

Napríklad, jedna vec je tvrdiť, že Angličania by sa mali oslobodiť od kontinentu a vrátiť sa na moria, v čoho dôsledku budú prosperovať. Lenže celkom iná vec je argumentovať v prospech odchodu úplne flagrantnými nepravdami, napríklad tou, že Spojené kráľovstvo platí Európe 350 miliónov libier týždenne, čo, keď už bolo po všetkom, nakoniec ako nepravdu posmešne priznali aj tí, ktorí to šírili.

A to nie je jediný príklad. Jedna vec je veriť, ako to svojho času robili americkí neokonzervatívci, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie