Možno nikam neodídu. Reportáž z Etiópie, kde sa z osád prirýchlo stávajú metropoly

Reportáž pôvodne vyšla v českom týždenníku Respekt a je súčasťou projektu reportáží o migrácii On The Move, ktoré podporil Vyšehradský fond.

Cesta sa kľukatí v nadmorskej výške dvoch až štyroch tisícok metrov po prudkých svahoch a náhorných plošinách. Z najbližšieho mesta trvá cesta za dobrých podmienok šesť hodín. Jazda je pre žalúdky cestujúcich taká náročná, že sa v autobusoch drží odor zaschnutých vývratkov z minulých ciest.

Tu, v mestečku Sekota v severnej Etiópii, na periférii planéty Zem, na mieste, ktoré sa nedostalo ani do Lonely Planet, žije už 20 rokov francúzsky agronóm Jonathan McKee.

Pôvodne do Sekoty prišiel za výskumom k svojej doktorandskej práci. Skúmal bylinky a ich využitie v tradičnej medicíne a nakoniec sa v dych berúcej horskej krajine usadil.

Plynule sa naučil tunajší jazyk, amharčinu, vzal si miestnu ženu a nechal sa pokrstiť v ortodoxnom kresťanskom kostole. A predovšetkým založil firmu, ktorá z miestnych bylín vyrába vonné tyčinky a oleje.

Nové budovy aj bankomat

Počas tých 20 rokov sa jeho etiópsky domov dramaticky menil vplyvom rýchleho nárastu počtu obyvateľov a nových ciest. Kde stálo len pár chatrčí, tam je dnes osada. Z osád vyrástli dediny. Z dedín malé mestá. A z malomesta Sekota sa stala regulárna okresná metropola.

„V posledných piatich rokoch pribudli niekoľkoposchodové budovy aj bankomat,“ rozpráva Jonathan a dodáva, že zázračný stroj na peniaze už asi štyri mesiace nefunguje.

Podobne ako sídla a doprava sa na severe Etiópie zmenilo aj počasie. „Vždy bolo nevyspytateľné, v posledných rokoch je však extrémne nevyspytateľné,“ hovorí McKee. „Niekedy sa líši dedinu od dediny – jedna má skvelú úrodu, v susednej všetko zničí krupobitie. Skrátilo sa obdobie dažďov.“

Vlani práve krupobitie zničilo úrodu mnohých farmárov, ktorí sa potom v zúfalej snahe zarobiť vydali do veľkých miest. Hľadajú tam prácu na stavbe alebo žobrú a časť peňazí získaných z almužny posielajú príbuzným na vidiek.

Pred piatimi rokmi nás Jonathan sprevádzal svojou malou továrňou i záhradou, kde experimentuje s rastlinami, v ktorých vidí potenciál na výrobu parfumov. Cesta do Sekoty bývala dlhá – z hlavného mesta Etiópie trvala autobusom dva až tri dni –, ale bezpečná. To sa zmenilo a dnes sa musíme zísť v Addis Abebe.

Etiópia prechádza rýchlou transformáciou z diktatúry k slobode, čo prebúdza aj doteraz pod pokrievkou dusené etnické napätie. V krajine žije vyše 70 národov a mnohé z nich teraz požadujú viac práv alebo ventilujú pocity krivdy, často namierené proti susedným etnikám.

Neprebieha občianska vojna, ale každú chvíľu na rôznych miestach prepukajú demonštrácie, ktoré sa niekedy zvrhnú v násilie. Dopravná tepna na sever krajiny je práve teraz uzavretá – zatiaľ neznámi páchatelia pred pár dňami zabili asi 20 amharských civilistov.

Konflikty a násilie zvyčajne patria ku koloritu krajín, v ktorých sa odohráva jedna z naliehavých drám najbližších dekád. Naozaj uvedú klimatické zmeny do pohybu milióny afrických utečencov, ktorí budú hľadať útočisko aj v Európe?

Počasie ako neistá komodita

Svetová banka predvída, že zmena klímy do roku 2050 vyženie z domovov 86 miliónov Afričanov. Prírodovedec, mecenáš a zakladateľ alternatívnej Nobelovej ceny Jakob von Uexküll varuje pred 200 miliónmi klimatických utečencov. Migračný pohyb za posledných päť rokov je v porovnaní s týmito scenármi, ktoré sa objavujú aj v ďalších štúdiách, len pokojnou upútavkou k trileru.

V apokalyptickej predpovedi dominujú krajiny ležiace priamo pod Saharou. Teroristi, banditi, ľahko dostupné zbrane, nezamestnanosť, islamistické ideológie a stupňujúce sa sucho sa tam miešajú do nebezpečného kokteilu.

Etiópia je v porovnaní s týmito štátmi, známymi ako pásmo Sahelu, v lepšej kondícii. Za tunajšími pamiatkami lietajú turisti, ktorí si pri preletoch kvalitnými vnútroštátnymi linkami nemusia národnostné nepokoje vôbec všimnúť.

Príležitosť tu hľadajú čínski aj európski investori. Ekonomika v posledných pätnástich rokoch rastie dvojciferným tempom, mestá prechádzajú rýchlou modernizáciou, viditeľne sa etabluje stredná trieda. Počet univerzít počas posledných 20 rokov stúpol z dvoch na viac ako tridsať, hoci kvalita výučby mnohokrát zaostáva.

Ak sa turbulentný prechod k väčšej slobode podarí a Etiópiu v najbližších rokoch nerozloží stúpajúci nacionalizmus jej národov, tak sa pred očami rodí východoafrická mocnosť, inšpirácia pre zvyšok kontinentu.

Napriek tomu je Etiópia podľa Svetovej banky jednou z krajín, ktoré sú najviac ohrozené klimatickými zmenami. Hneď za ostrovmi, ktoré ohrozuje stúpajúca hladina oceánu, a zmieneným pásom pod Saharou.

Naliehavosť tunajšej situácie formuluje nedávna história – pred 35 rokmi sa tu odohral najhorší hladomor afrických dejín – aj veľkosť Etiópie. Je druhou najľudnatejšou krajinou Afriky, 80 percent z odhadovaných 110 miliónov obyvateľov sa živí poľnohospodárstvom a je dennodenne závislých od dnes neistej komodity – stabilného počasia.

Krajiny ako kontinent

Etiópia na návštevníka niekedy pôsobí ako samostatný kontinent. Striedajú sa tu oblasti obývané moslimami, ortodoxnými kresťanmi i protestantmi. A rovnako rozmanitá je aj krajina.

Na rozlohe štrnásťkrát väčšej ako Česko sú vyprahnuté polopúštne oblasti, kde žijú nomádi, zelené kopce s úrodnými farmami, pastviny pre najpočetnejšie stáda dobytka Afriky aj chladné, suché, riedko osídlené vysoké hory.

Vytvoriť si celkový obraz o tunajších premenách klímy nie je jednoduché. „Dáta o zrážkach dokazujú, že podnebie sa mení,“ snaží sa o to pri stretnutí v kampuse Univerzity v Addis Abebe miestny klimatológ Desalegn Yayeh Ayala.

„V suchých, nižšie položených regiónoch zrážok ubúda. V horských oblastiach sa stali úplne nepredvídateľnými. Často prší tak silno, že to farmárom ničí živobytie. Niektorým oblastiam sa tieto zmeny vyhýbajú,“ uvádza.

Súvislosť meniaceho sa podnebia a migrácie je však oveľa menej priamočiara ako napovedajú spomínané varovné scenáre a ako by sa pri pohľade z Európy mohlo zdať. Obete záplav, spôsobených stále častejšími intenzívnymi prívalovými dažďami vo vyprahnutej krajine, žijú niekoľko mesiacov v núdzových táboroch – a potom sa vracajú do svojich domovov.

Nomádi, ktorým umiera dobytok, a spomínaní farmári so zničenou úrodou sa na časť roka sťahujú do mesta – a potom sa zvyčajne vracajú domov. „Zmena klímy zatiaľ migráciu vidiečanov do miest – nieto do zahraničia – nespôsobuje,“ hovorí klimatológ.

Milióny Etiópčanov sú však v každom prípade v pohybe – a reč nie je len o zhruba troch miliónoch utečencov, ktorých z domovov vyhnali národnostné strety v rôznych častiach Etiópie a teraz živoria v táboroch a dúfajú v návrat.

Ďalšie stovky tisíc sa presúvajú do veľkých miest, kde drú na stavbách, živia sa čistením topánok, žobrú na križovatkách. Niektorých to ťahá ďalej. Ilegálne v dodávkach a nákladiakoch prechádzajú celým kontinentom za prácou v Juhoafrickej republike alebo na člne plávajú na Arabský polostrov a hľadajú zárobok v Saudskej Arábii. Alebo – a táto trasa je v porovnaní s tými ostatnými zatiaľ najmenej frekventovaná – sa vydávajú smerom do Európy.

Pátranie po príčinách pohybu vedie do oblastí s tajuplnými menami historických východoafrických kráľovstiev Sidama a Wolaita. Odtiaľ, šesť až osem hodín jazdy na juh od hlavného mesta, pochádza obzvlášť vysoký počet migrantov. Klíma sa tu pritom mení menej dramaticky ako v polopúštnych či vysokohorských častiach Etiópie.

Už to nejde

Na hlinenej podlahe horí oheň. Dievča nad miernym plameňom v čiernej panvici praží kávové zrnká natrhané vonku na záhrade. Etiópia dala svetu špičkovú odrodu kávy arabika a tu v Sidame rastú zvlášť kvalitné kávovníky. Od miestnych družstiev ich vo veľkom nakupuje aj Starbucks.

V chatrči s plápolajúcim ohňom stoja dve drevené lavice, posteľ zbitá zo starých dosiek, na ktorej spia deti, drevená debna a iba vrátkami oddelený priestor, za ktorým trávia noc tri kusy dobytka.

Stena je oblepená farebnými plagátmi. Zobrazujú Pannu Máriu, reklamu na pivo, krásnu etiópsku ženu s kanvicou kávy, Ježiša s baránkom a troch smejúcich sa mladých Afričanov s luxusnou vilou v pozadí. „Neviem, kto to je,“ hovorí šestnásťročná Shibere Ageze, najstaršia z detí vyrastajúcich v chatrči. „Staré časopisy sa po kilách lacno predávajú na trhu, je to tu bežná výzdoba izieb.“

Jej rodičia práve teraz nie sú doma, na polícii riešia problém s druhorodeným potomkom, pätnásťročným Admasuom. S partiou kamarátov zo susedstva pred mesiacom bez ohlásenia utiekli z juhoetiópskeho vidieka do vzdialenej metropoly Addis Abeba. „Volal nám, že chce ísť späť. Sú s kamarátmi na ulici a nemajú čo jesť,“ hovorí Shibere.

Spiatočný autobusový lístok pre pubertiaka na úteku stojí v prepočte 8 eur, čo je pre rodinu obrovský výdavok. Rodičia premýšľajú, ako stratenému synovi peniaze poslať. Shibere pozná veľa rovesníkov, ktorí zmizli podobným spôsobom.

Neohlásená návšteva z Európy prebúdza zvedavosť susedov, ktorí sa schádzajú v chyži. „Predtým sme jedli trikrát denne, to už nejde. Pôda nie je úrodná,“ opisuje za súhlasu prítomných tunajšie problémy Almaz Mamo a svoj vek odhaduje „na päťdesiat“.

Nedáva to na prvý pohľad zmysel, pretože všade v okolí bujnie zeleň. Kávovníky, eukalypty, avokádovníky, zelenina – a hlavne inset (banánovník habešský), základ tunajšej potravy, ktorého listy aj kmeň vyzerajú ako banánovník, avšak nerastú na ňom banány.

Vidiečania tri metre vysokú rastlinu sekajú mačetou a do posledného kúska ju využívajú: z jednej časti uvaria kašu, iná časť je základom kysnutej placky, ďalšiu časť zakopú do zeme, kde po krátkej fermentácii vznikne liečivá masť.

Nejasnosť sa rýchlo vysvetľuje. „Ženy tu majú v priemere osem detí. Pôdu rodičia rozdeľujú medzi svojich synov, každou generáciou sa teda políčka zmenšujú,“ vysvetľuje Alemayehu Semunigus, ktorý nás dedinami sprevádza. „V priemere dnes majú pol hektára až hektár. Príliš málo na to, aby rodinu uživila.“ Farmári preto hospodária na každom štvorcovom metri a po rokoch takéhoto intenzívneho využívania kvalita pôdy klesá.

Tlak civilizácie

Je to dôsledok nevídanej populačnej explózie. V roku 1980 v Etiópii žilo okolo 30 miliónov ľudí, posledné sčítanie ľudu v roku 2007 nameralo 73 miliónov obyvateľov, odhad súčasnej populácie je 110 miliónov. Polovica je mladšia ako 18 rokov.

Počet detí, ktoré v priemere etiópska žena porodí, síce klesá, v celkových číslach však prognózy OSN počítajú s ďalším nárastom počtu obyvateľov na 190 miliónov v roku 2050. Práve oblasť, v ktorej sa pohybujeme, patrí k najhustejšie zaľudneným – a ako bolo povedané, zároveň sa radí k miestam, odkiaľ do mesta a za hranice uteká najviac mladých ľudí.

Jazda autom cez kraje Sidama a Wolaita ukazuje stúpajúci tlak civilizácie na miestnu prírodu. Pohľad z okna je desiatky kilometrov rovnaký: jednoposchodové ľudské sídla, rozparcelované farmy a záhrady, neustále zástupy mladých ľudí pozdĺž cesty. Nikde nie je vidieť les alebo nevyužívané lúky – ani pozdĺž spevnenej hlavnej cesty, ani pozdĺž prašných vedľajších ciest.

„Keď som odtiaľto ako dieťa chodieval do Addis Abeby, tak sme prechádzali hustými lesmi a cesta trvala niekoľko dní. Z kabíny kamióna som niekedy zazrel aj leoparda,“ spomína 83-ročný Gregory Missailidis, ktorý v blízkosti mesta Irgalem v Sidame vyrastal a kraj pozná ako málokto.

Jeho otec bol pred sto rokmi pre grécku národnosť a kresťanskú vieru vyhnaný z Istanbulu a následne ho príbehy o bájnych zásobách zlata zlákali na cestu do Etiópie, kde si neskôr vzal ženu z miestnej aristokracie.

Menej divoké, ale stále husté lesy tu rástli aj pred 30 rokmi. Odvtedy boli takmer všetky vyrúbané, drevené uhlie je prakticky jediným prostriedkom, na ktorom rastúci počet vidiečanov varí jedlo. Väčšinu lesov nahradili malé políčka.

Súčasne s populáciou rastie, ako už bolo spomenuté, aj ekonomika. „Pred 20 rokmi tu polovica ľudí chodila bosá. Fľaška koly alebo cukor vtedy boli luxusné veci, elektrina sem neviedla, veľká časť detí v prvých rokoch života umierala. Dnes má skoro každý topánky, lieky sú dostupné a lekárskych kliník je veľa,“ opisuje Missailidis.

„Pokrok je obrovský. Ale zároveň majú ľudia oveľa väčší stres. Malé polia ich neuživia a stali sa závislými od spotreby vyrobených vecí. Potrebujú preto zarobiť hotovosť a mnoho príležitostí na to nemajú.“

Jednoduchou cestou, ako prísť k hotovosti, je vysadenie eukalyptu. Osekané kmene ležia na hromadách pozdĺž ciest južnej Etiópie. Nestavajú sa z nich len malé domčeky, slúžia aj ako lešenie potrebné na výstavbu vežiakov, panelákov, kancelárskych budov, ktoré rašia zo zeme v rapídne sa zväčšujúcich etiópskych mestách.

Eukalypty rastú rýchlo a bezprácne, vidiečania ich vysádzajú na mieste vyrúbaných lesov alebo na svojich záhradách. Podomieľajú tak – niekedy vedome, inokedy nevedomky – základy tunajšej prírody. Eukalyptus si berie z pôdy nadmerné množstvo živín, znižuje výnosnosť malých polí a posilňuje eróziu.

Podobný vplyv má pestovanie legálnej drogy kata, ktorej sa darí na vyššie položených miestach. Pestovanie katy aj eukalyptov sa šíri na úkor kávovníkových kríkov, ktoré farmárom dávajú násobne nižšie zisky.

Logický vývoj

Okrem pestovania komodít tu veľa šancí na zárobok nie je. Pri vjazde do každej dediny pred miestnym barom alebo pri zastávke lokálnych autobusov parkuje kŕdeľ mladých mužov s motocyklami. Na strojoch čínskej výroby čakajú na zákazníkov, ktorých potom po prašných cestách rozvážajú do odľahlých osád.

Pre mladých mužov je to tu jedno z najperspektívnejších zamestnaní. „Denne zarobím 100 birrov (v prepočte 3 eurá). Šesťdesiat birrov dám na benzín, 20 birrov za jedlo a pitie, 20 našetrím,“ hovorí jeden z vodičov. Má dvadsať, vychodil päť rokov školy. „Chcem ísť preč. Hocikam, kde je práca. Skoro všetci kamaráti to vidia rovnako.“

Rozprávame sa, zatiaľ čo život okolo nás pulzuje tak silno, že ho oko cudzinca sotva dokáže plne vstrebať. Pred stánkami s občerstvením stoja staré „reprobedne“ a púšťajú do ulíc hlasné melódie. Vedľa v dielni od oleja zašpinení mladíci opravujú pokazené motorky. Nasleduje húf kôz a podnik, kde sa priamo vedľa ulice vyrába kvalitný drevený nábytok. Na ceste kľučkujú motorky, somáre, bicykle, toyoty s náhonom na všetky štyri kolesá a občas kone.

Etiópčania aj ich zahraniční partneri hľadajú riešenie, ako turbulentný civilizačný vývoj, túto zmes rastu populácie, ničenia miestnych ekosystémov a silnejúceho konzumu, dostať pod kontrolu.

Odborníci vedú debatu o pozemkovej reforme, ktorá by zefektívnila poľnohospodárstvo. S podporou Svetovej banky vzniká sieť, ktorá má pomôcť najchudobnejším prisťahovalcom do miest. Prebiehajú kampane, ktoré majú za cieľ znížiť pôrodnosť alebo brániť ďalšej erózii pôdy.

Veľká pozornosť je zameraná na akútny problém, ktorý bude v nasledujúcich rokoch najväčším spúšťačom veľkej migrácie smerom do etiópskych miest a prípadne aj do Európy – nedostatok zamestnania pre mladých ľudí.

V Irgaleme, neďaleko farmy Gregoryho Missailidisa, stavajú agropriemyselný park. Talianski robotníci tu práve montujú továreň na výrobu avokádového oleja. Majú tu vzniknúť desiatky tisíc pracovných miest a odbytiská pre úrodu miestnych farmárov.

Ďalší priemyselný park, v ktorom by malo podľa plánov nájsť zamestnanie 60-tisíc ľudí, otvorili v hodinu cesty vzdialenej Awasse, hlavnom meste provincie. Nové zavlažovacie systémy viedli k vzniku skleníkov na pestovanie ruží a zeleninových plantáží. Ráno pozdĺž cesty stoja stovky mladých ľudí – čakajú, či budú môcť naskočiť na korbu nákladiaka a získať tak na dnešný deň prácu.

Podobných projektov po celej Etiópii vznikajú desiatky, niektoré s európskou finančnou pomocou. Ihrisko je však nerovné: momentálne každým rokom vznikajú rádovo desiatky tisíc nových miest, zatiaľ čo na pracovný trh vstúpia rovno dva milióny ľudí. Platy v čínskych, tureckých, arabských továrňach sú také nízke, že robotníkom prichádzajúcim z dedín sotva vystačia na zaplatenie nocľahu a jedla.

Napriek tomu je možné sledovať tento rýchly vývoj s nadhľadom. „Útek z dedín je logický. Ľudia chcú byť bližšie k modernému životu, technológiám, školám a nemocniciam. To je všade na svete prirodzené,“ hovorí Salfiso Kitab, rodák zo Sidamy, ktorý vedie etiópsku pobočku medzinárodnej mimovládnej organizácie Water.org.

„Až sa sem v starobe vrátite, budú všade stáť veľké obytné domy a v poľnohospodárstve bude pracovať len pár percent Etiópčanov, tak ako v bohatom svete. Viac industrializované poľnohospodárstvo uživí aj 200 miliónov ľudí,“ hovorí bez veľkých pochybností Salfiso.

Možno má pravdu, že Etiópia v zrýchlenej podobe prechádza transformáciou, ktorú Západ zažil v 19. a 20. storočí, a všetko sa skončí dobre. Ak sa teda nezačnú viac než dnes prejavovať klimatické zmeny. Pretože to by zvládnutie už i tak nesmierne náročného prechodu ešte viac sťažilo.

Tento projekt je spolufinancovaný vládami Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska cez Vyšehradské granty z Medzinárodného vyšehradského fondu. Misiou fondu je presadzovať myšlienky udržateľnej regionálnej spolupráce v strednej Európe.