Denník N

Odúčanie sa černobyľských lekcií

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Sovietsky zväz nebol jedinou krajinou, kde sa vrcholoví politici snažili prekrývať problémy novými a novými klamstvami.

Autorka je americká historička a novinárka
Článok je uverejnený so súhlasom The Washington Post

V lete 1991, päť rokov po černobyľskej katastrofe a krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu, som navštívila Ukrajinu. Mojím cieľom bola ochranná zóna s priemerom asi tridsať kilometrov, odkiaľ po nehode evakuovali všetkých ľudí. Podobne ako niekoľko miestnych environmentálnych aktivistov, aj ja som mala pri sebe Geigerov počítač, ktorý skutočne pípal o to intenzívnejšie, o čo viac sme sa blížili k zničenému reaktoru. No nás to ani tak veľmi nepresvedčilo. Okrem iných sme hovorili aj s miestnym lekárom, ktorého si pamätám ako nie veľmi otvoreného človeka. Niektorí ľudia nám zas hovorili o prasatách s dvomi hlavami a o zmutovaných kravách, ale iní tieto reči označovali za fámy.

Ticho a lži

V skutočnosti už nebolo možné zistiť o Černobyli viac, keď tam človek bol až päť rokov po výbuchu. Vtedy nebolo jasné ani to, koľko obetí si katastrofa vyžiadala, a nevedelo sa to ani v nasledujúcich desaťročiach. Ako som napísala v tom čase, oficiálny počet obetí bol 31, no vedecký riaditeľ ochrannej zóny si myslel, že ich počet bol bližší k siedmim tisícom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie