Denník N

Komunizmus dosiahol ideál rovnosti jediný raz. Vtedy, keď padol

Ioana Pârvulescuová. Foto – Mária Pinčíková
Ioana Pârvulescuová. Foto – Mária Pinčíková

V seriáli esejí rumunských spisovateľov, ktorý vyvrcholí letným autorským čítaním v Košiciach, pokračujeme textom Ioany Pârvulescuovej: Život je v Európe.

Rok 1900. Na Svetovej výstave v Paríži si Rumunsko predsavzalo, že bude „predvojom západnej civilizácie vo východnej Európe“ a že bude vo svojom regióne nositeľom „poriadku a pokroku, mieru a osvety“.

Predpokladám, že sa mu to darilo, pretože na výstave získalo 45 cien (Grand Prix) a stovky medailí: 224 zlatých, 354 strieborných a 314 bronzových.

Rumunsko v tom čase naozaj bolo v Európe a jeho hlavné mesto – kozmopolitná, civilizovaná a prekvitajúca Bukurešť – bolo často prirovnávané práve k Parížu. Cudzinci prichádzali do Rumunska a mnohí z nich zostávali, pretože tu bolo veľa práce a príležitostí.

Obohnaní ostnatým drôtom

1983. V tomto roku som absolvovala Filozofickú fakultu v Bukurešti. Európa už v Rumunsku dávno nebola, zostalo po nej len rozprávanie v knihách v knižnici a spomienky starších generácií, ktoré kedysi cestovali do Paríža, Londýna, Viedne, Berlína, Prahy, Budapešti, Ríma či Lipska.

Mnohí starší členovia rodiny mali v zásuvkách schované cudzie mince a letáky, ktoré im zostali napríklad zo svadobnej cesty prarodičov do Karlových Varov. Mali tam aj fotografie a suveníry z rôznych európskych krajín. A navyše mali spomienky.

My, čo sme Európu na vlastnej koži nezažili, sme si ju mohli predstavovať v žiarivejších farbách, než bola na fotografiách. V tej dobe pre nás bola Európa, do ktorej sa smie voľne cestovať, utópiou, niečo ako Krajina-Nekrajina Petra Pana, Krajina Oz alebo Krajina zázrakov. Alebo niečo ako ríša Fantázia z Nekonečného príbehu Michaela Endeho, ktorú bolo nutné zachrániť pred zánikom.

My sme ju zachraňovali snami o cestovaní po cudzích krajinách. A pritom sme žili zavretí vo svete obohnanom ostnatým drôtom.

Život je v Európe

Európa mojej mladosti mala nádych tajomstva a jej existencia nás viedla k tomu, že sme potajme čítali zakázané knihy. Presne si pamätám, ako som objavila román Život je jinde, ktorý na mňa zapôsobil už len svojím názvom.

To som ešte bola na vysokej škole. Narodeninová oslava sa natiahla a kamarátka, ktorá nás pozvala, ma u seba nechala cez noc, pretože Bukurešť bola ponorená do tmy a predstava cesty domov prázdnymi temnými ulicami nebola nijako lákavá. Bukurešť už dávno nebola tým kozmopolitným, vyhľadávaným mestom.

Na nočnom stolíku som narazila na knihu Milana Kunderu, La vie est ailleurs, ktorú vydal Gallimard (v rumunčine vyjsť nesmela, keďže Kundera bol emigrant, kapitalista, skrátka nebezpečný človek). „Keď básnikova matka premýšľala o tom, kde bol básnik počatý, pripadali do úvahy len tri možnosti…“ – niečo také som nikdy nečítala.

S rozsvietenou lampičkou som hltala knihu až do rána a potom som si ju požičala, aby som ju dočítala. Aj Európa je inde – ailleurs –, ale jedna vec mi bola jasná už vtedy. Život je v Európe.

Vedela som, že riskujeme

1989. Siedmy rok som pracovala ako učiteľka na vidieku, blízko Bukurešti. Každý deň som zložito dochádzala neskutočne preplneným autobusom, ktorý v lete býval rozpálený ako kachle a v zime pokrytý inovaťou. Zvnútra!

21. december. Začali sa prázdniny. Bola som v Brašove, v mojom rodnom meste.

Už niekoľko dní celá rodina tajne počúvala na rádiu Slobodná Európa správy o revolučnom hnutí v Temešvári. Mama prišla z mesta a oči jej len žiarili ako vždy, keď pre nás mala veľkú novinu. Povedala nám, že pred sídlom komunistickej strany sú tanky a skupiny ľudí vyšli do ulíc.

My všetci, čo sme ešte nemali tridsať, sme sa rýchlo obliekli a vyrazili prispieť k tej zmene, ktorú bolo cítiť vo vzduchu. Vedela som, že riskujeme slobodu, možno aj život, ale bolo nám to jedno.

Pamätám si, že som si obliekla svoje jediné džínsy (v tej dobe to bola vzácnosť), aby mi nebola zima, keby ma zavreli do väzenia. V tých západných džínsoch som sa cítila tak nejako chránená.

Najlepší deň v živote

Pamätám si tie neopísateľné pocity, ktoré som zakúsila popri ostatných, keď som sa aj ja odvážila otvoriť ústa a kričala som s ostatnými: „Preč s Ceauşescom!“, „Preč s komunizmom!“ a „Sloboda, teba milujeme – buď zvíťazíme, alebo zahynieme!“

Do druhého dňa sme dosiahli všetko. Ceauşescu utiekol, komunizmus padol, my sme vyhrali, hoci sme si neboli istí, na ako dlho. Všetci sme sa objímali, prvýkrát sme si boli naozaj rovní, rovní vo svojom šťastí. Komunizmus dosiahol ideál rovnosti len jediný raz: vtedy, keď padol.

Bol to môj úplne najlepší deň v živote. Zo spoločenského hľadiska, samozrejme. Všetko potom bolo nové, všetko som robila prvýkrát, asi ako keby som sa presťahovala na inú planétu, s inými fyzikálnymi a duchovnými zákonmi. Ako by som sa v dvadsiatich deviatich rokoch znovu narodila v inom svete.

Pomaly, zdráhavo a ťažšie, než by sme si priali, Európa znovu nachádzala Rumunsko ako svoje stratené dieťa. Hranice sa otvorili a my sme brázdili Európou ako mravce.

Nerozlučné spojenie Východu a Západu

Rok 2019. Práve som odoslala vzorku na test DNA do inštitútu MyHeritage, ktorý som si našla na internete. Nabádali ma, aby som neprepásla príležitosť vydať sa po stopách svojich predkov. Vykonala som lícny ster, vzorky starostlivo uzavrela do fľaštičky, fľaštičku vložila do obálky, obálku vhodila do poštovej schránky a teraz čakám.

Bolo by úžasné, keby sa dal taký presný test DNA urobiť z krvi európskej kultúry. Rumunská literatúra, mladšia než tie západoeurópske, prichádza, podobne ako celý Východ, s istou sviežosťou a nevšednosťou.

Nerozlučné spojenie Východu a Západu, malebnosť Panaita Istratiho, Ionescovo absurdno, Cioranovo zúfalstvo, Eliadova vzdelanosť, avantgardizmus Benjamina Fondanea, intenzívne tragické zážitky, skutočná Todesfuge Paula Celana, čistý lyrizmus v tvorbe Any Blandiany či sen hustý ako med Mircea Cărtăresca.

To je len zlomok z prínosu rumunskej literatúry a jej predstaviteľov, ktorým sa podarilo vstúpiť do povedomia európskej literatúry.

Viac prímesí, než si myslíme

Nesmieme zabudnúť ani na humor a typický haz de necaz, výsmech každému nešťastiu, ktorý je všadeprítomný v našej próze a v našich každodenných životoch. Ale ani na tragédie, lágrovú literatúru, väzenie, utrpenie, mučenie, o ktorých sa často dozvedáme z pera obdivuhodných žien, naozajstných hrdiniek.

Keby sa dal urobiť test DNA rumunskej kultúry, zistili by sme, že sa v nej nachádzajú väčšie alebo menšie kúsky zo všetkých európskych kultúr: balkánskej, stredoeurópskej, francúzskej, nemeckej, švédskej, českej a ďalších.

Do mesiaca mám dostať výsledok DNA testu s rozborom etnických prvkov, ktoré sa vo mne nazhromaždili. Zdá sa, že o prekvapenia nebude núdza: máme v krvi viac prímesí, než si myslíme. Ja vlastne ani ten výsledok nepotrebujem. Presne viem, kto som: človek ako všetci ľudia, a pritom človek ako žiadny iný. Európanka, rovnako ako vy. A Rumunka. Presne v tomto poradí.

Autorka sa zúčastní na tohtoročnom Mesiaci autorského čítania – čestný hosť Rumunsko, ktorý sa uskutoční od 1. 7. do 4. 8. 2019 v košických Kasárňach – Kulturparku. www.autorskecitanie.sk

Mesiac autorského čítania

Teraz najčítanejšie