Neliberálne postoje v liberálnom rúchu tiež ohrozujú demokraciu

Autor je verejný teológ

Liberálna demokracia je v súčasnosti ohrozovaná nielen neosvieteným nacionalizmom, nezodpovedným populizmom či náboženským radikalizmom, ale tiež neliberálnymi hodnotami maskujúcimi sa liberalizmom. (Ne)hodnotami, ktoré sú v rozpore s tým najlepším, čo nám môže liberálna tradícia ponúknuť. Ak nám záleží na zachovaní a posilnení pluralitnej demokracie, mali by sme sa dištancovať od neliberálnych postojov a prostriedkov – a to aj vtedy, ak sú obhajované zachovaním stability demokratického poriadku.

Žijeme v čase tekutých konceptov a rôznorodých definícií. Platí to aj o termíne „liberálny“, a to tak v kontexte politickej filozofie, ako aj pri jeho bežnom používaní. V našej diskusii si pomôžeme jednoduchou definíciou z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, ktorý pripisuje uvedenému pojmu nasledovný význam: „znášanlivý, zhovievavý, tolerantný k iným názorom alebo k prejavom odlišnej ideológie“.

Viac ako 15 rokov prichádzam – najmä v akademickom prostredí – do častého kontaktu s ľuďmi, ktorí sa považujú za liberálov. To, že nepatrím k osobám, pre ktoré má termín „liberál“ pejoratívny nádych, je dané nielen mojím rešpektom (hoci nie bez výhrad) k liberálnej tradícii, ale aj mnohými pozitívnymi skúsenosťami, ktoré som s liberálne zmýšľajúcimi ľuďmi mal.

Po absolvovaní multidenominačného evanjelikálneho seminára v Bostone smerovali moje kroky na Harvardovu univerzitu, kde som mal prvú reálnu skúsenosť s liberálnym myslením. Ako teologicky ortodoxný sociálny konzervatívec – tak ma mnohí vnímali – som bol v minoritnom postavení. Nielenže to negatívne neovplyvnilo moje známky, ale cítil som sa tam vítaný.

Na Harvard som išiel primárne kvôli renomovanému profesorovi Harveymu Coxovi. Na Slovensku nepoznám teológa, ktorý by bol „liberálnejší“, ako je profesor Cox. Napriek tomu, alebo možno práve preto, ma všestranne podporoval a neskôr mi napísal odporúčanie na ďalšie štúdiá. Minulý mesiac sa Harvey dožil 90. narodenín – moja pripravovaná kniha je s úctou a s vďakou venovaná práve jemu.

Významný americký intelektuál slovenského pôvodu Michael Novak bol v mnohom presným opakom môjho profesora. Samotný Novak raz vyjadril myšlienku, s ktorou sa môžem stotožniť: „Často som s Coxom nesúhlasil a pristihol som sa, že idem vpravo, kde on išiel vľavo a niekedy naopak. Ale vždy som bol vďačný za podnety jeho aktívnej mysle a veľmi dobrého srdca.“

Neliberálny liberál

V ostatných rokoch sa čoraz častejšie stretávame s osobami, ktoré sa síce označujú za liberálov, ale nevykazujú charakteristiky obsiahnuté v spomenutej definícii a manifestované profesorom Coxom. Práve z toho dôvodu sa pred dvoma rokmi zrodil aj text Je na amerických univerzitách ohrozená sloboda prejavu?

Osoby, ktoré mám na mysli, sa vyznačujú podobným neflexibilným intelektom, arogantným charakterom, netolerantným postojom a brizantným prístupom ako niektorí protestantskí fundamentalisti, ktorých som mal tiež možnosť v minulosti zblízka pozorovať. V čase duchovného dospievania som niektoré z uvedených znakov vykazoval aj ja sám. Našťastie, vtedy neexistovali sociálne siete, a tak bola širšia verejnosť ušetrená napríklad mojich antikatolíckych sentimentov vychádzajúcich zo zanietenej neznalosti.

Začiatkom milénia som netušil, že je možné pokladať sa za liberála a správať sa pritom neliberálne. Medzičasom sa v niektorých kruhoch udomácnili termíny ako „nový liberalizmus“, „progresívny liberalizmus“, „iliberálny liberalizmus“, „liberálna tyrania“ či „liberálny fašizmus“, ktoré sa pokúšajú pomenovať v tomto texte opisovaný fenomén. Otázkou zostáva, či uvedené termíny dostatočne presne vyjadrujú realitu, alebo sú to oxymorony a pejoratíva, používania ktorých je lepšie sa vyvarovať.

Tak či onak, je dobré si uvedomiť, že mnohé z osôb, ktoré tieto termíny používajú, neodmietajú koncept liberálnej demokracie a ochotne čerpajú z liberálnej tradície, ktorá umožnila jej vznik. Čo odmietajú, je „nová liberálna ortodoxia“, ktorej strážcovia chcú, aby – reálne alebo zdanlivo – neliberálne zmýšľajúci človek konvertoval alebo trpel. Jednou z jej základných charakteristík je neochota tolerovať iný názor (nielen) v kultúrno-etických otázkach.

Uzavretie liberálnej mysle

Výzvy cerberov liberálnej ortodoxie k tolerancii neraz sprevádzajú netolerantné postoje voči nositeľom názorov, ktoré síce môžu byť kontroverzné, ale sú plne legitímne. Hlbokú reflexiu, schopnosť pozrieť sa na vec z rôznych uhlov pohľadu a trpezlivé presviedčanie nahrádzajú povrchnosť, jednostrannosť a vnucovanie vlastného videnia sveta. S nepopulárnymi názormi sa vyrovnávajú pejoratívnym nálepkovaním ich prezentovateľov.

Kim Holmes vo svojej knihe The Closing of the Liberal Mind: How Groupthink and Intolerance Define the Left (Uzavretie liberálnej mysle: Ako skupinové myslenie a intolerancia definujú ľavicu) označuje za reprezentanta neliberálnych hodnôt „postmodernú ľavicu“, ktorú nepovažuje za formu liberalizmu práve z dôvodu prejavovania neliberálnych postojov a používania neliberálnych prostriedkov. Patria sem obmedzovanie slobody prejavu, apelovanie na emócie, praktiky zahanbovania či agresívny antiklerikalizmus.

Diskutované prejavy možno pozorovať aj na Slovensku, a to nielen na sociálnej sieti. Bez ohľadu na to, ako sa dané osoby sebaidentifikujú a ako ich môže vnímať verejnosť, isté je, že nie sú autentickými liberálmi. Tak, ako nie je možné byť autentickým kresťanom a nemilovať svojho blížneho, je tiež nemožné byť skutočným liberálom a správať sa intolerantne k osobám iného názoru alebo presvedčenia.

V spoločnosti sa čoraz hlasnejšie ozýva falošný naratív, ktorý vníma konzervatívne kresťanstvo ako niečo, čo je vo svojej podstate nezlučiteľné s liberálnou demokraciou. Dejiny Spojených štátov amerických predmetné tvrdenie úspešne vyvracajú. Som presvedčený, že kresťanstvo by malo byť aj na Slovensku vnímané nie ako nepriateľ liberalizmu, ale ako jeho potrebný korektív.

Základným kameňom kresťanstva je láska – aj k nepriateľom, vrátane tých ideologických. Fundamentálnym princípom liberalizmu je tolerancia – aj k osobám, s ktorých názormi hlboko nesúhlasíme. Čo tieto koncepty presne znamenajú, aký je medzi nimi vzájomný vzťah a ako ich správne aplikovať do reálneho života, to by bolo na dlhšiu diskusiu. Ich blízkosť je však zrejmá.

Liberálna demokracia potrebuje pre svoje zdravé fungovanie konzervatívcov a prínosom pre ňu sú aj „neliberálne“ cirkvi. Čím viac liberálov si tento fakt uvedomí, tým rýchlejšie sa podarí vytvoriť súdržnejšiu spoločnosť. Aj tí, ktorí si to neuvedomujú, by však mali byť „znášanliví, zhovievaví, tolerantní k iným názorom alebo k prejavom odlišnej ideológie“.

Ako teológ som obzvlášť vnímavý k prejavom intolerancie voči konzervatívnym náboženským komunitám, ich predstaviteľom a členom. To, že aj oni môžu byť netolerantní voči inak zmýšľajúcim osobám, je fakt, ale to nie je predmetom tohto článku. Tým je problém „liberálnej“ intolerancie, alebo presnejšie postmodernej progresívnej intolerancie.

V slovenskom verejnom priestore sa normalizovali postoje voči (najmä) katolíckej cirkvi, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani marxistickí ideológovia v dobe minulej prednášajúci na VUML. Antikatolicizmus zostáva pre mnohých sebadeklarovaných liberálov akceptabilným prejavom intolerancie a nenávisti. Blížiaci sa Národný pochod za život okrem iného poslúži ako barometer miery neliberálnych postojov v liberálnom rúchu.

Tento článok zostal vo všeobecnej rovine, aby neprispieval k už aj tak vypätej spoločenskej atmosfére a neodkláňal pozornosť od hlavnej pointy. Konkrétne mená a výroky by nepochybne vyvolali emócie a zvýšili čítanosť článku, ale nijako by to neprispelo k riešeniu diskutovaného problému. Ak si čitateľ myslí, že sa v niečom mýlim, je pozvaný nesúhlasiť, ale nemal by pritom zabúdať na význam slova „liberálny“.