Danko na stráži Mečiarovho jazykového zákona 

Autor je predsedom Občianskej konzervatívnej strany a poslancom NR SR (klub SaS)

Dankova SNS považuje návrh novely zákona o štátnom jazyku, ktorý sme do parlamentu predložili spolu s kolegami z klubu SaS, za nehoráznu drzosť. Ide o ukážkové narazenie dvoch protikladných pohľadov na svet. Na jednej strane stojí dôvera v slobodu, zdravý rozum a rešpekt pred menšinami, na druhej strane nacionalistické inštinkty a predsudky.

Zákon o štátnom jazyku je dedičstvom mečiarizmu 90. rokov. Mečiar, Slota a Ľupták v roku 1995 presadili zákon o štátnom jazyku, ktorým dôsledne realizovali nacionalistickú tézu „na Slovensku po slovensky“ a de facto zakázali používanie jazykov národnostných menšín v úradnom styku. Teda znemožnili niečo, čo je príslušníkom národnostných menšín garantované priamo v ústave.

Za prvej Dzurindovej vlády bol v roku 1999 prijatý zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ktorý umožnil používanie jazykov národnostných menšín nielen v úradnom styku, ale aj v iných oblastiach, v ktorých zákon o štátnom jazyku obmedzuje možnosť použitia iných jazykov tým, že nariaďuje povinné používanie slovenského jazyka. Zároveň boli zo zákona o štátnom jazyku vypustené pokuty.

Pokuty do zákona o štátnom jazyku vrátil minister kultúry Marek Maďarič (Smer-SD) v roku 2009 za prvej Ficovej vlády, keď boli Ficovými koaličnými partnermi Slota a Mečiar. Za vlády Ivety Radičovej v roku 2011 boli odtiaľ pokuty opäť vypustené s výnimkou porušovania zákona, ktoré sa týka informácií verejnej správy určených pre verejnosť a informácií súvisiacich s ohrozením života, zdravia, bezpečnosti alebo majetku občanov.

Obmedzovanie slobody

Napriek tomu ostalo v zákone o štátnom jazyku množstvo ustanovení, ktoré neopodstatnene zasahujú do slobody prejavu, do slobody šírenia informácií i do slobody podnikania.

Spor nie je o to, aký jazyk sa má používať v úradnom styku. Zákony zakotvujú, že sa používa štátny jazyk. Zároveň sa za zákonom vymedzených podmienok pripúšťa aj použitie menšinových alebo iných jazykov. Na tom návrh novely zákona o štátnom jazyka, ktorý som do parlamentu predložil spolu s Petrom Osuským, Zuzanou Zimenovou a Renátou Kaščákovou, nemení vôbec nič.

Okrem úradného styku a čisto súkromnej komunikácie v domácnostiach však existuje rozsiahla sféra, v ktorej ľudia, firmy a organizácie komunikujú na verejnosti, nejde však o úradný styk, ale o komunikáciu súkromných subjektov. Médiá, kultúra, reklama, verejné zhromaždenia…

Nacionalistickému pohľadu zodpovedá predstava, že tam všade je potrebné nariadiť povinné používanie štátneho jazyka. Keďže však žijeme v demokratickej spoločnosti a naša ústava garantuje nielen používanie menšinových jazykov, ale aj slobodu prejavu a slobodu šírenia informácií, ku skoro každej takejto povinnosti sú priamo v zákone o štátnom jazyku alebo v zákone o používaní jazykov menšín pripojené výnimky, ktoré majú zabezpečiť, aby nedochádzalo k porušovaniu menšinových práv ani k neprimeraným zásahom do slobodného šírenia informácií.

Zakázaná maďarská hymna

Len prednedávnom parlament riešil dramatický spor o možnosť hrania inej ako slovenskej hymny. Zákon o štátnych symboloch Slovenskej republiky totiž upravuje nielen hranie slovenskej štátnej hymny, ktorá je štátnym symbolom SR, ale aj hranie hymny iného štátu, ktorá štátnym symbolom SR nie je.

V zákone bola úprava, že štátna hymna iného štátu sa hrá, ak je prítomná oficiálna delegácia iného štátu. SNS navrhla doplniť do tohto ustanovenia slovo „iba“ a zregulovať nielen hranie, ale aj spievanie štátnej hymny iného štátu. Napriek môjmu upozorneniu, že zmenená úprava môže znamenať faktický zákaz hrania alebo spievania inej ako slovenskej hymny bez prítomnosti oficiálnej delegácie iného štátu, návrh prešiel.

Až keď bol návrh schválený, strhla sa v maďarských médiách búrka pobúrenia, že slovenský parlament zakázal hranie a spievanie maďarskej hymny. A Most-Híd presadil v skrátenom legislatívnom konaní novelu novely, ktorou sa zo zákona vypustili čerstvo doplnené slová „iba“ a „spieva“ v súvislosti s hraním štátnej hymny iného štátu a doplnila sa veta, podľa ktorej „predchádzajúcou vetou nie je dotknuté právo fyzických osôb a právnických osôb hrať alebo spievať štátnu hymnu iného štátu“.

Vlk SNS a koza Most-Híd

Pri prerokúvaní návrhu Mosta som upozornil, že normálnym riešením by bolo zo zákona o štátnych symboloch SR úpravu hrania a spievania štátnej hymny iného štátu úplne vypustiť. A tak by nikto nebol obmedzovaný v hraní a spievaní akejkoľvek hymny, pričom hranie cudzej hymny pri oficiálnych príležitostiach by bolo upravené protokolom. V slobodnej spoločnosti by bola takáto úprava postačujúca. Predstava, že by sa niekomu malo zakazovať hranie alebo spievanie inej hymny, nebodaj ho za to pokutovať, je absurdná.

Na Slovensku je to však inak. V zákone o štátnych symboloch potrebujeme mať vetu, ktorou sa vyvoláva dojem, že hranie štátnej hymny iného štátu je nejakým spôsobom obmedzené (aby bol nacionalistický vlk SNS sýty), a na vyváženie ju doplníme vetou, že každý má právo hrať a spievať štátnu hymnu iného štátu (aby aj menšinová koza Most-Híd ostala celá).

Vlk a koza v jazykovom zákone

Uplatňovaním princípu sýteho vlka a celej kozy sa to aj v zákone o štátnom jazyku len tak hemží.

Elektronické médiá musia vysielať v štátnom jazyku. Okrem desiatich výnimiek, keď nemusia.

V periodickej tlači sa používa štátny jazyk. Ak osobitný predpis nestanovuje inak. A osobitný predpis (zákon o povinných výtlačkoch periodických publikácií) stanovuje inak, a to, že vydávanie periodických publikácií v iných jazykoch nie je obmedzené pri dodržaní iných zákonných ustanovení.

Príležitostné tlačoviny určené pre verejnosť na kultúrne účely, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy kín, divadiel, koncertov a ostatných kultúrnych podujatí sa vydávajú v štátnom jazyku. S výnimkou tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín, ktoré musia obsahovať základné informácie v štátnom jazyku. A tie v štátnom jazyku môžu obsahovať aj znenia v inom jazyku, ktoré však musí nasledovať až po znení v štátnom jazyku a malo byť v zásade obsahovo totožné s tým v štátnom jazyku.

Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy, sa uvádzajú v štátnom jazyku. Môžu obsahovať aj inojazyčný text, ale menším alebo maximálne rovnako veľkým písmom a až po texte v slovenskom jazyku. A výnimka z výnimky – v reklame sa poradie textov neurčuje. Ani v nápisoch na informovanie verejnosti v jazyku národnostnej menšiny v obciach, kde sa používa jazyk národnostnej menšiny v zmysle zákona o menšinových jazykoch.

V slobodnej spoločnosti by používanie takého či onakého jazyka v médiách, príležitostných tlačovinách, nápisoch alebo reklame malo byť ponechané na súkromné subjekty, ktorých sa to týka. Máme azda obavu, že nejaká galéria vydá katalóg iba vo švédčine alebo kino program iba vo vietnamčine, alebo že si nejaká firma bude robiť reklamu iba vo swahilčine? Že sa súkromné organizácie a inštitúcie budú správať iracionálne a komunikovať v jazyku, ktorému nebude rozumieť väčšina ich potenciálnych zákazníkov či návštevníkov? A keby to aj spravili, komu by tým ublížili viac ako sebe? Z akého dôvodu má štát nariaďovať súkromným firmám, v akom jazyku má byť ich reklama?

Kultúrne podujatia a pridávanie výnimiek

Vývoj právnej úpravy používania jazyka na kultúrnych podujatiach je výstižným príkladom absurdnosti zákona o štátnom jazyku. Kultúrne podujatia tiež musia byť v slovenčine. Alebo v češtine. Výnimku majú od začiatku kultúrne podujatia národnostných menšín, hosťujúci zahraniční umelci a hudobné diela s pôvodnými textami.

Keď sa jazykový zákon novelizoval za Maďariča, bol som spoluiniciátorom hromadnej pripomienky verejnosti, v ktorej sme žiadali okrem iného aj toto ustanovenie zo zákona vypustiť a ponechať na organizátorov kultúrnych podujatí, aký jazyk si pre svoje kultúrne podujatie zvolia. Spomínam si, že na rozporovom konaní so zástupcami ministerstva kultúry som argumentoval, že existujúce výnimky síce pokrývajú taliansku operu, ale Shakespearovu drámu v angličtine iba v prípade, že ju zahrajú zahraniční herci, ale ak by si Shakespeara v origináli naštudovali slovenskí herci alebo študenti, dopustili by sa porušenia jazykového zákona. Ministerstvo na moje upozornenie zareagovalo, ale nie tak, že by zo zákona vypustilo toto nezmyselné pravidlo, ale tým, že pridalo ďalšiu výnimku – divadelné hry s pôvodnými textami.

Po schválení zákona som upozornil na to, že ani doplnenie tejto výnimky nepokrýva všetky možné situácie – napríklad recitovanie básní v inom jazyku. Dokonca som zorganizoval kultúrne podujatie, na ktorom som recitoval verše v štýle haiku od vtedajšieho predsedu Európskej rady Hermana Van Rompuya vo flámskom jazyku, čím som vedome porušil zákon o štátnom jazyku. Sám som sa udal na ministerstve kultúry, ale k pokute, ktorú som mal za to porušenie zákona dostať, som sa neprepracoval. Maďaričovo ministerstvo ma pokutovať nechcelo.

Malo to však následky. Pri ďalšej novelizácii jazykového zákona, tentoraz za ministra Daniela Krajcera, bola do zákona doplnená ďalšia výnimka – prednesy literárnych diel v pôvodnom jazyku.

Zákon naďalej nepokrýva všetky situácie. Haiku poéziu Hermana Van Rompuya už síce vo flámčine recitovať môžete, lebo je to pôvodný jazyk, ale ak by ste prednášali ich anglický preklad, tak by ste sa naďalej dopúšťali porušenia jazykového zákona, lebo by nešlo o literárne dielo v pôvodnom jazyku, ale v preklade do iného ako slovenského jazyka.

Namiesto zrušenia zlého pravidla radšej pridávanie nových a nových výnimiek. To je filozofia zákona o štátnom jazyku v kocke.

V rozpore so zdravým rozumom

Zákon o štátnom jazyku obsahuje viacero ustanovení, ktoré majú nádych absurdnosti. Napríklad veta: „Akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný.“ Kodifikovanú podobu štátneho jazyka pritom na podnet odborných pracovísk a odborníkov schvaľuje a zverejňuje ministerstvo kultúry. Čiže jediný, kto môže čo i len teoreticky zasiahnuť do kodifikovanej podoby štátneho jazyka, ako ju chápe zákon o štátnom jazyku, je ministerstvo kultúry. A to považuje za potrebné samo sebe zákonom zasahovanie zakázať. Dobré, nie?

Jazyk je živý systém, ktorý sa vyvíja, a skôr či neskôr sa vyvinie aj jeho kodifikovaná podoba. Ako sa bude môcť vyvinúť bez toho, aby to nebol zároveň zásah, ostáva záhadou.

Treba len dúfať, že zasahovaním do kodifikovanej podoby zákonodarca nerozumel odchyľovanie sa od kodifikovanej podoby užívateľmi štátneho jazyka v ich jazykových prejavoch. To by sa totiž porušovania jazykového zákona dopúšťal aj predseda SNS Danko pri skoro každom svojom verejnom vystúpení.

László a Juraj v zdravotníckom zariadení

Ďalším nezmyselným ustanovením v zákone o štátnom jazyku je pravidlo, že komunikácia personálu zdravotníckeho zariadenia s pacientmi sa vedie spravidla v štátnom jazyku. Ale ak ide o pacienta, ktorého materinský jazyk je iný ako štátny jazyk, komunikácia sa môže viesť v jazyku, v ktorom sa možno s pacientom dorozumieť.

Predstavme si takúto situáciu. László a Juraj sú priatelia, ktorí obaja žijú v Nových Zámkoch. László je Maďar a Juraj Slovák. Obaja ovládajú slovenčinu aj maďarčinu. Ale zvykli si spolu hovoriť po maďarsky. Po maďarsky hovoria, keď sa stretnú na ulici, keď sa prídu aj s rodinami navštíviť aj keď idú spolu na pivo.

László je lekár a Juraj príde k nemu do ambulancie ako pacient. Ak chcú dodržať zákon o štátnom jazyku, mali by sa v ambulancii rozprávať po slovensky. Lebo na Juraja sa výnimka z používania štátneho jazyka nevzťahuje, keďže jeho materinským jazykom je slovenčina. Ak sa budú rozprávať tak ako na ulici, v obývačke alebo na pive, po maďarsky, porušia tým jazykový zákon. Pokuta im za to nehrozí, ale zákon porušili.

Úplne iná situácia by bola, keby bol lekárom Juraj a pacientom László. To by sa mohli rozprávať aj po maďarsky. V súlade so zákonom.

Právo na prejav?

Podľa zákona o štátnom jazyku má každý účastník verejného zhromaždenia alebo verejného podujatia na území Slovenskej republiky právo predniesť svoj prejav v štátnom jazyku. Čo sa tým myslí, nie je celkom jasné.

Verejné zhromaždenia aj verejné podujatia majú totiž svojich zvolávateľov a tí sami rozhodnú, komu dajú slovo. Keď sa rozhodnú, že všetky vystúpenia budú len v gréčtine a dohodnú sa na tom s vystupujúcimi, tak všetky vystúpenia budú len v gréčtine. Nič také ako právo na vystúpenie na verejnom zhromaždení neexistuje.

Každý má, pochopiteľne, právo zvolať vlastné verejné zhromaždenie (máme slobodu zhromažďovania) a vystúpiť na ňom v jazyku, aký uzná za vhodný. Ale nikto nemá právo vystúpiť na podujatí, ktoré zvolal niekto iný. Tak načo potom takého ustanovenie v jazykovom zákone?

Nechceme obmedzovať, ale rozširovať možnosti

Takéto a podobné ustanovenia navrhujeme našim návrhom zo zákona o štátnom jazyku vypustiť. Naše návrhy v žiadnom prípade nesmerujú k obmedzeniu používania slovenského jazyka, ale k uvoľneniu podmienok na používanie iných jazykov. A to nielen menšinových, keďže používanie menšinových jazykov je už v zásade upravené zákonom o používaní jazykov národnostných menšín.

Sme presvedčení, že štát nemusí cirkvám a náboženským spoločnostiam nariaďovať, v akom jazyku majú komunikovať s verejnosťou. Ani obciam stanovovať, že inojazyčné znenie kroniky musí byť zhodné s jej znením v štátnom jazyku. Nespochybňujeme, že názvy obcí a verejných priestranstiev by sa mali uvádzať v štátnom jazyku, chceme však doplniť, že popri názvoch v menšinových jazykoch by sa mohli uvádzať aj v iných jazykoch.

Nechceme nikoho obmedzovať, naopak, chceme rozšíriť možnosti používania iných jazykov. Podobne ako v iných oblastiach, aj tu chceme viac slobody a menej štátneho regulovania.

Pedagogická dokumentácia

Priamo menšín sa týka navrhovaná zmena úpravy vedenia pedagogickej dokumentácie na školách s menšinovým vyučujúcim jazykom. Dnešná úprava je taká, že pedagogická dokumentácia sa na týchto školách vedie dvojjazyčne a ministerstvo kultúry po dohode s ministerstvom školstva všeobecne záväzným právnym predpisom stanovuje rozsah dokumentácie, ktorá sa nemusí viesť v štátnom jazyku.

My navrhujeme opačný postup. V menšinových školách by sa pedagogická dokumentácia mala viesť v príslušnom menšinovom jazyku a ministerstvo školstva by určilo rozsah dokumentácie, ktorá sa aj na týchto školách musí viesť v štátnom jazyku, čiže dvojjazyčne.

Výsledok môže byť nakoniec rovnaký. Ale je na štáte, aby povedal, ktoré dokumenty potrebuje aj v slovenskom jazyku.

Prednosť ako gesto

Hádam najväčšie vášne vyvolal náš návrh vypustiť zo zákona ustanovenie, podľa ktorého „štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“.

Používanie štátneho jazyka, menšinových jazykov aj iných jazykov je upravené zákonmi. Z nich je jasné, kedy má kto právo alebo povinnosť aký jazyk použiť. Používanie jazykov nie je v konflikte, aby bolo potrebné stanovovať, ktorý z nich má prednosť.

Je to len gesto. Gesto podobné preambule slovenskej ústavy, ktorá sa nezačína slovami „My občania Slovenskej republiky“ alebo „My ľud Slovenskej republiky“, ale slovami „My národ slovenský“. Gesto, ktoré má ukázať, že Slováci sú viac štátotvorní ako príslušníci národnostných menšín. Gesto, ktoré nadraďuje národný princíp nad občiansky.

A tak ako by preambule ústavy viac svedčal občiansky princíp, ktorý by zdôrazňoval rovnosť a štátotvornosť všetkých občanov Slovenskej republiky, aj zákon o štátnom jazyku by sa zaobišiel bez deklarovania prednosti štátneho jazyka. Úlohou zákonov je stanovovať pravidlá a vymedzovať práva a povinnosti fyzických osôb, právnických osôb, ako aj verejných inštitúcií, nie vysielať symbolické posolstvá.

Aj českí komunisti by chceli

V Českej republike zákon o štátnom jazyku nemajú vôbec a nevyzerá to tak, že by čeština bola v ohrození a nepoužívala sa v úradnom styku a všade inde, kde ju jej používatelia používať chcú a potrebujú. Jediní, komu to prekáža, sú českí komunisti, ktorí navrhujú prijať zákon o štátnom jazyku a zakotviť v ňom, že český jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Českej republiky. Keby boli českí komunisti na Slovensku, teraz by určite v jednom šíku s Dankom a rovnako zanietene ako on bránili Mečiarovo dedičstvo.