Denník N

Z Rumunska vidíme jednu Európu, ktorá súdi, a druhú, ktorá je súdená

Varujan Vosganian. Foto - Mária Pinčíková
Varujan Vosganian. Foto – Mária Pinčíková

V seriáli esejí rumunských spisovateľov, ktorý vyvrcholí letným autorským čítaním v Košiciach, pokračujeme textom Varujana Vosganiana.

Európa si nesie mnoho nezahojených rán, ktoré sa znovu otvárajú a krvácajú. A to preto, že sme neprijali zodpovednosť za ich príčiny, nevidíme alebo nechceme vidieť realitu a nepochopili sme ich dôsledky.

Jednou z týchto nezahojených rán, možno tou najhlbšou z nich, je železná opona. Pravda, dnes už neexistuje ako neprekonateľná hranica strážená ozbrojenými pohraničníkmi. Bohužiaľ však pohraničníci, aj keď nie sú ozbrojení, v mojej krajine, v Rumunsku, stále predstavujú oponu, ktorá síce nie je železná, ale zamatová, tvorená v pološere slovami a predsudkami.

Sovieti Rumunsko drancovali

Rumuni si komunizmus nepriali. Voľby v roku 1946 komunisti a ich spojenci prehrali, ale prítomnosť Červenej armády im umožnila masovo sfalšovať výsledky volieb a vytvoriť vládu.

Protikomunistický odboj v Rumunsku bol najdlhší, najkrvavejší a najhrdinskejší zo všetkých krajín, ktoré zostali za železnou oponou. Posledného partizána zabila štátna bezpečnosť Securitate až v roku 1963.

Bojovníci v horách hľadeli k nebu a dúfali, že im Američania prídu na pomoc, bez toho, aby vedeli, že Američanov v tom čase oveľa viac zaujímala Kuba než východná Európa. Kolektivizácia poľnohospodárstva sa pre odpor dedinčanov vliekla.

Blízko mesta, kde som vyrastal, leží dedina, kde jednotky Securitate potlačili roľnícku vzburu pomocou

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Mesiac autorského čítania

Teraz najčítanejšie