Kiežby sa brexitoví podvodníci zodpovedali pred súdom

Autor je francúzsky filozof

Koncom mája westminsterský magistrátny súd rozhodol o tom, že prijme sťažnosť aktivistu Marcusa Balla, ktorý obvinil bývalého britského ministra zahraničia a dnešného favorita na post britského premiéra Borisa Johnsona, že počas kampane pred britským referendom o zotrvanie v Európskej únii klamal. Vyšší londýnsky súd však toto rozhodnutie nakoniec zvrátil a zrušil predvolanie, podľa ktorého mal Johnson svedčiť o predreferendovej kampani takpovediac v priamom prenose.

Navádzanie na samovraždu

Rozhodnutie vyššieho súdu je poľutovaniahodné. Možnosť, že by sa s Johnsonovou výpoveďou mohla zoznámiť aj široká verejnosť, by bola veľmi vítaná z dvoch dôvodov. Poukázala by na lži brexiterov, ktoré sa mi vždy zdali tým najlepším argumentom v prospech tých, čo chcú brexit zastaviť. Po druhé, vo všeobecnosti by takéto vypočutie mohlo poukázať na nebezpečenstvo, aké predstavujú podobné lži pre demokraciu.

Samozrejme, Spojené kráľovstvo by malo mať možnosť vybrať si aj možnosť, že sa opäť stane malým Anglickom. Nakoniec, spoločnosti majú právo spáchať samovraždu rovnako ako jednotlivci. Lenže to sa môže udiať len pod jednou podmienkou, a to, že je táto voľba informovaná, uvážlivá a slobodná. Nikto by do toho nikoho nemal nútiť tak, že ho bude obťažovať alebo povzbudzovať, čo je v prípade skutočnej samovraždy jednotlivca trestným činom s vysokou sadzbou.

No počas kampane, ktorá otvorila cestu k odchodu Spojeného kráľovstva z Európskej únie, sa udialo niečo podobné. Britov, ktorí si neboli ani zďaleka vedomí všetkých okolností, politici zavádzali. Príkladov dezinformácií a neveľmi dobre zamaskovaných lží, ktoré zastreli úsudok voličov, bolo príliš veľa na to, aby sme ich mohli všetky vymenovať.

Celkom iná debata

Keby súdy dovolili, aby sa Ballova sťažnosť prerokúvala, všetko by sa to preukázalo. Súdne vypočutie by ukázalo, že politická debata predchádzajúca referendu nebola čestná. Pojednávanie by ukázalo, že hlasy v prospech brexitu a akceptácia jeho dôsledkov neboli vecou informovaného súhlasu.

A práve toto by poskytlo ten najlepší možný argument pre to, aby mali britskí občania možnosť svoje rozhodnutie ešte raz prehodnotiť. Navyše, pojednávanie by malo ešte ďalší a dokonca zásadnejší vplyv: preukázalo by, ako tolerancia lží veľmi poškodzuje demokraciu.

Johnsonovi podporovatelia argumentujú, že by nebolo správne dovoliť jedinému sudcovi rozhodnúť o debate takých veľkých rozmerov a že súdy nie sú tými orgánmi, kde by sa mali riešiť demokratické debaty. To znie celkom rozumne, lenže v tomto prípade ide o iný typ debát.

Napríklad, jedna vec je tvrdiť, že Angličania by sa mali oslobodiť od kontinentu a vrátiť sa na moria, v čoho dôsledku budú prosperovať. Lenže celkom iná vec je argumentovať v prospech odchodu úplne flagrantnými nepravdami, napríklad tou, že Spojené kráľovstvo platí Európe 350 miliónov libier týždenne, čo, keď už bolo po všetkom, nakoniec ako nepravdu posmešne priznali aj tí, ktorí to šírili.

A to nie je jediný príklad. Jedna vec je veriť, ako to svojho času robili americkí neokonzervatívci, že demokraciu možno v Iraku zaviesť aj násilím, a argumentovať v dobrej viere, že to tak naozaj bude. Lenže celkom inou vecou je priviesť túto tému na pôdu Organizácie Spojených národov a predkladať tam falošné dôkazy o prítomnosti neexistujúcich zbraní hromadného ničenia v Iraku.

Lož ako jed

Vojna v Iraku i brexit ilustrujú jednoduchý, ale zásadný problém pre akúkoľvek demokraciu. Na jednej strane máme férový boj medzi opačnými uhlami pohľadu, ktoré spolu bojujú podľa jasných pravidiel. Tak to by mal vyzerať verejný priestor. Na druhej strane je tu však aj boj na život a na smrť, v ktorom nie sú zakázané žiadne chvaty, žiadny úder nemôže byť príliš nízky a dokonca je tu povolený aj úder ako žiadny iný, a to lož.

Lož je úplne iná preto, pretože ničí našu vieru vo verejnú debatu. Otravuje klímu, v ktorej sa politici rozprávajú, vytvára mínové polia, ktorými sa musia politici s opačnými názormi predierať, a dokonca odstraňuje aj samotnú možnosť spravodlivého účtovania, čo je jedným zo znakov demokracie.

Existuje kontrast medzi Nietzscheho „perspektivizmom“, v ktorom donekonečna zápolia navzájom si konkurujúce „hodnotenia“, a Machiavelliho „lžou“, ktorá umožňuje záludnému vladárovi mať v debate posledné slovo.

Alebo, aby som bol presnejší, ide tu o kontrast, ktorý Machiavelliho stavia proti nemu samému. V diele Vladár tento renesančný autor ani tak nelegitimizuje právo klamať, ale skôr upozorňuje ľudí na spôsob, akým môže tyran, tým, že si privlastní toto právo, ďalšiu debatu znemožniť. V Úvahách o prvej dekáde Tita Livia Machiavelli obraňuje právo na použitie všetkých prostriedkov – s výnimkou práva klamať –, aby človek dosiahol, že preváži jeho uhol pohľadu.

Škody, ktoré skorumpovaní lídri páchajú na svojich ľuďoch, poznáme veľmi dobre. Preto by sme mali viac hovoriť o úplne zásadnej korupcii, ktorou je tolerovanie lží.

Takáto tolerancia dovoľuje jedu, aby sa rozšíril po celom tele a duši demokracie, podkopáva demokratické inštitúcie tým, že napáda neviditeľné normy a nevyslovené dohody, ktoré ich podopierajú. Akýkoľvek súd s brexitovými šarlatánmi by to jasne preukázal.

© Project Syndicate